agenturatortura

Obyčajný príbeh obyčajného človeka v jeden obyčajný deň v obyčajnom meste obyčajnej krajiny zvanej Slovensko. Možno moje vety niekoho podráždia, ale v tom si budeme kvit, keďže píšem o veciach, ktoré dráždia moje nervy i žlčník.

Ráno som vstal. Veľmi sa mi nechcelo. Do tretej v noci som makal na objednávke, ktorá musí byť dnes hotová. Mal by som sa oholiť, ale zistil som, že žiletky, ktoré som si kúpil, lebo som sa dal nalákať na 70-percentnú zľavu, sú nepoužiteľné. Nuž, smola, nie som taký bohatý, aby som si mohol kúpiť drahé veci. Keď som sa obúval, roztrhla sa mi šnúrka. No čo by som chcel, veď som tie topánky kúpil už pred mesiacom? Obujem si druhé. Smola – predvčerom pršalo a ja som urobil takú kravinu, že som v tých topánkach neurčitej proveniencie prešliapal dva kilometre po mokrom chodníku do mesta a späť. Podrážka nevydržala nápor vody – odlepila sa.

Vybral som sa teda za povinnosťami aj s roztrhnutou šnúrkou. Nevyzeralo to síce esteticky, ale keď som sa podíval na niektorých ľudí, ktorých som stretával, nebol som na tom tak najhoršie. Z tohto zlepšujúceho sa pocitu ma vyviedol pohľad na druhú stranu ulice. Videl som tam chlapíka, ktorého už dlhší čas hľadám, keďže máme medzi sebou nevyrovnané účty. Chytím mobil, vytočím jeho číslo, na prekvapenie sa mi ozval. „Ahoj! Ako? Neruším ťa? Kde si?“ pýtam sa. – „Prepáč, mám málo času. Som v Bratislave. Zavolám ti.“ A položil. Neviem, či som sa v tej chvíli mal uštipnúť, aby som sa presvedčil, či som sa náhodou v noci ako námesačník nepresunul 200 km do Prešporka, no pohľady na známe výklady ma presvedčili, že som doma. Poviete si, aký problém, prebehnem cez ulicu a toho „kamaráta“ chytím pekne za golier. No kým som ja zložito uvažoval, chlapík sa z ulice vyparil ako povestné plyny z konečníka. Asi bol naozaj v Bratislave.

Čert to ber. Treba sa mi venovať povinnostiam. Idem odovzdať robotu, na ktorej som makal takmer do bieleho rána. „Super! Takto sme si to predstavovali!“ počúvam samé chvály. Keby som nebol unavený z takmer prebdenej noci, aj by som sa aspoň usmial potešením. Podávam faktúru. Chvála povädla. Vraj či môžem počkať s preplatením. Dokedy? „Určite do dvadsiateho!“, počúvam. Názov mesiaca som sa nedozvedel. Ale čo? Však na účet, ktorý sa v posledných dňoch prehupol do debetu, by už mali nabehnúť platby za predošlé roboty, ešte z minulého mesiaca. Bankomat ma hravo presvedčil o tom, aký som naivný. Ani ťuk. Plány, ktoré mi velili ísť za ďalšou prácou do susedného mesta, tým pádom zostávajú plánmi. Cestovať bez lístka si netrúfam.

Uznávam, nepečiem chlieb ani rožky, ani neštrikujem ponožky, ani sa nevenujem inej užitočnej robote, ale sa snažím pomôcť vo výchove nášho bohabojného ľudu vo sférach, ktoré v dnešnej dobe nie sú populárne. Pravdou síce je, že aj na to máme vybudované štátne inštitúcie, no tie unisono tvrdia, že na takéto aktivity nemajú peniaze vo svojom rozpočte. Povedané ľudovo, sedliacky: V rozpočte majú peniaze na platy, ale nie na robotu.

V deravom vrecku nazbieram centíky na pivo. Lacná putika, v ktorej som si ho doprial, je krátko po ôsmej prázdna a čistá. Rýchlo sa však zapĺňa ľudstvom a krikom. Nie všetkým rečiam rozumiem, hoci som presvedčený, že sa stále ešte nachádzam v krajine, ktorá sa volá Slovensko a ktorú pokladám za svoju vlasť. Vzduch sa rýchlo stáva nedýchateľným a tak vypadnem skôr, ako by som dopil svoj polliter.

Na ulici pred vchodom stretnem majiteľku bytu. Spustí na mňa lavínu slov. „Nájomné ste mi nezaplatili, ale na chľast máte hneď od rána!“ vyšplechla na mňa. Moje angorácke oči od celonočného čumenia do monitoru počítača sú pre ňu jasným dôkazom o prehýrenej noci. Chcem jej vysvetliť, ako je to s platbami za dávno hotovú robotu a že som si dal naozaj len jedno pivo, aby som zahnal smäd a únavu. Nepočúva ma a melie si svoje, zapaľujúc si behom troch minút svojho monológu druhú drahú cigaretu. Ona prišla o robotu a potrebuje súrne peniaze, lebo je na podpore. Jej opálená pokožka je spomienkou na nedávny zájazd do Thajska. Predpokladám, že ho dostala ako bonus za to, že sa zaevidovala ako polmiliónta na úrade práce. Veľa ju to stálo a je na dne. Mal som chuť povedať jej niečo korenisté, čo sa dámam nepatrí, hoci v prípade tejto ženy by som veľmi o dáme nehovoril, ale čo už? Zaželal som pekný deň a cez park som si to namieril do centra mesta.

