agenturatortura

Vari ani o legendárnom Gabčíkove sa nepohovorilo a nepopísalo toľko ako o plánovanej priehrade na rieke Slatina nad Zvolenom, ktorá by mala zatopiť malebné údolie až po Zvolenskú Slatinu. Pod vodou by mala zmiznúť aj kedysi živá, dnes tichá, idylická, takmer opustená dedinka Slatinka, ktorá vlastne už polstoročie ani nemala existovať.

Nie je mojou snahou podať obšírny odborný výklad. Je to len pohľad bežného občana, ktorého spája so Slatinkou štipka nostalgie. Nemám ani čas, ani možnosti, a neraz ani náladu preštudovať tie štósy posudkov, vyjadrení, rozhodnutí, hoci k mnohým sa dnes možno dostať aj prostredníctvom internetu. Ale je dobre, že sa o takomto na slovenské pomery veľkom diele diskutuje. Záujemca nájde viac informácií za a proti na www.vvb.sk, resp. www.slatinka.sk. V tejto chvíli to vidím tak, že vyhrávajú na body tí, ktorí sú proti výstavbe, no ak ma v tom zdanie náhodou klame, určite ma neklame v tom, že vodohospodári neskladajú zbrane pri presadzovaní pôvodného, vyše polstoročného projektu.

Pred šesť a štvrť storočím

Na začiatok malý pohľad do minulosti dediny Slatinka.

Prvá známa zmienka o Slatinke pod názvom Zalathna pochádza z roku 1388. Vlani teda oslávila 625 rokov svojej oficiálnej existencie. Je položená trošku bokom od súčasných hlavných komunikačných tepien, na brehoch rieky Slatina, ktorá sa v týchto miestach unikátnymi zaklesnutými meandrami prediera cez bočné rázsochy Javoria, čo sa ako prsty vystierajú ďaleko do Zvolenskej kotliny. Viac ako tisícpäťstohektárový chotár Slatinky siaha hlboko do pohoria hore údolím s ľubozvučným názvom Ľubica (tak sa volá aj potok, ktorý ním preteká) a dosahuje maximálnu výšku 844 m n. m. v kopci s nemenej nevšedným, ba i trošku tajomným pomenovaním Človekovo.

Domy Slatinky sa usadili v malebnom úseku doliny rieky Slatina

Od prvopočiatkov patril k dôležitým zdrojom obživy obyvateľov Slatinky rybolov. Rieka, ktorá priteká spod Poľany, bola bohatá na ryby a tie putovali na zámocké stoly do Vígľaša i do Zvolena. Unikátny bol spôsob, akým ich chytali. Používali kruhové siete, ktoré boli po obvode zaťažené reťazou. Takýto rybolov nemohol byť záležitosťou jednotlivca, ale muselo na ňom spolupracovať viac občanov, ktorí si potom rozdelili úlovok alebo zisk z neho podľa dohodnutých pravidiel.

V centre Slatinky

Turkom platili výpalné

V druhej polovici 16. stor. sa stali najväčším postrachom kraja lúpežnícke osmanské hordy. Neobišli ani Slatinku, na ktorú zaútočili v predvianočnom čase roku 1575, a to 21. decembra, ale obyvatelia sa útočníkom statočne postavili na odpor. To Turkov ešte viac rozdráždilo a tak obyvatelia usúdili, že bude pre nich azda lepšie, ak im budú platiť dane, či skôr akési „výpalné”. Napriek tomu sa Slatinka stala v roku 1657 cieľom ďalšieho pustošivého tureckého útoku. Vtedy tu však žilo len asi 40 ľudí.

Od 18. stor. sa dedina spomína ako Malá Slatina, aby ju odlíšili od suseda – Veľkej, dnes Zvolenskej Slatiny. Hoci turecké nebezpečenstvo pominulo, ani tentoraz sa dedine nevyhli pohromy. Hrozili najmä z Vígľašského zámku, ktorého majitelia neraz kruto zachádzali s poddanými, ktorí so svojimi ponosami zašli nielen k zvolenskému podžupanovi, ale v roku 1785 aj k samému cisárovi Jozefovi II.

Prosperujúca dedinka s vyše 300 obyvateľmi

Napriek všetkému Malá Slatina prosperovala, čo sa odrazilo aj v tom, že okrem tradičného rybolovu, roľníctva, pastierstva a práce v lesoch sa jej obyvateľstvo venovalo aj rôznym remeslám, ktoré si vyžadovali väčšiu vzdelanosť. Koncom 18. stor. si v dedine postavili drevenú školu, v ktorej sa o vzdelávanie detí starali najprv skúsenejší remeselníci, no v roku 1803 si už platili riadneho učiteľa. V polovici 19. stor., keď mala Malá Slatina okolo 250 obyvateľov, tu vyrástla nová, kamenná škola, na ktorej výstavbu zložili občania 400 zlatých.

V roku 1870 prišiel prvý vlak z Lučenca do Zvolena. Železničná trať síce dedinu obišla, napriek tomu si Maloslatinčania zriadili zastávku za kopcom asi dva kilometre od obce (dnes už neexistuje). Železnica znamenala aj nové možnosti zamestnania, či už priamo v doprave, alebo v priemyselných podnikoch v blízkom Zvolene. V roku 1921 žilo v Slatinke 348 ľudí, čo je maximum v jej histórii. O šesť rokov neskôr sa rozhodli pre súčasné pomenovanie obce.

