agenturatortura

Každé mesto a vari i dedina má svoje originálne postavičky, ktoré sa zapíšu do pamäti obyvateľov. Niektoré sú naozaj nápadné už na prvý pohľad či pri prvom stretnutí, iné spoznáme až po dlhšom čase, pri viacnásobných stretnutiach.

Je tomu už viac ako rok, čo ma neďaleko zvolenského Prioru pristavila staršia žena. Chudobne odetá, s barlou a s igelitkou v ruke. Vraj, či som zo Zvolena? Po kladnej odpovedi sa ma opýtala, či by som jej mohol ukázať cestu do nemocnice. Nuž, vysvetlil som. Tretia otázka už bola priamo na telo: Vraj či by som jej nedoložil na lieky. Nuž, nie, že by som bol odľud, ale moje vrecko je permanentne prázdne, takže s týmto – ako sa čoskoro ukázalo – trikom u mňa nepochodila.

Potom som ju vídaval denne a už aj mne bolo jasné, že to nie je o nemocnici a liekoch. Asi po týždni sa ma pokúsila zastaviť znova, no bol som naozaj stručný, akurát som slušne odpovedal na pozdrav. Keď som však asi po pol hodine vracal okolo jej „mýtneho“ postu, opäť ma oslovila. A tak som jej dobrácky vysvetlil, že peniaze nemám a aj keby som mal, tak jej nedám, aj som ju poučil, že by si mala viac všímať ľudí, ktorých zastavuje, aby sa jej nestal taký „trápny omyl“ ako v mojom prípade. Zdá sa, že ju to vôbec nevyviedlo z miery.

Ešte nejaký čas táto babka vo Zvolene fungovala, akurát menila svoje stanovišťa: pred Priorom, na Hviezdoslavovej ulici, pri Dome služieb… Vždy na frekventovanom mieste. Keď som to zverejnil na facebooku, ozvali sa mi viacerí priatelia, že táto babka – teraz môžem napísať, že „skvelá biznismenka“ – im nie je neznáma. V Banskej Bystrici, kde sa s ňou údajne tiež možno stretnúť, oslovuje hlavne pánov s nenápadne nápadnou otázkou: Ste podnikateľ?

Neviem, či je táto babka na žobranie odkázaná. Vo Zvolene, aj v jeho centre, žobrajúcich ľudí pribúda. U väčšine z nich je jasné, načo chcú peniaze. Aj lacné víno dokáže aspoň na krátky čas zahnať pocity beznádeje a chladu. Pred časom som vídal takisto pri Priore kľačiaceho chlapa, ktorý prosíkal o almužnu s nejakým svätým obrázkom v ruke. Po „šichte“ som ho stretol aj s jeho partnerkou cestou na stanicu. Podľa plných tašiek sa im asi v ten deň darilo.

Ale vrátim sa ešte k spomínanej babke. Po dlhšej dobe som ju včera opäť videl pri Priore. Neviem, či si ma zapamätala, alebo už na mne na diaľku vidno, že som insolventný, a teda z hľadiska jej „biznisu“ nezaujímavý, ale nechala ma prejsť bez pozdravu. Pristavila mladíka, ktorý išiel oproti, s klasickou otázkou: Ste zo Zvolena? Povedal, že z Popradu, ale to zrejme v tejto chvíli nebolo podstatné. Keď som sa asi po dvadsiatich krokoch obzrel späť, mladík už ťahal peňaženku zo zadného vrecka. Babkin biznis, zdá sa, celkom dobre funguje.