agenturatortura

Na konci roka som ponúkol prechádzku históriou mesta Zvolen. Urobil som tak pri príležitosti 770. výročia obnovenia mestských práv. Dôvod, prečo na to upozorňujem, je prozaický: urobil som malú technickú chybu, čo sa zrejme odrazilo na počte čitateľov.

Len zopakujem, že uhorský kráľ Belo IV. obnovil mestské práva Zvolena 28. decembra 1243 (podľa dnešného kalendára), keďže pôvodné sa stratili v ohni bojov s Tatármi (Mongolmi).

Aj preto, aby to tu nebolo prepolitizované

Urobil som chybu. Uznávam, že som si nepozorne prečítal podmienky používania blogu. Krátko na to, ako som nahodil blog „770-ročný Zvolen“, som ponúkol aj ďalší, v ktorom som vás pozval na malú virtuálnu prechádzku po exotickom Vianočnom ostrove. Tým som vlastne blog o Zvolene automaticky odsunul na „vedľajšiu koľaj“, čo sa odrazilo na počte čitateľov. Nenahováram si, že je to niečo svetoborné, ale práve na takéto vlastivedno-turistické blogy by som sa rád zameral. Azda aj preto, aby to tu nebolo prepolitizované. Keď sa tak pozerám okolo seba, čítam noviny a najrôznejšie internetové stránky, mám pocit, že politikov, spasiteľov, ktorí vedia, čo a ako s touto biednou republikou, máme toľko, že by sme ich mohli exportovať, no v praxi sa to akosi neukazuje. Aspoň nie v pozitívnom zmysle. Vyzerá to tak, že je to ako s naším futbalom. Keby sa ujali všetky tie krčmové reči, boli by sme majstrami sveta aj bez toho, aby sme sa trepali do nejakej Brazílie. Moje slová potvrdzuje aj nebývalý záujem o prezidentský trón. A pritom je to – vraj – len figúrka, viac – menej čestná (zbytočná?) funkcia.

Ale chcel som o Zvolene, nie o politike, hoci aj o tej zvolenskej, pravda, „iba“ komunálnej, by sa dali napísať celé romány. Aj na to príde. Dovolím si vás teda upozorniť na môj predošlý blog: http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/12/29/770-rocny-zvolen/. Budem rád, keď si ho prečítajú najmä tí z vás, ktorí ste ešte v tomto prehnanom globalizme nestratili čistý záujem o svoju krajinu, o jej ľud, o hodnoty, ktoré boli budované celé stáročia. A budem ešte radšej, ak naň aj zareagujete.

Trochu o vlastenectve

Ako to tak sledujem okolo seba, mnohí sa oháňajú slovkom ľud a jeho tradíciami, ale len dovtedy, kým vidia, že im to niečo prinesie. Inak im tieto hodnoty môžu byť ukradnuté. Netýka sa to len politikov, ale aj ustanovizní, ktoré majú šírenie takýchto hodnôt a úctu k nim v náplni práce a dostávajú za túto prácu slušnú mzdu zo štátnej kasy! Príklad? Niečo som naznačil v inom mojom blogu, takisto zo Zvolena: http://agenturatortura.blog.pravda.sk/wp-admin/post.php?post=37&action=edit

Vo Zvolene sme dokázali monumentálne osláviť stretnutie Rázusa s Hlinkom, ktoré v konečnom dôsledku až tak veľa neprinieslo, no nedokážeme si primerane uctiť osobnosti, ktoré sa spájajú s naším mestom. Tým nemám na mysli len fakt, že zatiaľ čo na drahý pamätník sa peniaze našli, na bustu zvolenského rodáka, spisovateľa Jozefa Cígera Hronského, ktorú niekto pre niekoľkými rokmi ukradol, sa to akosi nedarí.

Už niekoľko rokov „svieti“ tento podstavec v Parku Ľ. Štúra vo Zvolene. Bývala na ňom busta zvolenského rodáka, spisovateľa Jozefa Cígera Hronského. Niekto ju pred niekoľkými rokmi ukradol a zatiaľ sa ju nepodarilo ani nájsť, ani  nahradiť.

