agenturatortura

V sobotu si v kúpeľoch Sliač pripomenú 770. výročie prvej písomnej zmienky o tamojších prameňoch termálnych vôd. Podľa plagátu na návštevníkov čakajú klasické slovenské jarmočné atrakcie, ako je guľáš, cukrová vata, či ľudová muzika. Ale niekomu to stačí. A niekomu možno stačí aj súčasný vzhľad kúpeľov.

„Jak tu slastno jak tu milo v šumnom Sliači…“ čítame pri Hviezdoslavovej buste na liečebnom dome Slovensko. Náš slávny bard má šťastie, že sa tu liečil už kedysi pred sto rokmi. Neviem, neviem, či by si uvedené slová dovolil napísať dnes, a to ani vtedy nie, keby si dal nejaké to deci inšpirácie. Vôbec tým nemám na mysli sliačsky medokýš, ktorý si našťastie stále zachováva svoju chuť i liečivé účinky.

Hviezdoslavova busta na liečebnom dome Slovensko

Na internetovej stránke kúpeľov sa dozvedáme, od akých neduhov nám odpomôže sliačska voda, i o liečebných procedúrach na nej založených. Nepochybujem, že tu majú kvalitný personál, hoci som osobne nemal dôvod využiť jeho služby. Ale úspech kúpeľov sa nezakladá len na kvalite vody a zdravotníckeho personálu.

Schádzajúc alejou z kúpeľov na železničnú stanicu som stretol trojicu českých dôchodcov. Rýdzimi českými slovami, ktorým ľahko porozumieť, vyjadrovali svoju nespokojnosť s kvalitou chodníka, ako i s tým, že hore kopcom museli ťahať na kolieskach svoje ťažké kufre. Nuž, možno mohli počkať na autobus, možno si mohli objednať taxík, s chodníkom im neporadím, ale takýto negatívny pocit na začiatku dokáže poriadne naštrbiť náladu na celý pobyt.

Po tomto nevábnom, no na faktoch založenom titulku a úvode sa vyberme na prechádzku Sliačom, ktorý si v týchto dňoch pripomína nielen 770. výročie prvej zmienky o liečivých vodách, ale aj 55. výročie spojenia dedín Rybáre a Hájniky, ktoré sa pred 45 rokmi stali základom mesta Sliač. Pomocníkom nám môžu byť tabule náučného chodníka, ktorý zriadili pred dvoma rokmi a ku ktorému vydali aj dvojjazyčného sprievodcu. Presvedčíme sa tak na vlastné oči o pozitívach i negatívach tohto kúpeľného mesta. Možno to bude na blog prechádzka pridlhá, ale kto vydrží do konca, môže porovnávať s vlastnými skúsenosťami z pobytu na Sliači, môže sa zamyslieť a zareagovať vlastným názorom.

Už v predveľkomoravskom období

Začnime teda v centre dnešného Sliača, pred budovou Mestského úradu, ktorý sa nachádza na križovatke ciest v historickom centre starobylej dediny Hájniky. Jej známe, aj listinne doložené základy siahajú do 1. polovice 13. stor., no archeologické nálezy hovoria, že na území Sliača, konkrétne na Horných zemiach, bolo významné sídlisko už v predveľkomoravskom období, v 7. – 8. stor. Najstaršou stavebnou pamiatkou Sliača je kostol sv. Mikuláša v Hájnikoch, ktorý sa spomína už pred 750 rokmi, v roku 1263. Zachoval si niektoré gotické prvky, napriek tomu, že ho v roku 1627 vypálili Turci. Pri kostole je zvonica, ktorú postavili pri obnove svätostánku v 17. stor. Z troch zvonov je najstarším a najväčším Mikuláš s hmotnosťou viac ako 5 ton. Aj on sa mal stať obeťou vojnového besnenia pred sto rokmi, dokonca ho zvesili z veže, ale už nenašli spôsob, ako ho dopraviť na železničnú stanicu.

Rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša je najvýznamnejšou historickou stavbou Sliača

Z hájnických farárov

Pri múre kostola je pochovaný farár Štefan Záhorský, málo známy, no horlivý pronárodný pracovník, blízky priateľ Andreja Sládkoviča i Boženy Němcovej. Bol rodákom zo Svätého Kríža (dnešného Žiaru) nad Hronom, kde sa narodil 14. apríla 1817, zomrel na Sliači ako 45-ročný 25. februára 1863. Spomeňme aj dvoch jeho pokračovateľov v pastoračnej práci v Hájnikoch. Jozef Kačka, ktorý sa narodil v Likavke 3. marca 1865, sa prejavil ako odhodlaný pacifista, za čo sa dostal počas 1. svetovej vojny do väzenia, z ktorého sa vrátil s podlomeným zdravím a zomrel 20. marca 1921. Päť rokov po jeho úmrtí vyšli jeho Rozpomienky na moje utrpenie. Tragicky sa zavŕšila aj životná púť farára Antona Šaláta. Ten sa stal 17. septembra 1944 obeťou vraždenia na moste ponad Hron. Vtedy sa dvaja partizáni spreneverili prísahe a spolu s veliteľom miestnej polície zastrelili 11 ľudí. Ukázalo sa, že ich k tomu neviedlo účtovanie s nepriateľom, ale lúpežný motív. Na vyšetrovanie dohliadol sám veliteľ povstaleckej armády Ján Golian a o päť dní neskôr boli vrahovia na rovnakom mieste odsúdení na smrť a popravení.

Do história SNP sa však Sliač významne zapísal ako najvýznamnejšia letecká základňa povstaleckej armády, i – najmä kúpele – ako dôležitá povstalecká a partizánska nemocnica.

Tu sa zrodila Marína i Detvan

V centre Hájnik nájdeme ranorenesančný kaštieľ zo 16. stor. Nazývajú ho aj Psím kaštieľom, keďže bývaval významnou chovateľskou stanicou poľovných psov. Sprievodca náučným chodníkom sa zrejme dopustil historickej nepresnosti, keď uvádza, že staviteľom kaštieľa bol „Juraj Bezegh – verný radca Imricha Thökölyho“. Tento hájnický zeman žil až v 17. stor. a skutočne bol prívržencom vodcu protihabsburského povstania, čo ho stálo život. 9. mája 1687 bol jednou z obetí tzv. prešovských jatiek organizovaných generálom Caraffom. Vzhľad kaštieľa, ktorý je dnes v súkromnom vlastníctve, naznačuje, že ho postavili na spôsob meštianskych domov, no zároveň plnil aj obrannú funkciu.

So Sliačom sa spája najplodnejšie literárne obdobie básnika Andreja Braxatorisa – Sládkoviča. Po návrate z univerzitných štúdií v Halle tu pôsobil ako vychovávateľ detí Bezeghovskej rodiny. V spomienkach sa vracal do Banskej Štiavnice a najmä k svojej tínedžerskej láske Maríne, ktorú ospieval v rovnomennej básnickej skladbe. Tu sa zrodilo aj druhé jeho veľké dielo Detvan. Napísal ich v hájnickom kaštieli alebo v Bezeghovskej kúrii na druhom brehu Hrona – v Rybároch? V tom nie sú literárni historici jednotní. Za pravdu môžeme prijať kompromis, teda že Sládkovič vyučoval deti v hájnickom kaštieli, no býval v kúrii v Rybároch. Zabudnúť na Marínu mu dávali vychádzky do neďalekého Hronseka, kde sa zoznámil s Antóniou Sekovičovou, v známom drevenom hronseckom kostole sa s ňou 15. septembra 1847 zosobášil a odviedol si ju na svoje prvé farárske pôsobisko na Hrochoť.

