Rázovitá podpolianska dedina Očová je rodiskom viacerých známych osobností, nad ktorými však vysoko vyčnieva Matej Bel, ktorý sa narodil v Očovej práve pred 330 rokmi, 24. marca 1684. V centre dediny nás na to upozorňuje socha, dielo akademického sochára Jána Kulicha, ktorá je umiestnená tam, kde údajne stál Belov rodný dom. V dedine, v priestoroch administratívnej budovy očovského Poľnohospodárskeho družstva, môžeme navštíviť aj pamätnú sieň, ktorej exponáty nám priblížia život a dielo tejto osobnosti presahujúcej svojím dielom hranice vlasti.
O Matejovi Belovi sa pohovorilo a popísalo vari všetko. Stovky článkov, úvah, životopisov, i literárnych diel, akým je napríklad Solovičova divadelná hra Zvon bez veže, takže vari chýba už len životopisný film či nejaký iný moderný pohľad na život a dielo tohto reprezentanta vzmáhajúceho sa osvietenstva.
V rokoch Mateja Bela – teda v prvej polovici 18. stor. – boli učenci všestranne vzdelanými ľuďmi, polyhistormi, a v tomto smere sa Bel nelíšil od svojich vrstovníkov. Predsa bol však v mnohých odboroch od nich o hlavu vyšší a prehľad vo viacerých vedách mu umožnil podujať sa na dielo, ktorým si vydobyl najväčšie uznanie – na prvý vlastivedný pohľad na Uhorsko – na jeho prírodu, krajinný ráz, ľudí, na jeho históriu známu len z artefaktov a archívnych listín, i na vlastnú súčasnosť. Notitia Hungariae novae historico – geographica – Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku. To je to dielo, ktorým sa Bel zapísal do histórie. Nebolo však jediné a na ceste k nemu musel prekonať nejednu prekážku.
Keby sme mali možnosť prejsť sa časom a vrátili sa do Očovej pred takými 320 rokmi, možno by sme si ani nevšimli chlapča od Funtíkov. Malý Matej bol vraj chorľavý a dengľavý. Na druhej strane však vynikal pamäťou i chuťou učiť sa, v čom ho podporil nielen otec, ale i rektor banskobystrického evanjelického gymnázia Ján Pilárik, niekdajší očovský farár. A tak sa Matejovi Belovi, hoci nebol urodzeného pôvodu, otvorila cesta za vzdelaním.
Matej Bel študoval na univerzite v nemeckom Halle filozofiu a teológiu, ale živo sa zaujímal aj o prírodné vedy, z nich najmä o zemepis, ďalej o medicínu, lingvistiku i pedagogiku. Do vlasti sa tak vrátil ako všestranne vybavený kňaz a pedagóg.
Stal sa konrektorom a po dvoch rokoch rektorom evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. Bolo to v nepokojných časoch kuruckých povstaní, pričom Matejovi Belovi ako protestantovi neboli cudzie myšlienky vodcu povstalcov Františka II. Rákócziho. Keď sa Banskej Bystrice zmocnil cisársky generál Heister, Bel sa ocitol medzi tými, ktorým udelil hrdelný trest. Šťastie však stálo na Belovej strane, vyhol sa šibenici, čo bolo nakoniec šťastie pre celé Uhorsko a Slovensko v ňom.
V roku 1714 prijal Matej Bel miesto rektora na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde bol od roku 1719 aj farárom nemeckej evanjelickej cirkvi, a kde mohol pevne vykročiť za svojím vedeckým cieľom.
Hoci bol Matej Bel schopných polyhistorom, uvedomoval si, že ak chce vytvoriť rozsiahlejšie dielo, napríklad na spôsob francúzskeho encyklopedistu Diderota, nezaobíde sa bez širokého okruhu spolupracovníkov a bez finančných prostriedkov. Jeho pokus o vydávanie novín Nova Posoniensis nemal dlhé trvanie, úspešnejší bol s vydaním Posla dávneho a súvekého Uhorska, v ktorom v roku 1723 podal predstavy o diele, ktoré by malo podať súhrnný pohľad na Uhorsko. Ako by malo také vlastivedné dielo vyzerať, prezentoval na ukážkach, ktoré sa týkali napríklad Demänovských jaskýň, kúpeľov Vyhne a Sklené Teplice, alebo viničného hospodárenia v maďarskom meste Šopron.
Belov návrh zaujal aj uhorského kráľa Karola III. (ako nemecký cisár Karol VI.) a hoci ako katolík nefandil protestantom, v prípade Bela urobil výnimku a jeho návrh podporil. Prešiel však ďalší tucet rokov, kým vyšiel z tlačiarne prvý zväzok Noticií, teda Historicko-zemepisných poznatkov o súvekom Uhorsku. Kráľovi ho Bel odovzdal na súkromnej audiencii 8. mája 1735. Tlačou nakoniec vyšli štyri diely, ktoré prinášajú informácie o uhorských 10 stoliciach, a to predovšetkým – čo je pre nás dôležité – najmä z územia dnešného Slovenska.
Na tomto veľkolepom Belovom diele sa podieľalo mnoho jeho rovesníkov. Spomeňme aspoň banskobystrického lekára Otta Karola Mollera, kežmarského prírodovedca Juraja Buchholtza, ale predovšetkým kráľovského kartografa Samuela Mikovíniho, ktorý pre Notície vyhotovil mapy a kresby hradov, miest a iných objektov.
Belovo meno sa rozletelo po celej Európe a dostalo sa aj do uší samotného pápeža Klementa XII., ktorý poslal Belovi osobný list s medailónom a pamätnými mincami. Urobil tak napriek tomu, že išlo o luterána.
„Jazykom som Slovák, národom Uhor a vzdelaním Nemec,“ zdôrazňoval Matej Bel. Vystihol tak situáciu v krajine, ktorá bola jeho vlasťou. Nehanbil sa ako za svoj poddanský, ani za slovenský pôvod, potvrdzoval, že Slováci sú v Uhorsku autochtónnym národom a neraz vyzdvihol aj ich reč, svoju materčinu.
V roku 1735, teda v roku vydania prvého zväzku Notícií, sa Bel pokúsil založiť v Bratislave Uhorskú učenú spoločnosť, no narazil na tvrdý odpor jezuitov. Pracovné vypätie sa podpísalo na jeho zdraví. V roku 1748 sa preto rozhodol odísť do dôchodku. Nové sily hľadal v rakúskych kúpeľoch Deutsch Altenburg. 29. augusta 1749, cestou domov z kúpeľov, dostal v kočiari infarkt a tak do Prešporku už priviezli len Belovo nehybné telo. Skončila sa životná púť človeka, učenca, ktorého už jeho súčasnosti označovali za Veľkú ozdobu Uhorska.
škoda dnes by bolo nutné mať využitých... ...
Nepoznal internet ani kadejaké dnešné... ...
Veľký človek, škoda že žil tak ...
Celá debata | RSS tejto debaty