agenturatortura

Pred 95 rokmi, 3. apríla 1923, sa narodil v Liptovskej Porúbke Jozef Lenárt, politik, ktorý sa podieľal na  smerovaní československej politiky od 50. rokov po november ´89.

Od novembra ´89 uplynulo už viac ako štvrťstoročie, takže nečudo, že mená tých, ktorí určovali osudy ľudu v socialistickom Československu, mnohým nič nehovoria. Príkladom môže byť Jozef Lenárt. Len skôr narodeným pamätníkom sa vynorí v spomienkach. Pre niektorých sú to nostalgické spomienky, iní sa ani po rokoch neubránia smútku či nadávkam.

Patrím k tým, ktorí si „užili“ normalizačné roky. Nenadávam, beztak by mi to nepomohlo, ale pokúsim sa aspoň v skratke pri porovnaní rôznych bežne prístupných zdrojov podať pár informácií o Jozefovi Lenártovi a o udalostiach s ním spojených. A ak k tomu pripájam aj vlastný názor, určite to nie je preto, že by som chcel Lenárta glorifikovať, ale na druhej strane ani zatracovať.

Stal sa členom ilegálnej strany

Pochádzal z Liptovskej Porúbky, kde sa narodil 3. apríla 1923. Po úmrtí otca a opätovnom vydaji matky zanechal gymnaziálne štúdium a odišiel ako 16-ročný pracovať do Baťových závodov vo Svite. Tam ho prijali do Baťovej školy práce a o dva roky neskôr vyhral konkurz na miesto farbiarskeho pomocníka v centrále firmy v Zlíne, kde popri zamestnaní absolvoval chemickú priemyslovku.

V roku 1943 sa vrátil na Slovensko a zapojil sa do činnosti Komunistickej strany Slovenska. Mal teda len 20 rokov a do KSS vstúpil v čase, keď bola v hlbokej ilegalite. Mladícka nerozvážnosť? Vypočítavosť? Dovolím si na obidve otázky odpovedať: Nie. Jednak mladíci odchovaní v slovenskom vidieckom prostredí dospievali akosi skôr, ako je tomu dnes, jednak v tom bolo objektívne riziko, veď bola vojna, do ktorej Slovensko, ovládané „jedinou správnou stranou“, bolo vtiahnuté po boku hitlerovského Nemecka.

Blesková kariéra

Zapojil sa do odboja a do partizánskeho hnutia. Po vojne sa vrátil do Svitu, kde sa však už nevenoval profesii chemika, ale na plný úväzok straníckej, komunistickej aktivite. Mal len 22 rokov, keď si ho komunisti tohto veľkého podtatranského závodu zvolili za predsedu závodnej organizácie KSS. Už nasledujúci rok sa stal tajomníkom Oblastného výboru KSS v Poprade. Takýto rýchly postup by nebol možný, keby si svojím vystupovaním a prehľadom nezískal podporu širokej členskej základne, grupujúcej sa najmä spomedzi robotníkov priemyselných podnikov.

V roku 1950 strana posadila Jozefa Lenárta na stoličku riaditeľa Závodov 29. augusta v Partizánskom (to je ten závod, ktorý produkoval milióny párov obuvi a zamestnával stovky ľudí z Hornej Nitry) a už nasledujúci rok, teda ako 28-ročný, prešiel na ministerstvo ľahkého priemyslu.

V roku 1953 ho KSS poslala študovať na Vysokú stranícku školu v Moskve, čo býval odrazový môstik do najvyšších straníckych a štátnych funkcií socialistického Československa. Lenárt nebol výnimkou. V roku 1962 ho zvolili za predsedu Slovenskej národnej rady. O „dôležitosti“ tohto postu vo vtedajšej Československej socialistickej republike neskôr povedal: „Odo mňa  nikto v tejto funkcii nič nechcel. Vládne materiály mi nikto neposielal. Dostával som krásny plat. A keby som z titulu tejto funkcie nesedel v predsedníctve ÚV KSČ, tak sa o tom, čo sa deje v tejto republike, nedozviem vôbec nič.“ (Zdroj Wikicitáty). O rok neskôr už toho vedel a mohol viac: stal sa československým premiérom.