Ale nie je to iba o bustách a o pamätných tabuliach. Aj tento mesiac sú naozaj okrúhle výročia osobností, no akosi je okolo nich ticho, akoby ani neboli existovali. Ktovie? Možno sa po tomto blogu niekto zobudí, hoci podľa mojich poznatkov dnešní mocní, vedomí si svojej sily a múdrosti, zásadne také „kraviny“ ako nejaké blogy nečítajú, ba aj kúpenie bežnej tlače považujú za vyhodené peniaze. Pokiaľ sa, samozrejme, v médiách nepredvádzajú oni sami, v pozitívnom či negatívnom svetle. V každom prípade sa v rámci mojich možností budem snažiť aj formou blogu priblížiť niektoré osobnosti alebo udalosti, hoci tu narážam na jeden zásadný problém: Patrilo by sa takú spomienku aj nejako ilustrovať. Ale ako to urobiť a „nekradnúť“? Autorský zákon je veľmi prísny, až tak, že je niekedy úplne smiešny. Musím však sebakriticky dodať, že som si zatiaľ nenašiel čas, aby som sa podíval na zdroj fotiek, ktorými disponuje Pravda, a ktoré – podľa podmienok používania blogu – môžem použiť. Sľubujem, že sa polepším.

Oslavy boli už v máji

Hoci okrúhle výročie pripadlo na záver roka, Zvolenčania ho oslávili už koncom mája. Nebol som pritom, v tom čase som si zarábal na živobytie na nemeckých poliach. Nevadí. Myslím si, že som zase až tak o veľa neprišiel.

Pri príležitosti 770. výročia obnovenia mestských privilégií vydalo Mesto Zvolen aj celkom sympatickú monografiu. Keďže nepatrím k tým, ktorí ju dostali ako darček, a ani k tým, ktorí si ju môžu v súčasnej finančnej situácii kúpiť, dostal som sa k nej vďaka Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra až koncom roka a v rámci dobrých vzťahov s knižnicou si ju môžem podržať aj dlhšie, ako sa bežne sluší a patrí. No, možno, že ma nejaká pokuta neminie, ale čo už?

Zvolen vydal obsiahlu monografiu už pred 20 rokmi pri okrúhlejšom jubileu, takže môžem aj trochu porovnávať. V niečom bola tá predošlá lepšia, ale na druhej strane táto nová má tiež svoje plusy.

Kvalitná história, chýbajúce registre

V prvom rade mi v novej monografii chýba menný a miestny register. To sa považovalo za samozrejmosť už v časoch, keď tvorcovia (a tých, ako čítam tiráž, je naozaj neúrekom) nemali k dispozícii súčasnú techniku.

Nová monografia vyniká spracovaním histórie mesta, pričom sa nevyhýba ani „chúlostivejším“ novodobým dejinám a podáva ich s primeranou objektivitou. Čitateľ sa veľa dozvie aj o pamiatkach, ktoré vo Zvolene pripomínajú dlhú a bohatú históriu mesta.

V novej monografii je obsiahlo spracovaná aj súčasnosť. Nuž, tu nemožno nevidieť, že sa tu niekto snažil prihriať si svoju polievočku, lebo nie je a ani nebolo (ak berieme za súčasnosť posledné štvrťstoročie) všetko len a len krásne, ružovučké. Napríklad bol tu aj odpor proti nadmernému výrubu stromov na námestí počas prvej etapy jeho rekonštrukcie, ktorá bola – mimochodom – sfušovaná. Napríklad vedľa nových podnikov sú tu staré ponechané napospas myšiam a potkanom. Ale kritika – ani pri pohľade do blízkej minulosti – sa u nás akosi nenosí. Alebo sa do takejto slávnostnej atmosféry nehodí? Však je nám dobre, či?

V mojom archíve som našiel aj niekoľko fotiek ako spomienku na zápas o čo najväčšie udržanie zdravej zelene na hlavnom zvolenskom námestí.