Sadol som si na lavičku a pokúsil som sa obtelefonovať ľudí, ktorí by mali dať svoj podpis na bankový príkaz a tým presunúť na môj účet nejaké euro. Vlastne, tie smiešne sumy mi mohli hravo vyplatiť aj v hotovosti z kasy, ale „šéf zakázal, všetky platby musia ísť cez účet, vraj si to vyžadujú úrady…“ Ach, koľko je len v ľuďoch poctivosti, keď cítia šancu iných obabrať.

Vrátil som sa do svojho podnájmu. Rozmýšľam, do čoho sa pustiť, čo urobiť, aby som deň len tak nezabil. Všimol som si, že mám službu na chodbe. Dnes je poriadne zasvinená od zablatených topánok. Výsledok nočnej pánskej návštevy u susedy, ktorá sa tu objaví len občas. Vtedy sa z jej okien ozýva hlučná vrava, občas spev, občas aj iné zvuky… Ale čože? Každý nejako makáme, či? Hlavne, že sme zdraví. Chodbu som ju ešte nikdy nevidel umývať.

Zvládol som aj túto „ženskú“ robotu a trochu som si polebedil pri lacnej káve. Blížilo sa poludnie, keď som sa znova vrátil do mesta. Bankomat mi opäť ukázal dlhý nos. Stretol som jedného známeho. Vraj či mu nemám doložiť desať centov na víno. Nemám. Podíval sa na mňa opovržlivo, že vraj som k…., keď nedám starému kamošovi posr…. desať centov. Nedám, nemám. Na akú bohumilú vec žobre groše dievčina pred poštou, ma už dávno prestalo zaujímať.

Na autobusovej zastávke som uvidel bývalú kolegyňu. Určite má už cez osemdesiat, ale stále je čulá a zhovorčivá. A neprestáva sršať humorom. Aj preto som sa tomuto stretnutiu potešil. Prisadol som si k nej.

Po chvíli sa na susednú lavičku posadala skupinka z tých, ktorých som ráno videl pred našou poštou čakať na pravidelný mesačný príjem. O tom, že taký príjem by bolo vhodné podoprieť aj nejakou robotou, im nie je nič známe, hoci sa ich o tom snažia presvedčiť také a onaké združenia, nadácie a fondy. Neskutočne nenávidím, ak niekto pľuje na zem. A táto grupa pľula, ako keby v tejto disciplíne práve vyhlásili olympiádu. O chvíľu sa novučičká dlažba okolo nich leskla ako po kyslom daždi. Do toho magľajzu zapadli špaky a nakoniec aj prázdna škatuľka od cigariet. „A to má kto za vami zbierať?“ zdvihla hlas moja robotou i životom zhrbená exkolegyňa. „Drž hubu, ty stará p…!“, vyskočil na ňu jeden zo statočne pracujúcich spoluobčanov. „A ty čo pozeráš? Chceš na p…, gadžo?“ obrátil sa na mňa, hoci som ani nemukol. Nuž, nie som vyklonovaný Rambo. Obzrel som sa okolo seba, videl som len pár chrbtov, ktoré sa tvárili, že sa ich tento hroziaci incident netýka. A tak som dal na „radu“ toho mladíka s neurčitým promile alkoholu v krvi. „Bojíš sa, čo? Buzerant!“ odpľul si smerom ku mne a za náramnej zábavy sa celá grupa pohla smerom do parku. Prázdna fľaša skončila pred drahou policajnou kamerou v kroví. Kto by sa však nad takou maličkosťou vzrušoval?

„Za našich čias toto nebolo,“ povedala stará kolegyňa a akosi jej nebolo do žartovania. A ja si po tejto skúsenosti vravím, že je vari životu nebezpečné ísť do obyčajného slovenského mesta v obyčajný deň bez osobnej zbrane, či aspoň obranného spreju. Cítim, že sa mi mení môj pohľad na svet. V človeku prekypujúcom pochopením, toleranciou, mierumilovnosťou sa zakoreňuje nenávisť a nevylučujem, že sa nájde niekto „spravodlivý“, kto ma po predošlých riadkoch obviní z rasizmu. Vlastne – svojím spôsobom – má pravdu.

P.S.: Práve som si z rádia vypočul správu o krachu stavebného podniku, ktorého zamestnanci od Vianoc nevideli ani cent mzdy. Pre dnešné Slovensko obyčajná vec, ktorá našich múdrych politikov – aj európskeho rangu – absolútne nezaujíma. Vlastne sú aj takí medzi nimi, ktorí za svoju – vraj statočnú – robotu žiadnu mzdu nechcú, takže podľa ich vzoru by mal zadarmo robiť každý. Že by náznak komunistickej spoločnosti? Ale oni asi žijú z lásky. Otázne je, ku komu… Ale keby nedostali svoj pravidelný príjem chronickí klienti úradu práce, to by bolo kriku!!!