Posledná generácia?

Počas prechodu frontu začiatkom marca 1945 zahynuli dvaja obyvatelia Slatinky, vyhorelo niekoľko domov a stodôl a bol zničený most ponad rieku Slatinu. Ešte sa tieto rany ani poriadne nezahojili a nad dedinou sa začali zbiehať ťažké, čierne, búrkové mračná. Bude sa stavať priehrada! Vyhlásená stavebná uzávera bola rozsudkom smrti nad dedinou, ktorá nikomu neublížila. Obyvatelia nielenže nemohli stavať nové domy, ale ani upravovať tie, v ktorých bývali. Niektorí dobrovoľne, iní so šomraním, ba i nadávkami, ale všetci určite so smútkom a s nostalgiou v duši opustili „dedinku v údolí” a presídlili do Zvolena alebo do Zvolenskej Slatiny, do ktorej sa Slatinka administratívne začlenila a kde pre „utopencov” postavili bytovku i ulicu rodinných domov.

Rana, ktorú Slatinka a jej obyvatelia dostali, bola horšia ako tá vojnová. Zdalo sa byť všetko jasné. Veď čo zmôžeš proti vyšším záujmom, záujmom republiky, vlády, ktorá vládla „v mene ľudu”?

Môťovská priehrada

V rokoch 1951 – 56 vody Slatiny naozaj zahatali priehradou, ale len tou dolnou, Môťovskou, ktorá zatopila asi 70 ha údolia. V telese hrádze je elektráreň s inštalovaným výkonom 1 075 kW, ale hlavným dôvodom výstavby bolo vyrovnávanie prietokov v Hrone, zadržiavanie povodňových vĺn a naopak zvyšovanie prietoku v suchšom období, ako aj dodávka úžitkovej vody pre blízky drevokombinát Bučina a iné zvolenské podniky.

Môťovská priehrada

Na brehoch vodnej nádrže Môťová chaoticky vyrástli súkromné i podnikové chatky a chaty, priehrada sa síce stala rekreačným zázemím mesta, ale bez širšieho významu. Pravda, v tom čase, v 50. – 60. rokoch, sa dostal relax typu „voda – slnko” do módy a keď nebolo na pravé more, muselo stačiť aj to miniatúrne, „môťovské“, za bránami Zvolena. Slovami chvály nešetrili -a nešetria – najmä rybári, ktorých rady sa rozrástli. Kto by si bol vtedy všímal takú „maličkosť”, ako je kvalita vody? Nebezpečný odpad, ktorý produkovali nové fabriky na Podpoľaní, bolo treba kamsi odpratať a ak z neho čosi „náhodou” uniklo do rieky, nik sa nad tým bohvieako nevzrušoval. Stačilo vyhlásiť, že kúpanie vo vodách priehrady sa z hygienických dôvodov neodporúča a basta fidli!

Kúpanie vo vodách dnešnej priehrady nie je práve najzdravším relaxom

Aj v prípade novej vodnej nádrže sa hovorí aj o jej rekreačnom využití. Vraj na jej brehoch vzniknú pláže, chaty, kaviarne, športové a rekreačné zariadenia s kapacitou až 15 000 návštevníkov. No, možno… Ale priestorov na takéto formy relaxu máme dosť a nevyzerá, že by ich majitelia bohatli, skôr sa k nám donesú správy, že „sezóna bola zlá”, takže túto stratu spôsobenú „vyššou mocou” (ale neraz skôr vlastnou neschopnosťou) by im mal niekto nahradiť. Kto? Najlepšie štát, samozrejme.

Ale nechcem byť pesimistom, po ruke sú aj pozitívne príklady, a to aj priamo v Môťovej, kde sa na solídnu úroveň dostal rekreačný areál Orlík. O Môťovskej priehrade, a najmä o bordeli na jej brehoch a v jej vodách, som už písal: http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/12/10/bordel-nas-kazdodenny/ Tam je aj viac fotografií, teraz na ilustráciu aspoň jednu.

Aj takto vyzerajú brehy Môťovskej priehrady. Foto. Jaro Kolibík

Keď sa na to podívame z rekreačného, turistického hľadiska, tak vodných nádrží máme na okolí Zvolena dosť. Stačí spomenúť štiavnické tajchy. Navyše sú tu zdroje termálnych vôd, pri ktorých vyrástli kúpaliská. Otázne je, ako tieto kapacity dokážeme využiť. Pri dnešnej všeobecnej biede je však pre mnohých výhodnejšie riskovať zdravie a zaplávať si v priehrade zadarmo ako v bazéne za drahé vstupné.

Malebné údolie

Ale nie je to iba kúpanie či obyčajné leňošenie pri vode, čo môže by relaxom. Iným – a myslím si, že zdravším – sú aj nenáročné prechádzky v príjemnom prírodnom prostredí. A na tie je človekom ohrozené údolie Slatinky priam ideálne.