Plusy a mínusy kapitoly Príroda

Úvodná kapitola – ako je tomu zvykom – patrí prírode. Autori sa rozhodli priblížiť nielen prírodný charakter mesta, ale aj jeho širokého okolia, z čoho mám trochu zmiešaný pocit. Je síce dobre vedieť, čo nájdem, ak sa vyberiem na vychádzku za chotár svojho mesta, ale na druhej strane to môže v laickom čitateľovi vzbudiť zmätok. Napríklad pri popise chránených území. V knihe sú uvedené aj také, ktoré sú ďaleko za hranicami mesta, ba spomína sa aj Národný park Nízke Tatry a jeho jaskyne, i svište a kamzíky, čo je už naozaj od veci a neznalý čitateľ by mohol nadobudnúť dojem, že tieto zvieratá pobehujú niekde za zvolenským sídliskom. V skutočnosti na území samotného mesta je len chránený areál Arborétum Borová hora a v jeho mestskej časti Zolná prírodné pamiatky Potok Zolná a Zolniansky lahar.

V kapitole Hydrologické pomery by som čakal aspoň pár riadkov aj o výskyte prameňov minerálnych vôd. Na ne je mesto a jeho bezprostredné okolie naozaj bohaté.

Milo ma prekvapila samostatná kapitola venovaná hubám. Toto je pozitívny príklad aj pre iných, lebo hoci zanietených hubárov máme u nás vari rovnako veľa ako politikov, tejto zložke prírody sa vo vlastivedných publikáciách doteraz venovali autori iba okrajovo alebo vôbec nie.

Rovnako milým prekvapením pre mňa je podrobný popis mestskej zelene. Takisto pozitívny príklad, ktorý by som osobne uvítal aj v iných podobných publikáciách.

Zatiaľ čo v časti knihy, ktorá je venovaná prírode, sa autori rozbehli aj von z mesta, v ďalších častiach sa akosi „zabudlo“, že už dosť dlhý čas sú súčasťou Zvolena aj kedysi samostatné dediny Zolná, Lukové, Kráľová a Môťová, takže sa azda pri tejto príležitosti mohol aj pre ne nájsť v publikácii kúsok miesta. (O Zolnej na mojom blogu http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/12/17/dedinka-ktora-zaujala-aj-princa-charlesa/)

Latinské názvy nie sú len kvôli „frajerine“

Kvalitne je popísané rastlinstvo a živočíšstvo, hoci aj týchto kapitol sa týka moja poznámka, že autori zabehli príliš ďaleko za chotár mesta. Chýbajú mi však predovšetkým pri názvoch rastlín a živočíchov latinské názvy, presnejšie: niekde sú, ale väčšinou chýbajú, je z toho taký „mišung“. Možno si poviete, že je to zbytočné plytvanie priestorom, že tie názvy sú tam len z nejakej „frajeriny“. Nie sú. Ide jednak o to, že takáto monografia má nielen popularizačné, ale aj určité odborné poslanie, a jednak o to, že so slovenskými názvami je to neraz kadejaké, v posledných rokoch boli odborníkmi navrhnuté nové pomenovania, takže aj bežné rastliny a živočíchy sú nám zrazu neznáme, zatiaľ čo podľa latinského názvu presne vieme, o aký druh naozaj ide, a to aj v tom prípade, ak ide o dnes už nepoužívané synonymum. Malý príklad: Kedysi sa zvyklo k druhom pridávať slovko „obyčajný, obyčajná“. To sa akosi znevidelo, azda sa zazdalo príliš obyčajným, a tak sa začali vymýšľať názvy. Na svete sa zrazu objavil – napríklad – vlk dravý. Nuž, ako laik si dávam otázku: Je to ten istý starý známy vlk obyčajný, alebo niečo nové v našej faune? Ale keďže je tam Canis lupus, je mi jasné, že ide len o úpravu slovenského mena. Mimochodom, podľa mňa dosť nešťastnú, lebo to slovko „dravý“ navodzuje dojem, že ide o nejakú zákernú beštiu, pritom je to plachý a v našich podmienkach celkom pohodový živočích. Náhodou som si cez facebook vymenil názor na toto pomenovanie s naším najväčším VLK-om Jurajom Lukáčom a napísal mi, že sa môžu používať oba názvy.

