agenturatortura

Pred 100 rokmi, 21. januára 1914, sa narodil v Zolnej neďaleko Zvolena Ján Halaj. Vyrástol na významnú osobnosť v regióne a určite si zaslúži, aby sme mu venovali pri storočnici aspoň malú spomienku. Možno je to z mojej strany nevhodný zlozvyk, ale dovolím si pri tejto príležitosti vyjadriť aj pár vlastných myšlienok a názorov.

Dnes sa to v našej spoločnosti osobnosťami, či modernejšie (honosnejšie alebo pejoratívnejšie?) celebritami, priam hmýri, médiá sa o ne „bijú“ a väčšina ľudí – čitateľov, divákov, poslucháčov – len nechápavo krúti hlavami, možno si pošomre, možno i zanadáva, a možno „tajne“, tak trošku kocúrkovsky, sleduje, čo tá či oná celebrita (či skôr „celebrita“) zase vyparatila, čím sa zapísala do efemérnej histórie.

Ján Halaj – učiteľ a povstalecký dôstojník

Ján Halaj bol v našom zvolenskom regióne na svoju dobu určite celebritou v tom dobrom, čistom zmysle slova, osobnosťou, ktorá významne prispela do kultúrnej klenotnice Zvolena, pritom osobnosťou neskutočne skromnou, no o to vzácnejšou.

Narodil sa v Zolnej 21. januára 1914, jeho životná púť sa zavŕšila v Martine 1. decembra 2005, teda v úctyhodnom veku 91 rokov. Krátko predtým som mal tú česť stretnúť sa s ním pri nejakej príležitosti na Zvolenskom zámku a našťastie tri fotografie z toho podujatia sa mi nejakým spôsobom podarilo zachrániť potom, čo som nesprávnou komunikáciou s počítačom o mnoho nenahraditeľných fotiek prišiel.

(O Zolnej, rodnej dedine Jána Halaja viac v mojom blogu http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/12/17/dedinka-ktora-zaujala-aj-princa-charlesa/ ).

Vyštudoval pedagogiku a prírodné vedy a bol učiteľom v Dobrom Potoku, Vernári, Čiernom Potoku, Slovenskom Pravne, Klenovci a Giraltovciach. V tomto šarišskom mestečku ho zastihli horúce povstalecké dni na konci leta 1944 a on nastúpil do povstaleckej armády. Na tie chvíle si pri príležitosti 55. výročia SNP zaspomínal v útlej, no obsahovo bohatej (s drobným písmom) 48-stranovej knižočke Rota Cyklus a rota Holub v Slovenskom národnom povstaní (Spomienky veliteľa roty). “V priebehu 50 rokov sa o Povstaní napísalo mnoho,“ citujem z úvodu spomienok Jána Halaja. „Jedni sa usilovali povstanie zredukovať na málo významnú udalosť miestneho charakteru. Vyskytli sa aj také hlasy, že bolo zbytočné, že obete, útrapy a tragédie s ním spojené boli príliš veľké vtedy, keď pád fašizmu už bol neodvratný. Na druhej strane bola častá aj nekritická glorifikácia povstania a snahy urobiť ho len záležitosťou partizánov, alebo len jednej politickej strany a nie celého národa. Ideovým nositeľom odboja bola národne uvedomelá inteligencia. Významnú úlohu tu zohrali učitelia, z ktorých sa grupovali záložní dôstojníci. Tí boli veliteľmi bojových rôt v obranných úsekoch.“

Citované slová majú svoju váhu aj dnes. Na túto tému sa však tohto roku bude veľa hovoriť. A určite prídu na pretras i mnohé povstalecké príbehy, medzi nimi aj podobné tomu, ktorý spomína vo svojej publikácii Ján Halaj.