Z hrádze Môťovskej priehrady, teda z konečnej zastávky MHD Zvolen, sa môžeme pohodlne prejsť za hodinku a pol do dediny, pričom nás sprevádzajú hravé vlny rieky, jej zátišia, v ktorých v každej ročnej dobe dokáže príroda stvoriť nové zákutia s nečakanými prekvapeniami v podobe jej rastlinného a živočíšneho sveta. Len sa netreba ponáhľať, zdravá vychádzka – a najmä ak má byť vlastivedná, poznávacia – nie je v naháňaní kilometrov. Niekedy sa oplatí zastať, posadiť sa na kameň či kus dreva, dívať sa okolo seba a príroda nám sama poodhalí kúsok svojho tajomstva.

Okrem žltej turistickej značky, ktorá prechádza neďaleko Slatinky, je tu aj náučný chodník so základnými informáciami. Vďaka ním si uvedomíme, že prechádzame výraznými zahĺbenými meandrami stredohorskej rieky, čo je fenomén, akých na Slovensku v takejto čistej podobe nemáme veľa.

Rieka Slatina nad Môťovskou priehradou

Údolím Slatinky vedie náučný chodník

Živý skanzen?

A potom sa pred nami objaví dedinka. Milá, romantická už na prvý pohľad. A tichá. Azda len počas víkendových a sviatočných dní je tu rušnejšie. Domy, ktoré sú už zväčša majetkom Vodohospodárskej výstavby, štátneho podniku, predsa len nemajú po celý rok zamknuté brány, sú ľudia, ktorí dokážu oceniť čaro dedinky a zdravo ho využiť aspoň pre seba a svojich blízkych a napriek neistej budúcnosti nenechávajú príbytky napospas zubu času. Nie sú to už len „čistokrvní” Maloslatinčania, skôr hostia najmä zo Zvolena a Banskej Bystrice.

Už pred rokmi, určite to bolo ešte i za socialistických čias, som viackrát propagoval vo vtedajších novinách a časopisoch (napr. v Živote alebo v dnes už neexistujúcej Práci), ako aj v rozhlasovom vysielaní (napr. v Rádiovíkende i v samostatnom rozhlasovom pásme), prirodzené krásy Slatinky a jej okolia a nádejal som sa, že plány, hovoriace o výstavbe priehrady, časom zapadnú prachom niekde na dne šuplíka. Keďže obyvateľov ubúdalo (v roku 1987 ich tu žilo už len 146, zväčša starších ľudí), v tých mojich článkoch som zauvažoval aj nad tým, že si viem predstaviť Slatinku ako živý skanzen, v ktorého domoch by sa niečo dialo. Impulzom k takýmto predstavám boli moje turistické cesty na Balkán, do bulharských hôr, kde v tom čase takéto dedinky úspešne fungovali a verím, že fungujú aj doteraz (napríklad Etar alebo Boženci v okolí Gabrova), ale s podobnými aktivitami som sa stretol aj v Nemecku alebo Taliansku.

Táto idea ma neopustila dodnes. Možno som naivný, ale presvedčený, že u nás máme dosť šikovných remeselníkov i výtvarníkov, ktorí by dedinku premenili na živý skanzen, a určite je dosť tých, ktorí si do takejto Slatinky nájdu cestu, či už len zo zvedavosti, alebo s cieľom pookriať, a možno sa aj niečomu priučiť, remeslu, umeniu, niečomu, čo človeka obohatí hlavne duševne. Netvrdím, že ich bude denne 15 000, to by sme už na romantiku a idylu mohli zabudnúť, ale počet ľudí a zisk z nich je len jedna stránka mince, druhou je prírodná hodnota celého údolia.

V dnešnej Slatinky objavíme idylické zátišia

Prvý pokus investorovi nevyšiel

V roku 1986, teda po viac ako tridsiatich rokoch od prvých správ o „potrebe” priehrady, uzrelo svetlo sveta rozhodnutie o umiestnení vodného diela (VD) Slatinka a na jeho základe boli vyvlastnené a vykúpené pozemky a domy. Stavať sa však nezačalo. Môžeme len uvažovať, či to bolo z nedostatku finančných zdrojov (to predsa za socializmu nebol problém), alebo k tomu prispela politická zmena v roku 1989. Zrejme oboje. Faktom je, že v nových spoločensko-politických podmienkach sa už Vodohospodárska výstavba – hoci stále štátny podnik – nemohla len tak ľahko dostať k potrebným „papierom” i k finančným zdrojom, už nemohla ignorovať hlasy, ktoré sa ozvali proti stavbe priehrady.

Práve v tom čase vzniklo občianske združenie (OZ) Slatinka, ktoré prinieslo do diskusie fundované argumenty. Územné rozhodnutie stratilo platnosť. Stavby chtiví sa však nevzdali. „V roku 2007 Ministerstvo životného prostredia SR rozhodlo, že nie je možné predĺžiť platnosť záverečného stanoviska z roku 1996 (vzhľadom na výrok ústavného súdu z roku 2001) a z toho dôvodu bolo nutné vykonať nový proces posudzovania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. MŽP SR v kladnom záverečnom stanovisku zo dňa 25. 11. 2009 znova potvrdilo potrebu budovania VD Slatinka,” čítame na stránke Vodohospodárskej výstavby.

