agenturatortura

Titulok trošku zavádza. V budove, kde sa narodil môj priateľ Marián, s ktorým som pred niekoľkými dňami oslávil jeho 69. narodeniny, je dnes síce naozaj Krajská knižnica Ľ. Štúra, no pôvodne to bol remeselnícky dom, v ktorom mali svoje spoločenské priestory zvolenské cechy. Jeho spomienky odovzdávam tak, ako som ich dostal, a v závere prezradím, prečo som sa tak rozhodol urobiť týmto blogom.

„Narodil som sa dvadsiateho októbra 1944,“ spomína Marián, dnes už samozrejme v penzijnom veku. „Starká spomínala, že môj príchod na svet nebol ľahký. Bolo povstanie a boje sa blížili k mestu. Pôrodná baba bývala v dome asi 200 metrov od nás, no môjmu strýkovi vraj trvalo vyše hodiny, kým ju k nám priviedol.“

Spomienky na starkých

„Starká sa volala Čákyová a bola to veselá, zhovorčivá žena,“ spomína Marián na časy pred takmer siedmimi desiatkami rokov. „Rozprávala mi rôzne príbehy, mnohé som s ňou sám zažil. Upratovala na úrade. Raz urobila z hliny kôpku, čo vyzeralo, akože sa niekto na chodbe vyšpinil. Zhrozený šéf jej dal desať korún, aby to odpratala, a tak sme mali niekoľko dní na chleba.“
Z rozprávania babky vie, že v dome bolo rušno aj pri prechode frontu. „Ako mi vravela, v dome boli Nemci, ktorí sa s nami podelili o kávu. Prišli Rusi a nechali si u nás nejaké vrece. Nikto si netrúfol pozrieť, čo je v ňom. Na druhý deň sa Rusi vrátili a ukázalo sa, že v ňom neboli krumple, ale peniaze, žold pre vojakov. Jeden rumunský vojak si u nás nechal celý majetok, veľa peňazí. Že sa vraj po ne vráti, ak prežije. Neprišiel. Spomínam si, že tam boli rôzne peniaze, rôzne meny, napríklad aj bankovka milión pengő.“ Dlho na rumunského vojaka – osloboditeľa Zvolena – čakali. Až desať rokov po vojne sa rozhodli ísť s tým pokladom do banky. Neskoro. Už boli cenné vari iba pre numizmatikov. „Opatrovala ich sestra, ale po jej smrti sa kamsi stratili. Škoda,“ smutne dodáva Marián.
„Na starkého sa nepamätám. Skoro umrel na tuberu. Bol čašníkom a rád si zahral karty. Ženy dlho nevedeli, kde sa chlapi s týmto hazardom skrývajú. Prešli za nimi všetky zvolenské krčmy, nikde nikoho. Až po dlhom čase vyšlo najavo, že prístrešie im poskytol zvonár v kostole. Bola to naozaj bezpečná skrýša.“

Byty i spoločenská sála

Zastavili sme sa pred knižnicou. Bola práve zatvorená, ale Mariánovi sa aj bez pohľadu dovnútra vybavujú spomienky na rané detstvo. „My sme mali jednoizbový byt dolu, v pivničných priestoroch. V susednom byte žil nejaký rušňovodič so ženou. Deti nemali. Spoločný záchod sme mali na prízemí, aj kúpeľňa bola spoločná,“ spomína. „Na prízemí vpravo bol hostinec, na poschodí, kde je dnes študovňa, sa konali plesy, zábavy, pričom sa na dvore varili guľáše. V sále sa hrával aj basketbal, veď iná väčšia miestnosť vo Zvolene nebola. Hrávalo sa tam aj divadlo. Zoltán Stadtrucker nám, deťom, tu často hrával bábkové divadlo a neraz ma vyľakal, keď mi za chrbtom zapišťal: Poď ku mne, to som ja, Gašparko. Potom tam sušili lesníci nazbierané semená stromov. Vtedy voňal celý dom. Určitý čas tam mali ateliér projektanti. A hore, na druhom poschodí a v podstreší, boli ďalšie byty. Celkom tu vtedy bývalo okolo 12 rodín. Oproti hostincu, priamo nad nami, bývali zamrežované miestnosti, do ktorých zatvárali ľudí. Asi to bolo po prevrate v 1948. roku. Vtedy si ako malé chlapča pamätám, že z balkóna blízkeho domu vyskakovali bývalí gardisti, aby sa nedostali do rúk milicionárom. Myslím, že práve niektorých z nich tu, nad nami, väznili. Raz jeden chlap, mohol mať tak tridsať, zavolal na mňa spoza mreží a poprosil mňa, malé chlapča, či by som mu nedoniesol kúsok chleba a cigaretu. Bál som sa ho. V noci sa stadiaľ ozýval krik. Asi niekoho bili, lebo starká tam bola utierať zakrvavenú podlahu.“
V malom byte bývali štyria: starká, mama a dvaja súrodenci. „Otec bol vo väzení. Vraj za šírenie kresťanstva. Keď sa vrátil, doniesol nám cukríky. O chvíľu nám už na dvere búchali žandári. Otec ušiel cez okno a cez záhrady na stanicu Hrad a odtiaľ vlakom do Vrútok, kde potom býval. Naši sa rozviedli.“

