agenturatortura

Dnes niečo z iného súdka. Vínového. Aj preto, aby to nebolo len o samej politike.

Juhotirolská dedina Tramin, ktorá dala meno lahodnému vínu, dnes žije hlavne z cestovného ruchu. Rušno v nej býva počas celého leta, ale i na fašiangy.

Nuž, hneď na úvod sa musím priznať, že som sa nedozvedel, čo bolo skôr: Dedina alebo víno? Skôr druhé bude pravdou. Podľa vinárskych príručiek má tramín totiž svoje korene už v antickom Grécku a radi sa pri ňom zabávali aj starí Rimania. Dnes je jeho najväčšou pestovateľskou oblasťou francúzske Alsasko. Hrozno sa zbiera až koncom októbra, keď majú bobule tmavoružovú farbu, čo viedlo k nemeckému pomenovaniu Roter Traminer. Iný názov – Gewürztraminer – vychádza z výraznej chuti a arómy. Odborníci odlišujú viac ako 20 typov vôní a chutí tohto vína, ktorému pridáva na atraktivite zlatožltá až jantárová farba a olejnatá konzistencia. Tramín odporúčajú ako lahodné víno k špecialitám ázijskej kuchyne, ale aj k niektorým úpravám hydiny, k paštétam a k plesnivým syrom. Fajnšmekri tvrdia, že si ho treba dokonale vychutnať pri teplote 9 – 11° C a upozorňujú, že tramín patrí k „návykovým” vínam. Ak si z neho vypije žena, nezvykne vraj mužovi povedať nie, alebo – ako tvrdia na Slovácku: „Tramín u děvčic lásku rozpaluje a šohajúm sílu dává”.

V centre Traminu

Pohľad z Castelfederu na údolie Adiže s dedinou Tramin a so zrázmi kopca Roen

Doma je tu nemčina

Vyzbrojení základnými informáciami sme sa vybrali hľadať dedinu Tramin, ktorá vraj dala lahodnému vínu meno. Našli sme ju na južnom úpätí Álp v údolí Adiže. V jej ekonomike hrá aj dnes dôležitú úlohu pestovanie viniča, ale väčšiu plochu ako vinohrady zaberajú jabloňové sady a v súčasnosti nad všetkým dominuje cestovný ruch, veď v Tramine vari niet domu, ktorý by nebol zároveň penziónom, vinárňou alebo reštauráciou.

Tramin (taliansky Termeno) je typickou juhotirolskou dedinou, čiže hoci sa nachádza na území Talianska, takmer v nej nepočujeme taliančinu, ale iba nemčinu. Aj turistickí návštevníci pochádzajú zväčša z germánskych krajín.

V tirolskom duchu sa nesú aj zábavy, ktorými sa snažia Traminčania spestriť si život svoj, ale najmä život početných hostí. Dorfsleben, podujatie, v ktorom dominujú miestni remeselníci, muzikanti a folkloristi, sa koná počas letnej sezóny každú stredu večer a s príchodom jesene prejde do zábav na „festplatzi”. Organizujú ich futbalisti, lyžiari, hasiči, teda niečo na spôsob našich plesov, a k vrcholom patrí oslava úrody jabĺk a hrozna. Pije sa víno i pivo, stoly sa prehýbajú pod grilovanými kolenami, kurencami, klobásami, na odbyt idú miestne koláče, nechýbajú pečené gaštany. Na pódiu sa striedajú dychové kapely s rockovými, živo je na námestí i v úzkych starobylých uličkách s kamennou dlažbou.