Rybáre

Mostom ponad Hron prejdeme na ľavý breh Hrona, do pôvodnej dediny Rybáre. Názvy oboch osád s prvými písomnými zmienkami z polovice 13. stor. jasne hovoria, čomu sa ich obyvatelia venovali predovšetkým, verne slúžiac panstvu sídliacom na starom Zvolenskom, dnes Pustom hrade, a potom v novom Zvolenskom zámku. V Bezeghovskej kúrii, ktorú sme už spomenuli v súvislosti so Sládkovičom, bola v 2. polovici 19. stor. manufaktúra na výrobu kachieľ, ktorá zamestnávala až 300 robotníkov a svoje produkty rozvážala do celého Rakúsko – Uhorska.

Novodobou dominantou starobylých Rybár je evanjelický kostol, ktorý si sliačski evanjelici postavili až začiatkom tohto storočia. Z hlavnej cesty, smerujúcej do kúpeľov, si urobíme malú odbočku Pionierskou ulicou k Základnej škole, kde nás busta Andreja Sládkoviča opäť upozorňuje na pôsobenie „medoústeho“ básnika. V škole je zriadená Vlastivedná sieň, ktorá nesie meno významného sliačskeho vlastivedného pracovníka a publicistu Štefana Hudáka. V prípade záujmu o jej návštevu sa môžete obrátiť mailom na adresu kronikar.sliac@gmail.com.

Evanjelický kostol v Rybároch vysvätili 31. októbra 2004

Busta Andreja Sládkoviča pred Základnou školou v Sliači

Chátrajúci hotel

Za rampami zabočíme vľavo k železničnej stanici. Pred ňou postavili v roku 1928 hotel, ktorý sa však po reštitúcii stal pochúťkou pre deštrukčný zub času. Tu sa začína séria menej príjemných a menej sympatických zážitkov z našej prechádzky kúpeľným mestom.

 „Hotel“ pri železničnej stanici

Ideme hore gaštanovo-lipovo-agátovou alejou, o ktorej som sa zmienil už na začiatku blogu. Z parkoviska nás vedie náučný chodník k altánku, ktorý je vyhliadkou do údolia Hrona, na hrebeň Kremnických vrchov i veľkofatranskú Krížnu. Vzmáhajúci sa lesný porast postupne uberá na panoráme.

Z vyhliadky sa otvára panoráma Kremnických vrchov a veľkofatranskej Krížnej

Vyjdeme na konečnú zastávku autobusov. Blízko, uprostred statných bukov, dubov, borovíc, javorov, či katalpy bignóniovitej sa nachádza pamätník letcom padlým v SNP. Upozorňuje nás na to tabuľa, ktorá si už pamätá nejaký ten rôčik a sama sa pomaly stáva historickou pamiatkou. Tu sa údajne začínajú aj tri vychádzkové trasy rôznej dĺžky, známe ako „srdiečkové chodníky“. Škoda len, že po pár krokoch už človek nevie, kam má ísť, takže toho, čo ma slabšie srdce, z toho môže trafiť šľak. Vyznačenie chodníkov by si podľa môjho názoru nevyžiadalo až také horibilné finančné prostriedky. Rovnako ako oprava lavičiek, z ktorých zostali len torzá.

Pomník letcom padlým v SNP a tabuľa, ktorá naň upozorňuje

Takéto „lavičky“ nachádzame na vychádzkových chodníkoch

Aspoň centrum kúpeľov navodzuje sympatický dojem

Prejdime sa radšej popred kúpeľný hotel Palace, ktorý je najvýznamnejšou pamiatkou na stavebný rozvoj kúpeľov v 30. rokoch minulého storočia. Príjemným dojmom pôsobí kvetinová výzdoba, i park so sochou Maríny od Tibora Bártfaya, jazierka, vodostrek, starostlivo vykosená lúka, pestré stromovie a krovie. So suvenírmi na recepcii „Palacky“ je to už skromnejšie: fľaštičky s rôznym alkoholom, šampanské, šampóny, zubné pasty, štople do uší, soľ vraj z Mŕtveho mora…