K tromfom, ktorými sa prezentujú vodohospodári, patrí zaradenie VD Slatinka medzi verejnoprospešné stavby v roku 1998, ale podľa informácie OZ Slatinka bez diskusie a zdôvodnenia. V roku 2009 poslanci Banskobystrického samosprávneho kraja naopak odsúhlasili vyradenie VD Slatinka zo zoznamu verejnoprospešných stavieb, vtedajší banskobystrický župan Milan Murgaš však toto ich uznesenie vetoval.

Preto v týchto dňoch OZ Slatinka zbiera podpisy pod petíciu, ktorou sa chce obrátiť na poslancov a predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja, aby vyradili VD Slatinka zo zoznamu verejnoprospešných stavieb. Termín uzávierky je 25. február 2014 a petičné hárky sú aj na stránke www.slatinka.sk. Keďže do prípadnej výstavby priehrady pôjdu aj peniaze zo spoločných kás (európskej či štátnej), mali by mať právo do toho hovoriť všetci občania. Môžu tak urobiť elektronickou podporou výzvy na www.ekoforum.sk.

Argumenty za výstavbu

Na internetovej stránke Vodohospodárskej výstavby si môžeme prečítať základné argumenty pre výstavbu VD Slatinka. Vychádzajú pritom z Koncepcie vodohospodárskej politiky Slovenskej republiky do roku 2015, a to konkrétne z úloh protipovodňovej ochrany a zásobovania úžitkovou vodou. „Ministerstvo životného prostredia v súlade s platnou legislatívou zabezpečilo vypracovanie územnoplánovacej dokumentácie celoštátneho stupňa Koncepcia územného rozvoja Slovenska – KURS 2001,” píše sa ďalej na stránke Vodohospodárskej výstavby. „V uvedenej dokumentácii sa konštatuje v kapitole 5.1.1. Ciele štátnej politiky vo vodnom hospodárstve, že podľa spracovanej vodohospodárskej bilancie je medzi pasívne úseky tokov zaradený aj Hron pod Kozmálovcami po ústie a napätá situácia je na Hrone v úseku Podbrezová – Kozmálovce. Túto situáciu bude potrebné riešiť  výstavbou povrchových zdrojov vody – nádrží.”

Účel stavby

Ako asi väčšinu ľudí, aj mňa zaujíma predovšetkým zmysel, účel výstavby VD Slatinka. Ponúkam ho tak, ako ho prezentuje Vodohospodárska výstavba:

„Vodné dielo Slatinka je akumulačná nádrž v povodí Hrona, na rieke Slatine, nad Zvolenom. Jej hlavným účelom má byť nadlepšovanie prietokov Hrona (akumulácia vody počas vyšších prietokov a jej vypúšťanie do toku v období sucha) tak, aby bolo zabezpečené v každom období dostatočné množstvo vody v rieke pre všetkých odberateľov, pri zabezpečení dostatočného minimálneho bilančného prietoku v Hrone pod Veľkými Kozmálovcami.

VD Slatinka bude mať aj ďalšie významné účinky: znižovanie povodňových prietokov na Slatine vo Zvolene a na Hrone pod Zvolenom, výroba elektrickej energie v malej vodnej elektrárni a rekreačný prínos nádrže pre široké okolie.

V povodí Hrona je v súčasnosti platných viac ako sto rozhodnutí (povolení) vodoprávneho orgánu na odber povrchových vôd. Najväčším odberateľom sú Slovenské elektrárne, AE Mochovce, s povoleným odberom 47,3 mil. m³ ročne resp. 1 500 l.s^-1 priemerný odber a
1 800 l.s^-1 maximálny odber. AE Mochovce má v súčasnosti pre prvé dva bloky trvalý odber okolo 25 mil. m³ ročne. Ďalší významní odberatelia sú poľnohospodári s povoleným odberom na závlahy pre 25,5 tis. ha, a priemyselné podniky.

Minimálny bilančný prietok Hrona v profile pod Kozmálovcami je 6,6 m.s^-1. Tento prietok bol v roku 1984 schválený na dočasnú dobu do vybudovania VD Slatinka.

Medzičasom boli uvedené do prevádzky prvé dva bloky AE Mochovce a má by dokončený 3. a 4. blok. Po ich zrealizovaní sa odber pre AEMO zdvojnásobí voči dnešnému stavu.

Odbery vody sa realizujú na úkor prietokov v rieke, čím výrazne trpí životné prostredie – flóra a fauna v okolí Hrona a v celej údolnej nive. Aj poľnohospodári zaznamenali výrazný pokles spodnej vody v oblasti dolného Pohronia, pod Slovenskou bránou.

Nadlepšovaním prietokov Hrona bude v profile zdrže Veľké Kozmálovce zvýšený minimálny bilančný prietok zo súčasných 6,6 m.s^-1 na cca 11,0 m.s^-1. Zároveň budú pokryté zvýšené odbery vody pre AEMO, závlahy, rybníky a priemysel mesta Levice v období sucha. Podnik zabezpečil vypracovanie štúdie „Vodné dielo Slatinka – hodnotenie minimálnych prietokov na Slatine a strednom Hrone”, ktorá jednoznačne preukázala potrebu budovania VD Slatinka aj tendenciu poklesu priemerných prietokov v rieke Hron v profile Brehy o cca 10 m.s^-1 za posledných 25 rokov.”