Oslava úrody hrozna

Tramin počas stredajšieho „Dorfslebenu“ a iných „festov“

Najznámejší súčasný traminský sochár Walter Maffei a jeho dielo

Oswald Dissertori dokáže zabaviť traminských hostí hrou i spevom

Fašiangy po traminsky

Medzi duše kultúrneho diania v Tramine patrí kustód dedinského múzea Hermann Toll. Osobne nás previedol bohatými expozíciami, v ktorých nechýbajú fľašky s etiketami tramínu. Zisťujeme, že ich má trochu poprehadzované, české sa mu miešajú so slovenskými i maďarskými. Upozorníme ho na chybičku krásy a on nás z vďaky pozýva na klasickú roľnícku večeru: klobásu s kukuričnou kašou – polentou. Zapíjame, samozrejme, vínom; najprv slabším, aké si nosili roľníci namiesto vody, keď išli pracovať do sadu alebo na pole, a potom kvalitným, aké patrilo na slávnostné stoly. Počas Dorfslebenu majú hostia možnosť bezplatne ochutnať najrôznejšie odrody vín, ale aj výrobky miestnych páleníc a likérok.

Tramin sa preslávil svojimi fašiangami. Egetmann Umzug, ako sa tamojšie fašiangové šantenie nazýva, má korene už v 16. stor. Viackrát ho úrady zakázali. Napríklad v rokoch fašistickej vlády v Taliansku a neskôr v 50. – 60. rokoch, keď aktivisti za opätovné pripojenie južného Tirolska k materskej krajine, teda k Rakúsku, siahli aj k bombovým útokom. V súčasnosti sa koná každý nepárny rok. Vtedy traminskými ulicami prechádzajú tri desiatky alegorických skupín, ktoré sa snažia vtiahnu do fašiangovej zábavy každého okoloidúceho i nečinne prihliadajúceho. Odporúča sa vtedy vyjsť do ulíc v čo najlacnejšom oblečení, lebo nie je ničím výnimočným, že vás mlynári „vykúpu” v koryte múky, alebo vám čerti natrú sadzami nielen tvár, ale aj šaty. Vyjadriť nad tým hnev by bolo porušením fašiangového bontónu.

Symbol traminských fašiangov v Dedinskom múzeu

Takýto strážca vraj kedysi strážil traminské vinohrady

V centre Traminu nechýba súsošie, ktoré pripomína stáročné tradície tunajších fašiangov

Prechádzka Traminom

Už v polovici 9. stor. stál na mieste dnešného Traminu kostol. V roku 1214 tridentský biskup Friedrich von Wangen dal postaviť na návrší Kastellaz hrad s rozsiahlymi vínnymi pivnicami. Pamiatkou na tie časy je románsky kostol sv. Jakuba s unikátnymi freskami, ktoré dostali názov Beštiárium. Podľa názoru historikov chcel nimi autor ukázať na nebezpečenstvo nadmerného pitia vína, teda akási osveta na stredoveký spôsob. V centre Traminu je kostol z druhej polovice 15. stor., ku ktorému bola neskôr pristavaná oddelená veža. Svojou výškou 93 m vraj nemá v južnom Tirolsku konkurenciu. Zaujala nás špička veže, na ktorej je namiesto kríža polmesiac a hviezda. Z informačných materiálov sme sa vzápätí dozvedeli, že oba symboly sú súčasťou obecného erbu.

Z centra sa rozbiehajú uličky s domami, ktorých základy siahajú až do hĺbok stredoveku a niektoré majú charakter pevností. Aj vďaka tomu domáci s hrdosťou tvrdia, že v južnom Tirolsku sa nachádza viac ako tisíc hradov, čím tento neveľký kúsok alpskej krajiny asi naozaj nemá konkurenciu na celom svete. Má to len malý háčik: väčšina z týchto hradov sú len domy bohatých roľníkov, remeselníkov i kupcov s mohutnými múrmi, ktoré v rušnom stredoveku plnili aj obrannú funkciu. Steny sú často obrastené viničom alebo brečtanom a keď k tomu prirátame početné gaštany, platany, cyprusy, jedle, smreky, borovice, ale i palmy a samozrejme aj vinice priamo uprostred dediny, dá sa povedať, že Tramin sa topí v bohatej zeleni.