Záhrady i maštale – nádherný priestor na detské hry

V dome bol vodovod, no blízko neho, pri hradbách, aj studňa s pumpou. Vo dvore sa černeli kopy uhlia, veď zimy vtedy bývali tuhé. Neskôr postavili rad drevární. Za nimi sa šírili záhrady, obľúbený priestor na detské hry. „Chodili sme tam najmä na výborné ringlóty,“ vraví Marián. „Za záhradou bol sklad piva a krčma U Ferienčíkov. Do skladu jazdil jeden chlapík s jašterkou, na ktorej nás ochotne povozil. Tam, kde je dnes Domanov park, sme mali školské políčko. Za ním boli rodinné domy. Kúpať sme sa chodili do Hrona. Vtedy v ňom bývala čistá voda plná rýb. Radi sme sa hrávali aj v maštaliach oproti. Chovali tam panské kone, ktoré slúžili hasičom, ale aj pri iných príležitostiach, napríklad pri pohreboch, keď im načierno natreli kopytá a na hlavu dali chocholy. Pohreby sa vtedy odbavovali doma. V pamäti mám jeden, ktorý bol pri pamätníku Červenej armády. Zomrela nejaká žena z domu, ktorý stál na mieste dnešného Prioru. Tam sme mali vtedy škôlku. A vedľa – do Wittmannovho domu – sme chodili s kandličkou po mlieko. Nalievali nám ho varechou z veľkých kanví. Ale strýko Rudo, vtedy už mládenec, chodieval po mlieko pešo cez Bakovu jamu až do Lukového a Zolnej.“
Vedľa Remeselníckeho domu bývalo kino Slovan, na ktoré si pamätajú aj mladší Zvolenčania. Jediné vo Zvolene. Nečudo, že na lístky sa neraz muselo čakať v rade. „My sme chodili na detské predstavenia,“ vraví Marián. „Premietal pán Rutkovský, ktorý tam aj s rodinou býval. Často som chodil k ním a on nám pustil film aj doma na také malé plátno. Alebo nás zobral aj s jeho dcérou Martou hore do kabínky a mohli sme sa dívať odtiaľ. Občas ma prepašovala do kina starká, ktorá trhala lístky.“ Rušno bývavalo na blízkom námestí… „Najmä, keď bol jarmok,“ hovorí Marián. „Mnohé ženy z okolitých dedín si u nás nechávali tovar, aby ho skúsili predať na druhý deň. Vtedy sme obdivovali aj rôzne atrakcie. V pamäti mám ženu, povrazolezkyňu, ktorá sa prechádzala po lane natiahnutom z kostolnej veže k pamätníku. V zime bývalo veľa snehu. To sme sa chodili sánkovať pod zámok. Pod ním ešte nebola križovatka a tak sme na sánkach zbehli od múrov až pred Zvolenku (pred rokom 1989 známy bufet dnes je na jeho mieste cukráreň). Alebo nás mama vozila na sánkach okolo námestia.“