Argumenty proti

OZ Slatinka si vyžiadalo stanovisko AE Mochovce. Podľa neho z hľadiska prevádzky atómky VD Slatinka údajne nie je potrebné!

Na stránke www.slatinka.sk čítame: „Relevantná diskusia o potrebe VD Slatinka a o financovaní jej prípravy resp. výstavby z verejných zdrojov začala v podstate až v r. 2004, keď vtedajší minister životného prostredia SR požiadal o vyjadrenie ministra hospodárstva a ministra pôdohospodárstva k záujmu ich rezortov o VD Slatinka. Obaja ministri potvrdili, že na výstavbe VD Slatinka sa nebudú podieľať, lebo subjekty spadajúce pod ich rezort túto stavbu nepotrebujú. Obdobne sa k potrebe VD Slatinka vyjadril aj ENEL (JE Mochovce), ako potenciálny odberateľ vody z VD Slatinka. Keďže všetky vyjadrenia boli negatívne a nikto sa nevyjadril, že potrebuje vodu z VD Slatinka, resp. sa bude podieľať na príprave a výstavbe tejto priehrady, následne bolo VD Slatinka pri spracovaní Koncepcie vodného hospodárstva SR do r. 2015 z tohto rezortného dokumentu vylúčené.”

Tak ako to vlastne je: Potrebujeme priehradu alebo nie?

„Bohužiaľ, po r. 2006 začal investor podnikať kroky na znovuoživenie projektu a názor na potrebu a aktuálnosť výstavby VD Slatinka zmenilo aj Ministerstvo životného prostredia SR, hoci neexistujú žiadne nové stanoviská ministerstiev a ENEL opätovne potvrdil, že VD Slatinka nemá súvis s dostavbou 3. a 4. bloku JE Mochovce,” pokračuje na svojej stránke OZ Slatinka. „V r. 2009 vydalo ministerstvo životného prostredia stanovisko z posudzovania vplyvov VD Slatinka na životné prostredie, v ktorom odporučilo priehradu na výstavbu. Z dôvodu, že bol posudzovaný iba variant VD Slatinka a počas procesu posudzovania boli porušené viaceré zásady informovania a účasti verejnosti, podalo Združenie Slatinka a niekoľko desiatok občanov a mimovládnych organizácií podnet na súd na preskúmanie tohto stanoviska. Do dnešného dňa súdne konanie nebolo ukončené.”

Negatívne dopady

Dopad, aký by mala výstavba priehrady na krajinu, je jasný. Hovorí sa síce, že zmena je život a časom – teda s príchodom nových generácií, ktoré budú poznať dnešný obraz krajiny len z fotografií – sa aj tá najťažšia rana zahojí. Potrebujeme však takto raniť sami seba?

Možno okrajovým, ale z pohľadu bežného človeka zaujímavým, je argument OZ Slatinka, ktorý hovorí, že vodná nádrž s plochou 266 ha by mala negatívny vplyv na mikroklimatické pomery vo Zvolene a jeho bezprostrednom okolí, možno totiž predpokladať zvýšený počet dní s hmlami a inverziami. Kolísanie hladiny vody, ktoré súvisí s vypúšťaním na vylepšovanie prietoku Hrona, môže ovplyvniť nielen predpokladané rekreačné aktivity na brehoch vodnej nádrže, ale odhalené brehy zanesené bahnom sa môžu stať zdrojom zápachu, ako aj kolískou komárov a iného nepríjemného hmyzu.

Pridrahý „špás”

Dnes sa však všetko zvykne premieňať na koruny, či vlastne na eurá, takže nemôžem obísť ani túto stránku. Keďže som len obyčajný občan, môžem reprodukovať len to, čo sa dozviem bežnými linkami od tých, ktorí majú problematiku v malíčku (alebo verím, že by ju mali mať) a dumať nad tým vlastným sedliackym rozumom.

OZ Slatinka pochybuje o tom, že by VD Slatinka bolo verejnoprospešnou stavbou. „Spoločnosť ju nepotrebuje, potrebujú ju odberatelia v okrese Levice (a aj ich nároky sú spochybňované, pretože sa napr. ráta s veľkým rozširovaním závlah, hoci dlhodobá situácia na Slovensku je opačná),” čítame na www.slatinka.sk. „Ak potrebuje vodu súkromný investor i jadrová elektráreň Mochovce pod Levicami, nech si ju zaplatí.”

Koľko by taký „špás” stál? A kedy by sa tieto investície vrátili naspäť do našej spoločnej kasy?

Odhaduje sa, že doteraz nás táto „hra na priehradu” stála okolo 10 miliónov €. Zišli by sa určite inde, ale nemusíme nad nimi nariekať, ak sa dospeje k rozhodnutiu, ktoré bude mať naozaj celospoločenský prospech. Platí to aj v prípade, že plány na VD Slatinka zostanú len víziou, hoci – uznávam – je to pridrahé „školné”. Škoda však, že sa väčšina z tých miliónov vložila do presadzovania pôvodného zámeru a nie i do hľadania alternatívnych riešení.