Ako dôstojník viedol svojich vojakov v náročných bojoch na juhu Kremnických vrchov a v údolí Hrona. Po ústupe do hôr sa dostali cez Poľanu na klenovské lazy. Tam sa na vlastnej skúsenosti mohol presvedčiť o tom, že v SNP boli nielen skutoční partizáni (tých bola, našťastie, väčšina), ale aj „partizáni“, ktorí v tomto vojenskom vystúpení videli príležitosť k ľahkému zisku na spôsob dávnovekých zbojníkov. Ján Halaj spomína kpt. Anteka, ktorý pod rúškom partizána neváhal kradnúť i vraždiť. V polovici decembra 1944 sa potvrdili informácie, že je konfidentom Gestapa v Hnúšti. Partizáni ho síce zaistili, no podarilo sa mu ujsť a na Silvestra 1944 pomohol Nemcom zorganizovať raziu, počas ktorej zatkli mnohých povstalcov. Medzi nimi bol aj Ján Halaj. Neoceniteľnú pomoc mu vtedy poskytol Vladimír Sivák, ministerský úradník, ktorý robil Nemcom tlmočníka. Vybavil mu papiere, podľa ktorých nebol povstaleckým vojakom, ale evakuantom z Giraltoviec, čo viedlo k jeho prepusteniu. Asi 80 zajatých vojakov a partizánov odviedli z Klenovca do väznice v Banskej Bystrici, niektorí z nich sa už domov nevrátili: boli popravení. Kapitán Antek, o ktorého živote Ján Halaj zanechal obsiahle svedectvo, bol odsúdený na trest smrti a 28. júna 1946 zastrelený.

Ján Halaj – učiteľ, dirigent robotníckeho spevokolu

Po vojne pokračoval Ján Halaj vo svojom učiteľskom povolaní na Učiteľskej akadémii v Lučenci, v rokoch 1948 – 51 bol riaditeľom Strednej školy vo Zvolene, ďalších 14 rokov učil na rôznych zvolenských stredných školách a dve desaťročia (1965 – 85) prednášal na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici.

Už ako stredoškolský študent v Lučenci rozvíjal jednu zo svojich najväčších záľub – hudbu, zborový spev. Spevokol založil, viedol a dirigoval na každom svojom pôsobisku a táto jeho aktivita vyvrcholila po návrate do rodného kraja, do Zvolena, kde 31 rokov umelecky viedol i dirigoval Robotnícky spevácky zbor. Že už teraz taký neexistuje? Ale áno, existuje, len slovko „robotnícky“ sa po novembri 1989 „prestalo nosiť“ a tak ho dnes poznáme ako Zvolenský spevácky zbor (ZSZ). Viac sa o ňom môžete dozvedieť na webovej stránke ZSZ: http://www.zsz.sk/ .

V tejto chvíli spomeniem aspoň základné historické fakty, že Robotnícky spevokol vznikol v roku 1883 ako súčasť Hudobného spolku pri vtedy významnej zvolenskej fabrike Union a spočiatku bol mužskou záležitosťou. Prežil pád fabriky, keď jej zariadenie bolo v roku 1922 prevezené do Čiech, prežil aj roky socialistické, keď sa v roku 1959 stal zborom zmiešaným, a jeho hlas zaznieva pri významných príležitostiach či pre povznesenie duší poslucháčov až do dnešných čias. Citom pre výber piesní do repertoáru a dirigentským majstrovstvom priviedol Ján Halaj zvolenský Robotnícky spevácky zbor k mnohým domácim i medzinárodným oceneniam, medzi nimi sa vyníma Rad práce. Pravda, dnes na takéto vyznamenanie mnohí hľadia s úškrnom v tvári, ale v prípade tohto speváckeho telesa môžeme jednoznačne skonštatovať, že bolo oprávneným vyzdvihnutím skutočnej, cieľavedomej, záslužnej roboty.

Ján Halaj – vysokoškolský pedagóg a ochranca prírody

Ďalšou sférou záujmu docenta Jána Halaja bola príroda a jej ochrana. Viedol k nej svojich žiakov a študentov, a to už v časoch, keď ekologická výchova nebola takou „módnou“ (a azda aj ziskovou) záležitosťou, ako je tomu dnes. Problémom ochrany prírody sa venoval vo viacerých z viac ako stovky vedeckých štúdií, monografií a publikácií. Z nich spomeniem aspoň Prírodné a historické zaujímavosti Zvolenského okresu (1969), Výchova k ochrane prírody (1978 a 1980, prvá publikácia svojho druhu vo vtedajšej ČSSR, vyhodnotená ako najkrajšia kniha roka) a Metodická príručka ekologickej výchovy (1987).