Zmena pred šesťdesiatimi rokmi

V roku 1952 rodiny z Remeselníckeho domu vysťahovali a do vyprázdnenej budovy nasťahovali polikliniku. „V nej ešte ordinoval aj chýrny zvolenský lekár Luczy, ktorý sa dožil vari sto rokov. Býval vo vedľajšom dome, kde je dnes penzión. Mama robila v nemocnici a dostala byt v novom dome na Šoltésovej, tam sme sa vtedy presťahovali,“ rekapituluje Marián svoje príbehy z mladých liet. „Ale často som sem zabehol. Najmä do kina. Keď boli majstrovstvá sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách, naša televízia prvýkrát vysielala farebne. Jeden televízor postavili pred plátno a kino bolo plné, ledva som sa tam vtlačil. Ale to som mal už vyše dvadsať rokov.“ Nuž, veľkoplošná obrazovka na vtedajší spôsob.
Po výstavbe nových nemocničných objektov nad železničnou traťou sa tam presťahovala aj poliklinika a bývalý Remeselnícky dom vo vynovenom šate sa stal slušným stánkom pre krajskú knižnicu. Z Mariána, ktoré detstvo sa nerozlučne spája s týmto kútom Zvolena, sa nestal ani lekár, ani „knihomoľ“. Naučil sa opravovať kancelárske stroje a tým zostal verný celý život. Hoci mu fyzická kondícia nestačila na výkonnejšie športové zápolenie, zapojil sa do športového života ako futbalový rozhodca, aj pri výchove hokejovej mládeže. A mnohí si naňho spomenú z kultúrnych predstavení, keď predvádzal i náročnejšie kúzelnícke triky a s touto záľubou zožal veľa úspechov na prehliadkach a súťažiach nielen na Slovensku, ale aj v podstatne silnejšej českej konkurencii. „Aj dnes musím kúzliť,“ dodáva s jemu vlastným vtipom na záver našej krátkej zastávky pred jeho rodnou budovou, „ako vyžiť z dôchodku.“

P.S.

Marián je výborný rozprávač, hoci niekedy do svojich spomienok zrejme vpletie aj to, čo nezažil on sám, ale počul z rozprávania starkej. Legendárnym v mojich očiach sa stal svojím výrokom: „Ja som vtedy ešte nebol na svete, ale dobre si na všetko pamätám“. Určitá selekcia je teda namieste. Ale v každom prípade je to zaujímavý pohľad od nedávnej histórie mesta, v ktorom žijem.

Predošlými riadkami som poodhalil svoju identitu. To, že som sa rozhodol písať ako anonym, má svoje dôvody, ale nepatrí k nim to, že by som sa hanbil za vlastné meno. Za „agentúrou“ sa neskrýva žiadna firma, pod týmto názvom som mal kedysi, keď sa ešte za publicistiku platili honoráre, vlastné okienko v rozhlasovej relácii Pozor, zákruta!

Nie som členom žiadnej strany ani hnutia a ani nezastupujem žiaden politický subjekt ani vo veľkom, ani v menšom, ani v najmenšom parlamente.

Rozhodol som sa pozbierať spomienky starých Zvolenčanov a vydať ich knižne. Keďže nemám na to groše, ponúkol som to asi pred tromi – štyrmi rokmi mestu. Nič. Až zrazu sa v miestnej tlači objavila výzva k starým Zvolenčanom, aby prispeli svojimi príbehmi. Potešil som sa a v prvej chvíli som si povedal, že tí naši dnešní zvolenskí mestskí páni nie sú takí zlí. Ale moje nadšenie rýchlo opadlo. Knihu pripravuje niekto iný. Keď som ho oslovil, že tu niečo nie je v poriadku, dostal som odpoveď, že vraj o mojej iniciatíve nevedel, že to bol jeho nápad… Nuž, možno. Nevylučujem ani takú možnosť. Keď som mu ponúkol spoluprácu, súhlasil, ale keď som sa ho opýtal, kto zaplatí moju robotu, opäť sa ozvalo mlčanie. Medzitým sa v meste uskutočnilo podujatie, ktoré som navrhol zhruba v rovnakom čase ako knihu. Samozrejme, bezo mňa. Čo už? Tak to už v tomto našom kráľovskom meste chodí. Aj preto som sa rozhodol pre tento blog.