Pred 15 rokmi sa uvažovalo s nákladmi na výstavbu VD Slatinka okolo dva a pol miliardy slovenských korún, čo je viac ako 80 miliónov eur. V roku 2001 sa však už hovorilo o sume 3,6 miliardy Sk, dnes sa investor vracia k starým číslam. Možno som zaspal dobu, ale nepobadal som, že by ceny išli dolu. Ktovie, možno vo „vyššej spoločnosti” tomu tak je. Ale vážne: Nie je to náhodou iba taktika, aby ten plán verejnosť ľahšie strávila?

Nádeje, že 80 % nákladov pokryjú peniaze z EÚ, sa nenaplnili. Aspoň zatiaľ nie. Členovia Európskej komisie pri posudzovaní plánov na roky 2014 – 2020 usúdili, že nejde o efektívne riešenie a treba ho porovnať s inými alternatívami, najmä s takzvanými zelenými projektmi. Investor však trvá na svojom a plánov na výstavbu diela sa nevzdáva. Takže nie je vylúčené, že Slovensko tento odmietnutý projekt – hoci po „kozmetickej úprave“ – predloží na rokovací stôl komisie znova.

Jeden negatívny, okatý príklad

V tejto súvislosti – na dokreslenie – si dovolím porovnať plánovanú výstavbu VD Slatinka s rozostavanou halou vo Zvolene na Laniciach. Už viackrát som o nej písal a už viackrát som dostal kvôli tomu po nose, pocítil som, že kritizovať nekritizovateľných je existenčne nebezpečné. (Dnes síce už nemáme všemocnú ŠtB, ktorá to „nechápavcovi” ľahko vysvetlila, no ponovembrová moc – bez rozdielu farby trička – si našla modernejšie, citeľnejšie metódy). S výstavbou polyfunkčnej haly, ktorú Zvolen určite potrebuje, sa prišlo v čase veľkej eufórie, keď sa zoskupeniu strán (ako sa ukázalo naozaj iba účelovému zlepencu) podarilo odstaviť od koryta HZDS a jeho spolupútnikov. Je tomu už vari 15 rokov, čo som sa ako profesionálny redaktor zúčastnil tlačovky, na ktorej vtedajší minister školstva Milan Ftáčnik a vtedajší primátor Zvolena Vladimír Maňka s nadšením hovorili o výstavbe haly. Priznám sa bez bitky, že som zdieľal ich nadšenie, keďže je mi jasné, že Zvolen halu – okrem iného – potrebuje. Ako laik som však nemohol mať ani tušenie o tom, že ide o nereálnu víziu. Predpokladané náklady sa totiž veľmi skoro ukázali ako nereálne (hlavne v tom vidím porovnanie s priehradou), pridelené financie zo štátnej kasy sa rýchlo „preinvestovali”, snahy o získanie ďalších narazili na odpor (oprávnený alebo len „z trucu”?) a výsledkom je „koloseum”, ako som si túto stavbu „familiárne” nazval, ktorého ďalšie osudy by si netrúfla predpovedať ani slávna Pýtia. Samozrejme, za milióny vyhodené do luftu, nie je nikto zodpovedný, pritom táto novodobá „historická pamiatka“ požiera ďalšie peniaze. Zo spoločného, takže nehrozí, že by niekomu tiekla krv. Keď som v jednom blogu asi pred 5 rokmi pripomenul osud stavby, zistil som, že vlastne za toto „dielo“ nie je nikto zodpovedný, len jeden diskutujúci sa ozval, že vtedajší primátor za to nemôže, že ho do toho „dotlačilo“ vedenie univerzity. Faktom je, že do stavby nešla z mestských peňazí ani koruna, ale to nič nemení na skutočnosti, že ide o mŕtve alebo premrhané financie, hoci „len“ zo štátneho rozpočtu. Možno to vyznie sarkasticky, ale vari by bolo výhodnejšie odstrániť plot, nech si tie základy haly ľudia rozoberú a na zahrnutie zvyšku nejakou pamätnou mohylou sa potom vari už peniažky nájdu. Alebo z toho urobiť špeciálny kultúrno-spoločenský objekt, niečo na spôsob amfiteátra, ktorý Zvolen – náhodou? – tiež nemá. Podľa posledných informácií, ktoré sa ku mne dostali, sa z plánovanej haly majú stať laboratóriá Technickej univerzity.

Rozostavaná hala na zvolenských Laniciach

Týmto príkladom som chcel iba naznačiť obavy, že podobná situácia sa môže zopakovať aj v prípade VD Slatinka, kde by to však malo podstatne širší a nezvrátiteľný dopad. Myslím, že sa oprávnene môžem opýtať, čo potom, keď sa predpokladaná, plánovaná suma vyčerpá, v kase už nebude ani cent, no výstavba bude na polceste? Staviteľ možno urazený, ale viac-menej spokojný odíde, a nám zostanú iba oči pre plač, zdevastované údolie, ktoré budú ľudia radšej obchádzať, akoby doňho nazreli, alebo bude aj takýmto spôsobom tlačiť na vládu, aby dala do stavby ďalšie peniažky, inak bude rozostavaná priehrada jej hanbou.

Investícia na pol tisícročia?

