agenturatortura

191 mŕtvych, vyše dvetisíc zranených. Taký je oficiálny výsledok jedného z najväčších a najorganizovanejších bombových teroristických útokov. Krvavá dráma sa odohrala pred 10 rokmi, 11. marca 2004, pred ôsmou hodinou ráno v španielskom hlavnom meste Madrid.

Podľa bežne dostupných internetových zdrojov vyšetrovanie ukázalo, že za touto masakrou bola miestna zložka organizácie Al-Káida. V ranných vlakoch, ktoré smerovali z predmestí do centra Madridu, zanechali teroristi 13 športových tašiek, v ktorých boli nálože dynamitu. Ten predal atentátnikom pracovník jednej zo španielskych baní. Nálože boli odpálené pomocou mobilného telefónu, v troch prípadoch sa to teroristom nepodarilo a bomby boli zneškodnené pyrotechnikom.

Čísla sú naozaj otrasné. Útok na madridské vlaky zabil 191 ľudí zo 17 krajín a vyše dvetisíc bolo zranených. Medzi mŕtvymi boli väčšinou Španieli (142), 16 obetí pochádzalo z Rumunska, 6 z Ekvádoru, po 4 z Bulharska a Poľska, traja boli Peruánci, dvaja boli štátni príslušníci Ukrajiny, Dominikánskej republiky, Hondurasu, Kolumbie a Maroka, ďalšie obete pochádzali z Kuby, Senegalu, Francúzska, Chile, Brazílie a Filipín.

Aj ten fakt, že medzi mŕtvymi boli občania mnohých krajín takmer všetkých kontinentov, viedol Európsku úniu k vyhláseniu 11. marca za Európsky deň boja proti terorizmu a pamiatky jeho obetí. „Hlas a spomienky obetí sú v boji proti terorizmu najsilnejšími zbraňami,“ podčiarkla dôležitosť takéhoto dňa španielska europoslankyňa Teresa Jiménez-Becerrilová. „Teroristi chcú, aby sme mlčali, čo by umožnilo spoločnosti na ich zločiny zabudnúť. Tieto strašné skutky si však naopak musíme pripomínať. Teroristov tým donútime, aby prijali za svoje činy zodpovednosť. Je mi ľúto, že terorizmu sa obávame len vtedy, keď nám hrozí priame nebezpečenstvo. Dôležitejšia je totiž prevencia. Zaisťovanie bezpečnosti a ochrany životov našich občanov je niekedy vnímané ako útok na ich slobody. Je to ale presne naopak. Jedným zo základných ľudských práv je právo na život, ktoré by malo byť za každých okolností chránené,“ dodala. Jej slová možno naozaj vnímať ako úprimné, veď pri jednom z útokov baskickej teroristickej skupiny 30. januára 1998 zahynul jej brat Alberto s manželkou.

Vyšetrovanie madridského ataku sa rozbehlo po dvoch smeroch: baskická organizácia ETA a islamské skupiny spojené s Al-Káidou. Podľa použitých telefónov prišla polícia na stopu jednak baníkovi, ktorý obstaral dynamit, jednak členov radikálnej skupiny, o ktorej údajne mala varovné informácie už predtým, no nevenovala im dostatočnú pozornosť. Polícia obkľúčila dom, v ktorom sa zabarikádovala skupina teroristov, ktorí spáchali spoločnú samovraždu, keď svoj úkryt vyhodili do vzduchu.

Je šťastím v nešťastí, že sa teroristom už nepodarilo realizovať plán položenia nálože na koľajnice, po ktorých sa mal rútiť vlak AVE rýchlosťou 300 km/hod. O tri roky po tejto tragédii 29 jej pôvodcov, vrátane baníka, sa dostalo pred súd, štyria z nich dostali najvyšší španielsky trest 40 rokov väzenia.

Politickým výsledkom madridského ataku bolo stiahnutie španielskych vojsk z Iraku. Musel však byť takýto krok zaplatený toľkými nevinnými obeťami?

Tým by som vari mohol skončiť. Opäť som vlastne neponúkol nič nové, len som pretlmočil informácie, ktoré sú bežne dostupné. Viem, že na hľadania príčin terorizmu a na boj s ním sú vysoko kvalifikovaní odborníci: policajti, vojaci, i politici. Hoci ich prácu nechcem podceňovať, často ma premáha pocit, že viac ako skutočný boj proti terorizmu zaváži fakt, že je to pre nich zdroj príjmu, ktorý by neexistoval, keby neexistovali zdroje terorizmu.

Zásadná otázka je, v čom sú vlastne pramene terorizmu. Vnímať to iba ako náboženský problém je podľa mňa krátkozraké. Nie je náhodou prejavom terorizmu aj to, ak inému vnucujeme svoju predstavu o usporiadaní spoločnosti a o nakladaní s prírodnými i ľudskými zdrojmi, na zisku z nich, hoci sa to snažíme zakrývať rúškom demokracie? Ak sa k tomu pridá kus arogancie a hluchoty k názorom iných, je to „demokratický terorizmus“, ktorý dá priestor emóciám s tragickými následkami. Zrnko vendety má zrejme v génoch každý z nás.

Terorizmus v tej najkrvavejšej forme je zdanlivo od nás veľmi ďaleko, tak načo sa vlastne nad ním vzrušovať? Nás sa predsa netýka… Čo nás po nejakých Araboch, Indoch, Afričanoch… Nech sa hlušia, keď sú… – aj také názory počujem od ľudí okolo seba, a to nielen pri pive. Naozaj sa nás to netýka? Skúsme si to rozmeniť na drobné a hľadať odpoveď: Nie je taký a onaký mikroterorizmus bežnou súčasťou aj nášho dnešného a slovenského každodenného života? Dovolím si zopakovať už raz citované slová španielskej europoslankyne Teresy Jiménez-Becerrilovej: „Zaisťovanie bezpečnosti a ochrany životov našich občanov je niekedy vnímané ako útok na ich slobody. Je to ale presne naopak. Jedným zo základných ľudských práv je právo na život, ktoré by malo byť za každých okolností chránené.

Foto: www.wikipedia.org