agenturatortura

„Osud si ma vybral, aby ma  dobre popreháňal“, vyjadril sa Martin Kukučín s jeho príznačným humorom. Väčšinu života prežil v cudzine, no stal sa spisovateľom slovenským. Zomrel pred 90 rokmi, 21. mája 1928, v chorvátskom Pakraci.

Oravská dedina Jasenová pod majestátnym Chočom sa môže pochváliť významnými rodákmi. V predošlom blogu som spomenul herca Jána Jamnického, v 19. stor. tu bol farárom štúrovec Ctiboh Zoch, ktorého syn Ivan Branislav je vari naším posledným polyhistorom, a ešte o storočie skôr sa tu pravdepodobne narodil Vavrinec Čaplovič, ktorého zbierka kníh sa stala základom chýrnej knižnice v Dolnom Kubíne.

17. mája 1860 sa narodil v Jasenovej Matej Bencúr, ktorý sa stal známym pod pseudonymom Martin Kukučín. „Malý Maťko Jurišovie bol bystrý chlapec,“ opisuje Kukučínovo detstvo Ján Vávra, takisto jasenovský rodák (* 10. marca 1900). „Prezývali ho Belkom, lebo mal svetlé vlasy. Ako najmladší stal sa matkiným miláčikom a o jej lásku súperil najmä so sestričkou Katušou. Neraz sa veru pre matkinu lásku i poškriepili a poklbčili. Keď odrástol z vigana, obliekli mu gätky a košieľku z mušlienu, uviazanú na hrdle širokými tkaničkami, dostal aj lajblíček a pekné žlté krpčeky. Už ho neudržali doma. Vábili ho von vrstovníci zo susedstva, ulica a rušný dedinský život. Čoskoro poznal celú dedinu, lebo pred jeho rodným domom sa križujú ulice Horňanstvo, Zemänstvo a Závada. Najradšej prebehol naproti cez lávku alebo sa prebrodil k mlynárovi Brnovi. Brna bol veľký furták a Kukučín mnohé jeho fígle opísal vo svojich rozprávkach. V mlyne často ponúkli Maťka dobrými bryndzovými haluškami. Raz ho prichytil otec, ako si chutne ujedal a pohrozil, že mu odtne hlavu, ak ho ešte raz nájde vyjedať mlynárovcov. Len dobrá mať mu zahnala strach pred hrozným trestom. Radostné dni bezstarostného detstva sa míňali a mať jedného pekného jesenného rána zaviedla pekne oblečeného Maťka do školy. Učiteľ si vtipného chlapca veľmi obľúbil. Maťko býval celkom blízko školy, rád do nej chodieval, div sa do nej nepresťahoval. Prebehol mlynský dvor „mizierkou“ a už bol v škole. Učil sa ľahko. Pri učení mu pomáhala starostlivá mať.“

Ako synovi zemana s prímenom de Jeszenova sa mu dostalo kvalitného vzdelania. Patril k žiakom prvého slovenského gymnázia v Revúcej, čo neskôr zachytil v próze „Mladé letá“. Po jeho zatvorení dokončil gymnaziálne štúdiá v Šoprone. Uvažoval, že sa stane kňazom, no na teologickej fakulte v Bratislave vládla v tom čase taká silná maďarizácia, že znechutený odišiel do Prahy, kde v rokoch 1885 – 93 študoval medicínu a kde sa aktívne zapojil do činnosti spolku slovenských študentov Detvan.

Chcel liečiť svojich rodákov, chcel pôsobiť na Slovensku, no miesto preňho sa nenašlo. Keď sa uvoľnilo miesto lekára v dedine Selca na dalmátskom ostrove Brač, prihlásil sa do súbehu a tentoraz úspešne. Na ostrove prežil 13 rokov, v roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou, s ktorou sa o štyri roky neskôr vysťahovali takpovediac na koniec sveta – do najjužnejšieho čílskeho mesta Punta Arenas, kde bola početná chorvátska kolónia.