Vodohospodárska výstavba hovorí o návratnosti vložených investícií 15 – 20 rokov. Nuž, pochybujem. Ale som laik, preto pochybujem len tak, „sedliacky”. Na druhej strane ma priam ohromilo číslo, s ktorým vyšlo OZ Slatinka: „Ak by sme rátali so súčasnou cenou úžitkovej vody, návratnosť investície aj po započítaní ďalších ostatných benefitov je 466 rokov.” Aj pri tolerovaní faktu, že jeden i druhý akomak „prestrelil”, a teda by som si zvolil priemer týchto čísiel, vychádza mi, že pri plánovaní výstavby takéhoto diela, určeného na niekoľko storočí, a teda pre niekoľko generácií, by sme mali postupovať obozretnejšie a nie len s tým cieľom, aby bola robota pre niekoľko desiatok ľudí na niekoľko rokov (vraj na tri), čo je tiež argument, ktorý v narastajúcom percente nezamestnaných ľudí populisticky zaberá, a samozrejme už vôbec nie s tým cieľom, aby to bola šanca populisticky poklopkať základný kameň, či hodiť za lopatu štrku, a napokon – pri priaznivej konštelácii hviezd – veľkolepo odovzdať dielo, ktorého zmysel a efektivita je diskutabilná (ale to už tvorcov nebude zaujímať, však možno sa nájde nejaký mudrc, ktorý vysvetlí, na čo nám to vlastne bude), dielo, ktoré bude náhrobným kameňom nad kusom relatívne čistej a hodnotnej prírody.

Problém Hron

Vodohospodári argumentujú, že ak sa nepostaví VD Slatinka, Hron sa na svojom dolnom toku stane „mŕtvou riekou”. Nevylučujem, že majú pravdu. Zabúdame však na jeden fakt, že tento stav si rieka neprivodila sama, nie je to výsledok nejakej jej samovraždy, ale že na príčine je ten, kto jej teraz chce dať „umelé dýchanie”, teda človek, obyvateľ tejto krajiny. Regulovanie tokov, likvidovanie mokradí melioráciami, nevhodné lesné a poľné hospodárenie… Aj pred rokmi ten, kto navrhoval takú či onakú úpravu toku alebo rozsiahle „efektívne” holoruby, mal dostatok argumentov, že takto to bude pre človeka lepšie, výhodnejšie, ekonomickejšie… Na samotnú rieku však zabudol, nebral na ňu ohľad. Až teraz, keď ju obral o životodarnú silu a zistil, že by ju predsa len potreboval, jej chce pomáhať. Slovenské hory na hornom toku Hrona majú stále dosť vôd, ktorými môžu napojiť smädnú rieku, ba aj tých, ktorí sú na jej vode závislí (ak ňou nebudú plytvať), len nesmieme dovoliť, aby nám odtiekla bez úžitku do Dunaja, ako keď zatiahneš za šnúru splachovača. Vlastne teraz to na prvý pohľad vyzerá tak, že výstavba VD Slatinka je „bohumilý“ skutok, ale skôr, ako sa naň odhodláme, mali by sme si nie dva, nie tri, ale vari i sto razy premietnuť, či to bude oživenie trvalé alebo len dočasné, či sa neminie účinkom a či nakoniec ním nenarobíme viac škody ako úžitku. Sú tu totiž aj iné návrhy, ako zachrániť Hron, finančne menej náročné a environmentálne prijateľnejšie. Ide napríklad o prehrádzky priamo v koryte rieky, ide o obnovu vysychajúcich riečnych ramien, alebo budovanie malých nádrží tam, kde nebudú predstavovať výraznejší zásah do životného prostredia.

Zvolenská Slatina stopla územné konanie

Výstavba VD Slatinka zasiahla najmä do osudov vyše šesťstoročnej rovnomennej dediny, ktorej chotár je už niekoľko desaťročí súčasťou katastra jej väčšej susedy – Zvolenskej Slatiny. Jej starostka Mária Klimentová sa pred rokom pre médiá (MY – Podpoliansko-zvolenské noviny) vyjadrila, že je výstavbe naklonená, keďže jej súčasťou má byť aj regulácia Slatiny, čo by malo zabrániť povodniam, ktoré v ostatných rokoch zasiahli dedinu. Kvôli plánovanému VD Slatinka tak vodohospodári ponechávajú koryto Slatiny vo Zvolenskej Slatine v pôvodnom stave. „Je to už mŕtva dedina,” povedala vtedy starostka na adresu Slatinky. „Zopár domov je ešte v osobnom vlastníctve, ale väčšinu už vykúpil štát, vlastní ich Vodohospodárska výstavba. Dnes sa sčasti využívajú len na rekreačné účely. Udržiavame v nej cestu a vyvážame z nej komunálny odpad, no nie je tam ani pošta a ešte donedávna bola dedina aj bez verejného osvetlenia. Keďže zámer výstavby vodného diela dospel už do takého štádia, mal by sa dotiahnuť.”

Obec Zvolenská Slatina ako stavebný úrad musela však zastaviť územné konanie k VD Slatinka. Dôvodom bolo, že Vodohospodárska výstavba nepredložila všetky potrebné podklady.