V súvislosti s tými latinskými názvami ešte jedna skúsenosť: Keď som sa túlal po talianskych horách (ako napr. na blogu http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2014/01/02/na-hranici-permu-a-triasu/), dosť ma nasrdilo, že hoci majú v tej oblasti vybudované náučné chodníky, názvy sú na nich len v taliančine alebo nemčine, takže som veľakrát mohol iba hádať, čo tým autor myslel. Podobne ma dokáže nasrdiť aj fakt, že Angličania (resp. anglicky hovoriaci) na rôznych informačných stránkach uvádzajú názvy len v angličtine, takže ak si nahodím latinský názov, k takejto informácii sa „nedogooglujem“, resp. ak takúto informáciu čítam, narážam na problém rozlúštiť záhadu, o aký druh rastliny alebo živočícha ide.

Pravda, v monografii sa pritrafilo, že niekedy sú použité neadekvátne vedecké pomenovania. Napríklad v kapitole Ochrana prírody na str. 68 je javor tatársky označený ako Acer pseudoplatanus. Poviete si: Detailista! Nuž, dobre, ale ak natrafím na takéto elementárne chyby, ako potom môže byť pre mňa hodnoverný celý text, celá publikácia?

Táto otázka vychádza na povrch o to nástojčivejšie, keď sú zmätky aj v texte, v ktorom sa monografia – ako som už spomenul celkom zbytočne – venuje NAPANT-u. Napríklad v prípade druhu Microtus nivalis nejde o hrabáča, ale o hraboša, nehovoriac o takom „mačkopsovi“ ako „hlucháň tetrov“.

(V súvislosti s uvedeným malé odbočenie do minulosti. Na starom náučnom chodníku na Pustý hrad bola aj tabuľa, na ktorej bol vyobrazený hýľ, no text hovoril o glezgovi. Keď som na to upozornil, aj v tlači, dostalo sa mi odpovede, že to robil odborník, ktorý má na chodník autorské právo a bez jeho zvolenia nemôžu nič urobiť. Nuž, fajn. Starý chodník bol pred rokom nahradený novým, ktorý je po odbornej i estetickej úrovni na vysokej úrovni. K nemu – a k zvolenskému Pustému hradu vôbec – sa vrátim v niektorom z ďalších blogov.)

Ach, tá slovenčina!

V zozname kolektívu, ktorý tvoril monografiu k 770. výročiu obnovenia mestských práv Zvolena, sú aj dve jazykové redaktorky. Z vlastnej skúsenosti dobre viem, že urobiť preklep alebo chybu pri tej našej bohatej a pestrej slovenčine nie je vôbec žiaden kumšt, ale na druhej strane pri troške pozornosti a pri tak významnom diele by sa nemali stávať prehrešky, ktoré už boli toľkokrát kritizované, až sa stali vari samozrejmosťou. Našiel som ich tam viac, ale pri prvom čítaní sa mi ich nechcelo vypisovať, takže teraz len tak narýchlo aspoň niekoľko príkladov. Str. 31: V tomto prípade sa jedná o vegetáciu vodo- a vlhkomilných rastlín…, str. 34: … majú veľký podiel kamennej drti…, str. 47: … rododendróny…, str. 61: V čase rašenia bukov…, str. 65: … domestifikovaná mestská forma… Natrafil som tam aj niekoľkokrát na nevhodne použité slovko „nakoľko“, ale v tejto chvíli sa mi tieto prehrešky naozaj nechce v texte hľadať.

Otázne je, kto je zodpovedný za také detailné chybičky, ako sú rozlohy niektorých chránených území. Pri pozornejšej korektúre nemohol uniknúť fakt, že v niektorých prípadoch vypadla čiarka. Len tak sa mohlo stať, že – napríklad – rozloha prírodnej pamiatky Pyramída je až neskutočných 66 688 ha, čím takmer „dobieha“ spomínaný NAPANT.