Palace a jeho okolie sú upravené, ako sa na kúpele sluší a patrí

Kúpeľný park so sochou Maríny

V kúpeľnom parku nájdeme aj takéto fotogenické zákutia

Na fasáde hotela Palace nachádzame niekoľko pamätných tabúľ. Hneď dve sú venované hudobnému skladateľovi Jánovi Cikkerovi, ktorý pokladal Sliač za svoje druhé rodisko, keďže sa mu tu podarilo zbaviť sa vážneho ochorenia. Neraz vyjadril úctu ku kúpeľom a ich personálu a venoval im svoju operu Mister Scrooge.

Ján Cikker považoval Sliač za svoje druhé rodisko. Venoval mu operu Mister Scrooge. Kúpele jemu pamätné tabule. Pre istotu dve…

Alejou líp a iných stromov, medzi ktorými je aj statný ľaliovník tulipánokvetý, prídeme pred liečebný dom Slovensko, pôvodný hotel Hungária, postavený v roku 1873. Pred niekoľkými rokmi sa ozýval detským džavotom, keďže jeho priestory boli určené detským pacientom. Dnes je v ňom ticho. Podobne ako v Poľane, okolo ktorej môžeme vyjsť do hornej časti kúpeľného areálu, kde sa nachádza soľná jaskyňa, tenisové kurty a verejné kúpalisko.

Stíchol aj liečebný dom Slovensko

Ticho a za plotom burina

Veľká informačná tabuľa pred Slovenskom a turistické smerovníky nám podávajú základné informácie o kúpeľoch, i o tom, kam sa vybrať na vychádzku rôznej náročnosti. Prejdeme na dvor, ktorý je historickým centrom kúpeľov. Pôsobí celkom sympatickým dojmom, až kým si nevšimneme pozatvárané dvere a okná oboch liečebných domov, kým sa nepozrieme na ich druhú stranu. Dvoru dominuje Kúpeľný dom, pred ktorým vyviera Kúpeľný prameň. Jeho voda je síce pitná a liečivá, ale pri teplote asi 33 °C si z nej doprajeme zrejme len dúšok.

Informačná tabuľa náučného chodníka

Kúpeľný dom a pred ním Kúpeľný prameň

V tejto chvíli sa patrí, aby sme si aspoň pár vetami pripomenuli históriu sliačskych kúpeľov. Ako som sa už zmienil, v sobotu si pripomínajú 770. výročie prvej zmienky o tunajších prameňoch. Tá zmienka súvisí s vyznačením chotára Zvolena, ktorému kráľ Belo IV. po ničivom tatárskom vpáde obnovil mestské privilégiá.

Thermae Ribariensis sa zmenili na Sliač

Liečivé vlastnosti vôd, ktoré svojím charakterom majú konkurenciu len na troch miestach Zeme, spoznali už najstarší obyvatelia kraja, vraj sa tu zastavil aj povestný kráľ Matej Korvín, a to údajne s vlastnou manželkou kráľovnou Beatrix, zmienku o Thermae Ribariensis nachádzame v dielach viacerých autorov, nechýba ani v slávnych Notíciách Mateja Bela. Začiatky kúpeľov možno položiť práve do Belových čias, teda do začiatku 18. stor. Vtedy, konkrétne v roku 1733, sa objavuje aj názov Slacz alebo Sliacs, ktorý zvyknú odvodzovať od „sliakov“ – močarísk okolo prameňov.