Československý premiér

Z googlu sa presuniem do Encyklopédie Slovenska, ktorá vyšla v socialistických časoch. Pri mene Jozef Lenárt tam čítame aj toto: „Prispel k náprave chýb súvisiacich s vykonštruovanými obvineniami proti tzv. buržoáznym nacionalistom vo vedení KSS. R. 1968 – 69 jeden z hlavných predstaviteľov marxisticko-leninského jadra strany, vo vedúcich straníckych a štátnych funkciách podstatnou mierou prispel k porážke pravicovooportunistických a antisocialistických síl, ku konsolidácii pomerov v strane a spoločnosti a k upevneniu spolupráce so ZSSR a bratskými socialistickými krajinami.“

Lenárt patril k obľúbencom prezidenta Antonína Novotného. To mu umožnilo prešetrenie procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami na Slovensku a ich rehabilitáciu. Pravda, všímal si len nespravodlivo odsúdených komunistov, osud ostatných ľudí prenasledovaných komunistickým režimom ho zrejme nezaujímal. Po odvolaní Viliama Širokého z čela československej vlády v roku 1963 prišiel na tento post práve Jozef Lenárt. Jeho životopisci píšu, že patril k politikom, na ktorých bolo cítiť Baťovu školu: vytrvalosť, skromnosť, racionálnosť, schopnosť vybrať si kvalitných spolupracovníkov. Bol pragmatikom, čo ho neraz priviedlo až k prílišnej opatrnosti, pritom najmä ekonomická situácia si žiadala razantnejšie reformy. Napriek tomu sa za jeho vlády podarilo priniesť do nášho priemyslu, energetiky, i poľnohospodárstva nové prvky aj v spolupráci so západnými firmami alebo so zakúpením vyspelých západných licencií a technológií. Jeden príklad som našiel v tomto rozhovore: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/158851-prvy-slovensky-pocitac-mal-americke-srdce/. Zo svojho postu sa snažil o zvýšenie investícií do spriemyselňovania Slovenska, čo nebolo vždy po chuti českým súdruhom. Pamätníci spomínajú, že patril k poctivcom, ani cez všemocný google som sa nedopátral k žiadnej informácii, že by bol niekedy zneužil mnohomiliónové sumy, ktoré mal ako premiér k dispozícii. Výstavbu vily v Prahe si údajne financoval z riadnej pôžičky.

O tom, že Jozef Lenárt bol obratným, obozretným, predvídavým a možno i trochu prešibaným politikom, svedčí aj vývoj v revolučných rokoch 1968 – 69 a v začiatkoch normalizácie. Novotný, keď pochopil, že jeho postavenie na čele KSČ je neudržateľné, videl práve v Lenártovi svojho nástupcu. Ten mal zrejme „ciťák“, toto miesto odmietol a podhodil ho ako danajský dar Alexandrovi Dubčekovi. Začala sa pamätná jar. Lenárt sa zastal nového vedenia, napríklad na rokovaniach v Drážďanoch v marci 1968, no zároveň si nechával pootvorené zadné dvierka, keď kriticky hľadel napríklad na uvoľnenie pomerov v československých médiách.

Antonín Novotný musel opustiť Hradčany a Lenárt podporil kandidatúru Ludvíka Svobodu, hoci vedel, že jeho dni v premiérskom kresle sú zrátané. Keďže Dubček bol na čele strany, miesto predsedu vlády podľa nepísaného úzu patrilo Čechom. 8. apríla 1968 podala Lenártova vláda demisiu a novým premiérom sa stal Oldřich Černík.

Za Dubčeka – i proti nemu

Zmena nevyradila Lenárta zo straníckeho a politického života. Uchovával si povesť proreformistu a na Slovensku bol po Dubčekovi druhým najobľúbenejším politikom. Prišli horúce augustové dni 1968. Lenárt sa ocitol v nemocnici s údajnými srdcovými problémami. Tento jeho postoj mnohí vnímajú ako kamufláž, ktorou sa nechcel „namočiť“ do okupačného, vojenského riešenia situácie v Československu. Neskutočne rýchlo sa však uzdravil a už 21. augusta prišiel spolu s Biľakom, Indrom a Kolderom na Pražský hrad, kde – stotožniac sa so sovietskym tvrdením o kontrarevolúcii v socialistickom Československu – žiadal prezidenta Ludvíka Svobodu o vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády. Bolo to v čase, keď boli oficiálni predstavitelia krajiny internovaní v Moskve. Svoboda túto požiadavku neprijal. Lenárt sa zúčastnil moskovských jednaní a po návrate podriadil všetko svoje snaženie postupnému upokojovaniu situácie podľa sovietskych inštrukcií. Jeho úlohou bolo najmä „očistiť“ a spacifikovať médiá, čo zvládol a mohol si dopriať dlhodobejší liečebný pobyt. Po návrate v apríli 1969 ho poverili vedením Rudého práva. Opäť sa zaradil medzi „silných hráčov“, s ktorým musel počítať aj Husák, s ktorého podporou sa Lenárt v januári 1970 postavil na čelo slovenských komunistov. Z tohto postu sa podieľal na „čistení“ straníckych orgánov na Slovensku od „pravicových oportunistov“ a celkom v pohode si zabezpečil svoje postavenie na ďalšie roky.