Získal si dobré meno, o čom svedčí fakt, že meno Mateja Bencúra nesie tamojšia poliklinika a moderná operačná sála v novej mestskej nemocnici. V oboch v duchu ľudomilnej filozofii Martina Kukučína poskytnú neodkladnú pomoc každému, kto ju potrebuje, a to bez ohľadu na to, či je chudák alebo boháč. Takýto spôsob hospodárenia by ho čoskoro priviedol na mizinu, preto prijal ponuku chorvátskych priateľov a vedľa lekárskej praxe si zarábal na živobytie aj ako spoluvlastník farmy na brehoch patagónskeho jazera Argentino. Cesty a pobyty po tomto riedko zaľudnenom kraji zachytil v cestopise „Prechádzky po Patagónii“. Vložil do nej aj vetu „Drotári, drotári, jako dzivé husi po tom šírom svece potúkac sa musí…“ Takýchto reminiscencií na krajinu pod Tatrami by sme našli v Kukučínovom diele viac.

V roku 1922 sa vrátil na Slovensku, po necelých dvoch rokoch však pochopil, že lepšie ako v novej Československej republike sa cíti v Chorvátsku, ktoré sa stalo preňho druhou vlasťou. Ešte raz aj s manželkou vycestovali do Južnej Ameriky, aby vyriešili majetkové záležitosti. Po návrate kvôli Pericinej vážnej chorobe žili v kúpeľoch Lipik, kde Kukučínova manželka chorobe podľahla. O dva roky neskôr, 21. mája 1928, zomrel v Pakraci aj Martin Kukučín. 29. októbra 1928  telesné pozostatky oboch previezli na Slovensko a uložili ich na čestné miesto na Národnom cintoríne v Martine.

Martin Kukučín debutoval v roku 1883 poviedkou „Na hradskej ceste“. Práve poviedky a novely, v ktorých vtipným, „kukučínovským“ štýlom podáva obraz dediny, sú typické pre jeho tvorbu, pre ktorú nachádzal námety v osobne prežitých príbehoch. K najznámejším prózam, ktoré sa dočkali aj televízneho spracovania, patrí „Rysavá jalovica, Neprebudený, Keď báčik z Chochoľova umrie…“ Vrcholom tejto „dedinskej“ tvorby je román „Dom v stráni“ z prostredia Brača. Osudy chorvátskych vysťahovalcov v ďalekom Chile opísal v románe „Mať volá“. V posledných rokoch vyšli spod jeho pera historické romány „Bohumil Valizlosť Zábor“ a „Lukáš Blahosej Krasoň“. Martin Kukučín sa pokúsil aj o dramatickú spisbu, ktorej výsledkom sú tri hry: „Obeta“, „Bacuchovie dvor“ a „Komasácia“, ktorá sa vníma ako naša prvá realistická hra so sociálnym námetom.

Martin Kukučín si vymyslel vlastné písmo. Najprv si v ňom zaznamenával poznatky o svojich pacientoch, neskôr aj poznámky k vlastným či cudzím literárnym dielam. Nad rozlúštením tohto tajného písma si grafológovia lámali hlavy celé desaťročia.

K nevšedným pamiatkam na Martina Kukučína patrí vkladná knižka, ktorá nie je napísaná na jeho občianske meno, ale na pseudonym. Literárni historici tvrdia, že ju v roku 1910 nezaložil sám, ale jeho priateľ, redaktor a správca Matice slovenskej Jozef Škultéty. Na ňu sa pripisovali autorské honoráre, ktoré Škultéty mal použiť na vydanie súborného diela. Vypukla prvá svetová vojna a dodnes sa nevie, kto a ako s týmto Kukučínovým finančným majetkom naložil. V roku 1914 bolo na účte 1 543,19 koruny, po poslednom výbere o dva roky neskôr len 11,62 koruny. V roku 2000 túto vkladnú knižku daroval ako muzeálny exponát vnuk Jozefa Škultétyho Vratislav Pikola.

V rodnej Jasenovej môžeme tu navštíviť spisovateľov rodný dom s muzeálnou expozíciou. Ulica s jeho menom nechýba vari v žiadnom slovenskom meste a po Kukučínovi je pomenovaná aj planétka s číslom 23 444.