Napriek zmenám vlastníkov alebo nájomcov sa v 19. storočí kúpele rozvíjali. Z tých čias pochádzajú najstaršie liečebné domy, ktoré dotvárajú vzhľad dvora pred Kúpeľným domom. Ide o liečebný dom Bratislava (pôvodná Buda z roku 1812) a Detva (pôvodná Pešť). Žiaľ, dnes v nich vládne tiesnivé ticho a postupná devastácia. Pamätná tabuľa na Detve pripomína, že sa tu liečila Božena Němcová i maďarskí básnici Imre Madách a János Arany. Nuž, je to už len nostalgická spomienka na zlaté časy sliačskych kúpeľov. Ktovie? Možno práve z balkóna, na ktorom dnes rastie burina, ba i statná baza, sa dívala česká spisovateľka do údolia Hrona a písala svojej priateľke Eliške Lambovej: „Priala by som Vám podívať sa do tunajších krajín, sú to rozkošné kraje a ja z mojej izbičky vidím na hory zôkol-vôkol. Len sa spýtajte brata, on tu bol a povie Vám, ako je tu krásne. Pri svite aj mraku zaklopená je dolina hustou hmlou, akoby sa veľké vlny rieky v nej prevaľovali, a nad hmlou vyvstávajú modré vrcholy hôr a do samých oblakov čnejú, vyššie, nižšie, špicaté i homoľovité…“

Liečebný dom Bratislava

Liečebný dom Detva

Ktovie? Možno práve na tomto balkóne sedávala Božena Němcová…

Bol by Soboňa obnovil slávu sliačskych kúpeľov?

V sliačskych kúpeľoch hľadali stratené zdravie alebo len obyčajný relax mnohé osobnosti od čias kráľa Mateja až po najnovšie časy. K tým najprominentnejším patril napríklad kambodžský princ Norodom Sihanuk, alebo vodca ruských komunistov Nikolaj Sergejevič Chruščov, ktorý tu prenocoval počas osláv 20. výročia SNP azda ani netušiac, že v Moskve sa už horlivo pripravuje jeho výmena. Keby každej tej osobnosti venovali aspoň malú tabuľku, boli by nimi fasády živých i mŕtvych liečebných domov priam oblepené. (Pravda, pokiaľ by sa nestali zaujímavým artiklom „zberateľov“.) Pri nedávnej zastávke na MsÚ v Sliači som navrhol, že by bolo celkom zaujímavé a azda finančne nenáročné zriadiť v kúpeľoch, niekde v kúpeľnom parku, kútik, kde by boli všetky tie osobnosti postupne sprítomňované. Ale už som si zvykol, že z takýchto a podobných nápadov sa môžem tešiť akurát vo svojich snoch. Moderný „argument“ hovoriaci „Nie sú peniaze!“ pôsobí ako zaklínadlo. A to nielen v rozprávkach, ale i v bežnom živote, môže viesť k dobrým i zlým skutkom, vždy môže niekomu poslúžiť alebo uškodiť.

K prominentným návštevníkom Sliača sa radí Nikita Sergejevič Chruščov

Aj na ďalších krokoch prechádzky sliačskymi kúpeľmi nás sprevádza smútok. Až taký, že z úst jedného priateľa vyšla otázka: „Aký malo zmysel, že kúpele zobrali Soboňovi?“ Nuž, mečiarovský spôsob privatizácie bol určite divoký, ale ktovie, či v prípade kúpeľov Sliač by nebol skôr plusom ako mínusom. Na to už dnes nikto nedá serióznu odpoveď, lebo v otázke sa skrýva slovko „keby“. V každom prípade po návrate do štátnych rúk za Dzurindovej vlády, teda za posledných asi 15 rokov, sme v kúpeľoch nepobadali nič pozitívneho.