Pred novembrom ´89 ho „vykopli“ do Prahy

Gorbačovova perestrojka vystrašila aj vedenie slovenských komunistov. Pod jej vplyvom došlo v Československu ku kozmetickým úpravám. V roku 1988 Ignác Janák vystriedal na čele ÚV KSS Lenárta, ktorého „vykopli“ do pražského ÚV KSČ, čo – zdá sa – nebolo celkom podľa jeho chuti. Podstatné informácie o dianí v roku pred novembrom ´89 si môžeme prečítať napríklad v článku http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/299477-krachu-rezimu-predchadzal-politicky-odmaek/. V Prahe sa dožil aj revolučného vrenia na konci roka 1989. Ako skúsený politik videl, že pád komunistického režimu je nevyhnutný, no zrejme ho samého prekvapilo, s akou ľahkosťou sa komunisti vzdali moci a ešte viac ho „dojalo“, keď ho už v januári 1990 vylúčili zo svojich radov.

(Že by podobné „kozmetické úpravy“ skopírovali aj dnešní vodcovia Slovenska?)

Obvinený a oslobodený

Majú dnešní historici, politici a politológovia šancu objektívne zhodnotiť éru Lenártovho panovania? Majú šancu objektívne posúdiť jeho osobu, jeho názory, ideály a najmä kroky, činy z toho plynúce? Alebo to chce dlhší časový odstup, keď bude viac nezávislosti a osobnej nezainteresovanosti?

Dnes, keď máme na Slovensku v porovnaní so svetom vari najviac politikov na kilometer štvorcový, ak sa chcú uživiť, nemôžu byť pri hodnotení druhej polovice minulého storočia u nás stopercentne objektívni. A – trebárs i na rozdiel od Lenárta – nejdú do takej či onakej strany z ideového či osobného presvedčenia, založeného na vlastných skúsenostiach, ale s vidinou ľahkého a bezprácneho zisku a kariéry, hoci aj to s ironickým podtónom môžem považovať za „presvedčenie“, azda ešte presvedčivejšie ako nejaká ideológia. Vtedy „sa patrí“ na predchodcov nadávať, najmä ak sa už nemôžu brániť, dať všetkým naokolo na vedomie, že práve ja, len ja, najlepšie poznám zlo, viem, kde má korene, ako ho zničiť, ako všetkých priviesť… Kam a k čomu? Nakoniec z toho bude len paródia tých známych „svetlých zajtrajškov“, ktoré – zvykajme si – nikdy obyčajnému človekovi nesvitnú.

S názormi, ideami i činmi Lenárta nemusím súhlasiť, ale nemôžem si nevšimnúť jeho vernosť ideológii, zásadovosť, i schopnosť pragmatického jednania. To je niečo, čo sa dnes nenosí.

Chcel som o Lenártovi a zrazu som sa zamotal do vlastných myšlienok. Vrátim sa teda k téme, k Jozefovi Lenártovi.

Po páde komunistického režimu a jeho vyobcovaní z rodnej strany zostal žiť v Prahe, kde ho v roku 1995 spolu s Milošom Jakešom začali vyšetrovať ako podozrivých z trestného činu velezrady v súvislosti s okupáciou v auguste 1968. Vyšetrovanie a súdny proces sa natiahli na osem rokov, kým v roku 2003 Vrchný súd Českej republiky rozhodol o ich oslobodení.

Vyzerá to tak, že Jozef Lenárt mohol 21. februára 2004 ako 80-ročný odísť z tohto sveta celkom spokojný sám so sebou, hoci záver svojho bytia si určite predstavoval inak.

Cez google som sa dostal aj k diskusii k správe o Lenártovom úmrtí na webovej stránke jedného periodika. Mohol som si tam prečítať tvrdé slová, ale aj slová na jeho obhajobu. Kto chce, môže googliť a hľadať, alebo si urobiť vlastný názor.

Spomienky na historické udalosti alebo na ľudí, ktorí dejiny tvorili, sú hlavne na to, aby sme sa poučili. To platí aj v prípade Jozefa Lenárta.

P. S.

Na okraj tejto spomienky ešte jedno meno: Rudolf Blažovský. Aj on bol komunistom, ktorý počas SNP predsedal vo Zvolene Mestskému revolučnému národnému výboru a po vojne bol rok predsedom Okresného národného výboru. Odstúpil zo zdravotných dôvodov, keď sa na jeho zdraví podpísala zima 1944 – 45, ktorú prežil v zasnežených horách. Zomrel práve pred 70 rokmi, 3. apríla 1948, ako 51-ročný. Vo Zvolene po ňom niesla meno krátka ulica v centre mesta, ktorú po novembri ´89 premenovali na Divadelnú. Pritom v meste zostali ulice Švermova, Šmidkeho či Nógrádyho. Pôsobenie Rudolfa Blažovského vo Zvolene pripomína pamätná tabuľa na dome, v ktorom žil.