Ján Halaj je aj autorom historického pohľadu na RSZ. Publikáciu Robotnícky spevácky zbor Zvolen napísal a vydal v roku 1973 pri príležitosti 90. výročia jeho založenia. O päť rokov neskôr vydal knihu SNP v piesňovej tvorbe ľudu Zvolenského okresu. Z môjho osobného pohľadu považujem za najhodnotnejšiu jeho knižnú kroniku rodnej dediny, ktorú vydal v roku 1999 pod názvom Povstalecká obec Zolná, časť Zvolena, a ktorá má samozrejme čestné miesto v mojej osobnej knižnici.

V úvode monografie o Zolnej cituje Ján Halaj slová Cassiodora, úradníka na dvore ostrogótskeho kráľa Theodoricha v 6. stor.: „Vo dnes i v noci uvažuj o pamiatkach otcov, spytuj počiatky národa svojho, pozoruj deje a pomníky zápiskov, lebo ohavnou vecou je chodiť po svojej vlasti ako cudzinec.“ Z môjho pohľadu pozoruhodný citát, ktorý nestráca nič na platnosti ani v dnešnom 21. storočí, ba dovolím si tvrdiť, že má ešte vyššiu hodnotu ako v čase svojho vzniku.

Ján Halaj sa podieľal aj na príprave monografie Zvolena pri 750. výročí obnovenia mestských privilégií, pre ktorú napísal obsiahlu časť o zvolenskom školstve. V rukopise zanechal životopis svojho zolnianskeho učiteľa Jána Soloviča a usporiadal jeho pozostalosť, ktorú odovzdal v roku 1992 Matici slovenskej. Vek i zdravotný stav mu už nedovolili dotiahnuť do konca snahu o zriadenie pamätnej izby v zolnianskej škole. Táto dedina s bohatou históriou, s unikátnym ranogotickým kostolom, s lúkami, ktoré poslúžili počas SNP ako poľné letisko, by si ju určite zaslúžila. Pamiatkou na učiteľa Jána Soloviča do dnešných čias je dub letný, ktorý zasadil 18. septembra 1898 pred školou na počesť tragického úmrtia cisárovnej Alžbety, populárnej Sisi.

Oficiálna spomienka bude vo februári

Nedávno som sa v mojom blogu http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2014/01/13/botanik-docent-jan-futak-a-jeho-srdcovka-knazi-stol/ venoval 100. výročiu narodenia Jána Futáka, významného slovenského botanika, rodáka z Turovej neďaleko Zvolena. Zmienil som sa aj o tom, že som nezaregistroval žiadnu významnejšiu aktivitu súvisiacu s výročím tohto takisto skromného, no na dielo, ktoré po sebe zanechal, bohatého človeka, skutočnú osobnosť prinajmenšom v botanike, a to nielen v slovenskom, ale celoeurópskom meradle. Keď som sa na to opýtal v našej Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra (KKĽŠ), dostalo sa mi typickej odpovede dneška: nie sú peniaze. Môj protiargument, že to nie je len o peniazoch, ale skôr o chuti a úprimnosti, asi nebol najvhodnejším. Čo už? Mal by som si zvykať? Sotva. Možno som inakší, ale úprimnosť spomienky nevidím v oficiálnych rečiach novodobých mocných, ani v prípitkoch drahým šampanským…

V jednom zo svojich prvých blogov na tejto stránke http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/11/16/zvolenske-kocurkovo-alebo-cim-sa-previnil-basnik-milov/ som sa dotkol aj pamätníkov a pamätných tabúľ vo Zvolene. Nuž, ak sa našli tisíce na honosný pomník, ktorý pripomína stretnutie Rázusa a Hlinku v októbri 1932 vo Zvolene, azda sa mohlo nájsť pár stoviek aj na úctivú a úprimnú spomienku storočnice Futáka a Halaja. Pravda, podľa informácie z knižnice KKĽŠ v spolupráci s Lesníckym a drevárskym múzeom vo Zvolene pripravujú spomienku na Jána Halaja na niektorý februárový deň. A podľa neoficiálnych informácií, ktoré som dostal od priateľa Jara Rašnera, speváka v ZSZ, nacvičujú piesne, ktorými si pripomenú svojho dlhoročného dirigenta. Či sa tak stalo až po mojom upozornení, keď som sa v predvianočnom čase začal o Jána Halaja bližšie zaujímať, alebo to bola ich čistá iniciatíva, nie je v tejto chvíli podstatné.