Palmy tu nerastú náhodou. Do Traminu zasahuje hore údolím Adiže špecifická stredomorská klíma, čo sa odráža na tunajšom rastlinstve. Dozrievajú tu aj nám menej známe druhy ovocia, ako sú mandle, figy alebo duly (Cydonia oblonga, podľa niektorých odborníkov na starovekú históriu nie granátové jablká, ale práve duly boli „Zlatými jablkami Hesperidiek” a v starom Grécku ich ako symbol plodnosti pri svadobnom obrade napriek trpkej chuti museli zjesť obaja mladomanželia). Ale nie sú tu výnimočné ani ostré mrazy, o čom sme sa sami presvedčili, a už sa vôbec nečudujeme tabuliam, ktoré upozorňujú na nutnosť použiť snehové reťaze. Uličky, ale i cesty do vysoko položených osád a samôt majú totiž neraz viac ako dvadsaťpercentný sklon, kde zjazdnosť skomplikuje aj najmenšia námraza.

Kostol sv. Jakuba. Medzi freskami v jeho interiéri je zaujímavé najmä tzv. Beštiárium.

Dula v záhrade nášho penziónu. Toto málo známe ovocie sa pestuje aj na juhu Slovenska.

Počuť tu aj slovenčinu

Niva Adiže bola v 19. stor. nezdravým močiarom. Jeho odvodnením vznikli nové polia. Najprv ich osiali obilím, dnes dominujú jabloňové sady a aj vďaka nim sa južné Tirolsko podieľa asi desiatimi percentami na európskej produkcii jabĺk. V sadoch v čase zberu neraz počuť slovenčinu, najčastejšie írečité nadávky. Slováci si našli obživu aj v rekreačných zariadeniach na brehu jazera Kalterer See, ako nám potvrdila hádka skupinky Východniarov na jednom z parkovísk. So slovenskými čašníčkami – konkrétne z Ružomberka a z Košíc – sme sa stretli aj priamo v Tramine. Vlastne ony sa tam už zabývali, našli si tam nový domov a na Slovensko sa prídu podíva tak raz do roka. Nad našou poznámkou, že istá finančná skupina vyzýva takýchto Slovákov, aby sa vrátili a za 500 € mesačne budovali cestovný ruch v Tatrách, sa úprimne zasmiali.

Majitelia penziónu nechápavo krútili hlavami, keď sme sa rozhodli pešo vystúpiť na vrch Roen, ktorý je svojimi 2 116 m n m. najvyšším miestom v chotári. Argumentovali, že za päť hodín nás na krátkom úseku čaká prevýšenie 1 900 m a na niektorých miestach si musíme precvičiť aj svoje lezecké schopnosti. Na Roen sa však dá vyjsť aj pohodlnejšie: zo susedného Kalternu pozemnou lanovkou, ktorej premávka nadväzuje na autobusové spoje, do sedla Mendelpass a potom je to už pohodlná hrebeňovka s pohľadmi na Dolomity, Ortler a ďalšie zasnežené i zaľadnené pohoria v rakúsko-talianskom pohraničí.

Ale pútavé sú aj menej náročné turistické ciele v okolí. Napríklad návršie Castelfeder nad susedným mestečkom Auer. Sú na ňom ruiny rímskeho a stredovekého sídla, ale aj košaté duby, vzácna flóra i fauna, chránená v rezervácii, ale i devastovaná kozami, pre ktoré si kopec vyslúžil prívlastok Tirolská Arkádia. V miestnych novinách sme sa dočítali, že na Castelfeder sa vraj rady chodia opaľovať miestne devy, a to hore, ba i dolu bez. Nuž, pri našej prvej návšteve husto pršalo a pri druhej síce svietilo slnko, ale zase nie až tak prívetivo, aby lákalo k odhaleniu tela. A tak hoci sme si na výlet pribalili aj fľašku tramínu, nemali sme šancu presvedčiť sa o jeho afrodiziatických účinkoch. Možno nabudúce, možno počas fašiangového vrenia.

Pohľad z centra Traminu na vrch Roen

Foto: autor