Mesto Zvolen si dalo ©. Nič proti tomu, má na to právo, tak sa to robí. Na druhej strane to navodzuje dojem, že toto je kniha „jenom pro nás a pro naše dítky“, čiže ak niekto v dobrom slova zmysle propaguje mesto a uvedie hoci len podobný údaj, ako je v knihe, mal by byť v strehu, či ho nebudú naháňať po súdoch. Alebo prípadne požiadať mesto o láskavé zvolenie, ale pri rýchlosti vybavovania žiadostí to môže prísť až vtedy, keď je už vlastne tá propagácia bezpredmetná. Toto je však skôr o autorskom zákone, ktorý som už spomenul, a ktorý má tiež svoje muchy.

Na záver pár slov k primátorskému úvodu

Keď to tak zhrniem, v reprezentačnej monografii je dosť fatálnych chýb, ktoré by nemuseli byť, keby… Nedá mi, aby som sa neopýtal, či aj ten, kto dal na trh nepodarok, vzal za svoju robotu honorár?

„Mesto, ktoré sa stalo mojím domovom a ktoré mám tak veľmi rád, oslávi tento rok svoje 770. výročie,“ píše primátor Zvolena Miroslav Kusein v úvode monografie vydanej vo Zvolene v máji minulého roka. „Úctyhodný vek, však? Je v ňom skrytá sláva kráľov, múdrosť vekov, ale i množstvo tajomstiev, ktoré ešte len čakajú na svoje odhalenie. Predovšetkým je to však ľudská história, história jeho obyvateľov, mnohých generácií našich predkov až po nás, ich nasledovníkov. Často sa pristihnem pri myšlienke, či a ako sa nám darí pokračovať v tom, čomu oni položili základy, čo by dnes povedali a ako by dnes hodnotili naše snahy rytier Donč, významný muž z histórie Pustého hradu, alebo kráľ Belo IV., ktorému vďačíme za punc slobodného kráľovského mesta, či Ľudovít Štúr, ktorý v ťažkých časoch obhajoval nielen záujmy Zvolena, ale celého slovenského národa. Osobne verím, že mi dáte za pravdu, že hodnotenie našich zámerov a snaženia by dopadlo pozitívne.“

Pekná a trefná rečnícka otázka, horšie je to už s konštatovaním vo vete, ktorá za ňou nasleduje. Neviem, neviem, či by nebolo treba vytiahnuť aj dereš. Ešteže legendárny župan už nemal nad Zvolenčanmi súdnu moc a kráľ… Však vieme, akí sú králi. Aj vtedy fungovali „zvyky“, aké sú bežné aj dnes, len sa inak nazývali.

Sám primátor – akoby si chcel na svoju otázku dať odpoveď – v ďalšom texte píše:

„Ak stretnete rodáka zo Zvolena, ktorý sa po dlhých rokoch vracia domov, určite Vám povie, že svoje mesto nespoznáva. Vidí nové a zrekonštruované budovy – výrobné podniky, bytové domy, školy, nákupné centrá, námestie, ktoré sa stalo miestom oddychu a zábavy, znovu objavený historický skvost Pustý hrad, jeden zo siedmich divov Banskobystrického kraja.“

Nuž, pravda, vidí aj všetko to spomenuté, ale ak si nedá na nos ružové okuliare, vidí aj opustené fabriky (pekárne, mäsokombinát, hydinárne…), aj zdevastovaný areál Borovej hory (v niektorom z ďalších blogov vám ukážem, aká je to „paráda“), aj krásne „zátišia“ na Zvolenskej (Môťovskej) priehrade (http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/12/10/bordel-nas-kazdodenny/), aj desať rokov rozostavanú „halu“ na Laniciach, aj žobrákov posedávajúcich na lavičkách vynoveného námestia…

Vo Zvolene už ani tie zimy nie sú také, aké bývali. Napríklad pri pohľade na centrum mesta, ktorý som objavil v mojom archíve. Ale to azda neoprávňuje majiteľov alebo prevádzkovateľov mestských hodín, aby na nich aj začiatkom januára ponúkali letný čas. Maličkosť? Nuž, ak by som kvôli nim zmeškal stretnutie s nejakou sympatickou babuľkou, určite by ma to nasrdilo.

Foto: autor článku