Lavička v aleji Terézie Vansovej neláka k odpočinku

Aj „historická“ stavba má svojich obyvateľov

Zub času sa zahrýza do aleje, ktorá nesie meno spisovateľky Terézie Vansovej a ktorá vedie od centra kúpeľov k medokýšom. Spomínaný Štefan Hudák vo svojom turistickom sprievodcovi v roku 1982 píše: „Pod skupinami košatých stromov, ale aj v tieni okrasných kríkov na útulných lavičkách nájdu návštevníci kúpeľov od jari do jesene príjemný odpočinok“. Nuž, dnes tadiaľto prejdeme skôr zrýchleným krokom, ako by sme sa mali kamsi posadiť. Odrádzajú nás aj zvuky, ktoré k nám doliehajú zo susednej „historickej“ stavby. Nový liečebný dom, ktorý sa mal stať pýchou kúpeľov, začali stavať ešte v časoch socializmu. Dnes holé múry milosrdne zatieňujú vysoké stromy. Pre bežného návštevníka tam vôbec nemusí byť tabuľka zakazujúca vstup, však ktorý normálny smrteľník by sa odvážil vstúpiť do toho monštra, ktoré je priam eldorádom pre tých, ktorí takýto objekt považujú za „svoj“.

Moderný liečebný dom začali stavať ešte v rokoch socializmu

Sliačske medokýše

Konečne zase pár tónov na príjemnejšiu nôtu, hoci betónové lavičky nelákajú k odpočinku. Medokýš Štefánik však dáva chutnú minerálku s vysokým obsahom oxidu uhličitého a železa. Podporuje trávenie a účinkuje pri málokrvnosti.

Areál sliačskych medokýšov

Najobľúbenejší sliačsky medokýš má dnes meno Štefánik

Ďalší prameň Bystrica odporúčajú pri ochoreniach žalúdka, v týchto dňoch je však bez vody, podobne ako prameň Adam, v ktorom však počuť „chrápanie“, čiže cirkulovanie vody niekde nehlboko pod výtokom. Adam vraj liečivo pôsobí pri ochoreniach močového mechúra. Voda štvrtého prameňa Lenkey pomáha pri chorobách štítnej žľazy a očí. Práve na jeho mieste vyvierala voda, ktorej výpary boli nebezpečné pre všetky tvory, čo sa chceli napiť. Tento jav spomína Juraj Wernher vo svojom diele De admirandis Hungariae aquis hypomnemation v roku 1549 a neskôr aj Matej Bel. Meno nesie po prírodovedcovi Araciusovi Lenkeyovi, ktorý ho v roku 1834 upravil a urobil bezpečným. V susedstve prameňa Adam je klasicistická kaplnka sv. Hildegardy z roku 1855 ako pamiatka na pobyt bavorskej arcivojvodkyne Hildegardy a jej manžela Albrechta.

Kaplnka svätej Hildegardy

Tu môžeme našu vychádzku po náučnom chodníku Sliačom zavŕšiť. Dovolím si ešte faktické poznámky k jeho textu. Už som spomenul nejasnosť s menom staviteľa hájnického kaštieľa. Ďalšia súvisí so stavbou kaplnky. Vraj ju dal zhotoviť bavorský kráľ Ľudovít I. Ten však zomrel sedem rokov pred výstavbou. Použitý bohemizmus „chudokrvnosť“ sa dá nahradiť slovenským slovom „málokrvnosť“.

Ďalšie príznaky choroby sliačskych kúpeľov

Od prameňov sme sa rozhodli vrátiť do centra kúpeľov, k „Palacke“. Cestou sme si nemohli nevšimnúť zničenú Kolkáreň, kedysi obľúbenú zastávku na pivko či kávičku, i tvoriace sa travertíny z vody vytekajúcej z Kúpeľného prameňa, ktorý síce stále napája malé jazierka, ku ktorým však zablúdi len ten, kto o nich vie. V blízkosti je administratívna budova riaditeľstva kúpeľov. Vôbec nepôsobí reprezentačným dojmom, práve naopak, ale to je azda to najmenšie, čo si návštevníci všimnú a čo trápi tých, ktorí sa do sliačskych kúpeľov vrátia po rokoch, a čo len dosvedčuje, že jeden z klenotov slovenského kúpeľníctva bez skutočného, zodpovedného majiteľa umiera.

K travertínovým jazierkam zablúdi len ten, kto o nich vie

Kolkáreň bývala obľúbenou zastávkou pri prechádzke kúpeľmi Sliač

Budova riaditeľstva kúpeľov