Zvolen je za, ale s podmienkami

Zvolenská samospráva dala súhlas k zámeru výstavby VD Slatinka, ale stanovila si podmienky, ktoré musí investor dodržať. Medzi ne patrí vybudovanie novej, verejne prístupnej cesty od Lučeneckej cesty na korunu hrádze, zrekonštruovanie cesty na Sekieri, čím by sa skvalitnil prístup do rekreačnej oblasti na južnom brehu Môťovskej priehrady, a napokon vyčistenie dna existujúcej priehrady a úprava jej brehov, čo je už dlhodobý pálčivý problém, na ktorého riešenie sa doteraz nenašlo v štátnej či mestskej kase ani v rôznych fondoch dostatok financií, pravda, možno tu chýbalo viac razantnosti, odvahy, ochoty rieši túto otázku, ktorá síce na prvý pohľad vyzerá ako okrajová a z hľadiska života mesta nepodstatná, nemali by sme ju však odkopávať do autu.

Na záver troška nostalgie

Spisovateľ Ján Beňo, rodák zo Slatinky, napísal o svojej rodnej dedine román Kým príde veľryba. Názov je to veľavravný.

Už sa zdalo, že veľryba odplávala do iných vôd, že sa nasýtila niekde inde. Nie veru, veľryba je stále hladná a hľadá spôsob, ako tento svoj hlad utíšiť. Slatinka sa jej javí ako chutný a ľahko dosiahnuteľný hlt, ako najľahšie dostupná korisť.

Výstavbou hrádze sa má zaplaviť asi 12 km dlhý úsek doliny. Zhruba uprostred je Slatinka. Už som spomenul malebné zahĺbené meandre rieky, ktorými prechádzame od horného konca Môťovskej nádrže do dediny. Zaujímavá je však aj dolina nad ňou, smerom ku Zvolenskej Slatine, hoci ďalší meander už nie je taký mohutný, dolina je svetlejšia, slnečnejšia. Práve v tom možno vidieť skutočnosť, že sa tu, v podhorskej krajine, usadili aj niektoré teplomilnejšie rastlinné a živočíšne prvky, ktorých domovom sú predovšetkým južnejšie situované územia v Panónii, ba dokonca až v mediteránnej oblasti. Na ich ochranu tu bolo vyhlásené chránené územie Pyramída na ploche 6,24 ha.

Korunkovka strakatá (Fritillaria meleagris) patrí k najvzácnejším rastlinám na nive Slatiny

Zatopené by malo byť aj ústie horského potoka, ktorý priteká zo srdca Javoria a má ľubozvučné meno Ľubica. Podľa Ondreja Bartoša, Môťovčana telom i dušou, autora mnohých povestí a vlastivedných článkov a publikácií, toto meno jej dal sám kráľ Matej, ktorý sa tu vraj rád túlal a okrem divej zveri ho vábili aj miestne krásavice. Jedna z nich menom Ľubica však unikla jeho chúťkam a tak putujúc dolinou kráľ túžobne vyvolával jej meno.

Možno na tej povesti naozaj niečo pravdy bude. V doline sa nachádza (alebo sa aspoň v minulosti nachádzala) Kráľova studnička, pri ktorej povesťami opradený kráľ oddychoval, a neďaleko, na svahoch Veľkého Korčína, je bralo Kráľov stôl, kde kráľ Matej zvykol hodovať a celé porcie pečienky zhadzoval zo skaly dolu svojim poddaným, ktorí ho prišli pozdraviť. Odvtedy sa traduje, že „za Matyáš-kráľa bolo tak dobre, že aj voly lietali” (myslelo sa na pečené).

Tieto rozprávky mám v živej pamäti, keďže na hornom konci Ľubice, ktorej podstatná časť spadá do chotára Slatinky, som prežil prvú polovicu detstva. Z horárne, v ktorej sme bývali, to však boli do dediny tak dve hodiny chôdze, takže som sa tam dostal len párkrát, bližšie nám bolo zájsť (aj do školy) do susednej Vígľašskej Huty – Kalinky. Napriek tomu mi v pamäti zostal napríklad prejazd rozvodnenou Slatinou uprostred dediny, ktorú som ako chlapča sledoval z kabíny tatrovky, čo zvážala drevo, ale aj nezabudnuteľné chvíle prežité medzi maloslatinskými pastiermi a drevorubačmi…

Hoci aj údolie Ľubice stratilo už tú romantiku spred polstoročia, stále je to príjemné prostredie na nenáročný relax. Radi sa tam vyberú najmä hubári. Hubársky chýr, ktorý sa o Ľubici rozniesol do sveta, však má neraz za následok, že z lesa zmizne aj posledná plávka. Ale našťastie s týmto problémom si mocná príroda dokáže poradiť. V prípade priehrady by to už bolo nad jej sily.

Netajím: kus nostalgie sa skrýva za tým, aby som pridal svoj hlas k tým, ktorí sú proti výstavbe VD Slatinka a vyzval všetkých, ktorým osud tohto kúska zeme na dohľad z velebnej Poľany leží na srdci, aby hľadali riešenie, ktoré bude menej bolestivé, menej proti prírode, a napokon aj lacnejšie a efektívnejšie.

Ak to mám zrekapitulovať, tak mi vychádza, že snaha stavať niečo, čo je na slovenské pomery a súčasnú dobu drahý špás, pritom nie je isté, či tú stavbu budeme vôbec potrebovať, je trochu hlúpy luxus. Pravda, nevylučujem, že ak náhodou bude priehrada stáť, nájde sa expert, ktorý za „primeraný” honorár vymyslí, na čo by nám tak tá vodná nádrž asi mohla byť.