agenturatortura

Dnes si pripomíname 150. výročie narodenia rímsko-katolíckeho kňaza, maliara a priekopníka v bezdrôtovej telegrafii Jozefa Murgaša. Narodil sa 17. februára 1864 na samote Farbenô, ktorá je súčasťou tajovskej osady Jabríková.

Na rozoberanie životnej cesty tohto Slováka rodom i srdcom sú určite povolanejší. Ako človeka, ktorý sa zaujíma o vlastivedu, ma dnes potešilo viacero informácií, ktoré sa dostali o Murgašovi k poslucháčom prostredníctvom rozhlasu. Na prelistovanie novín a časopisov som zatiaľ nemal čas, ale azda toto okrúhle výročie neobišli bez povšimnutia.

Príťažlivým beletristickým spôsobom priblížila osudy Jozefa Murgaša spisovateľka, tvorkyňa biografickej literatúry Margita Velehrachová. Jej kniha Technik v reverende vyšla opätovne pred piatimi rokmi a našiel som ju aj v našej Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra vo Zvolene. O štyri roky skôr vyšla kniha Jozefa Vranku Z doliny prerástol hory. Aj tá sa nachádza v „mojej“ knižnici, ale ešte som ju nedržal v rukách. Chystám sa tak urobiť po dopísaní tohto blogu.

Samozrejme, že k mnohým informáciám o Jozefovi Murgašovi sa môžeme dostať internetovou formou. A ak vás cesty povedú cez Banskú Bystricu a máte chvíľu čas, malý výlet do Tajova, kde si v pamätnej izbe s úctou pripomínajú svojich rodákov (okrem Jozefa Murgaša najmä spisovateľa Jozefa Gregora – Tajovského), vám môžem len a len odporučiť.

Rodný dom Jozefa Murgaša

Mladý kaplán ide študovať maliarstvo

Jozef Murgaš sa stal rímsko-katolíckym kňazom, no už jeho učiteľ na základnej škole v Tajove Karol Berger pobadal chlapcove maliarske vlohy i chuť zdokonaliť sa v tomto umení. Zaviedol ho do banskobystrického ateliéru skvelého maliara Jozefa Božetecha Klemensa, zoznámil ho aj s Dominikom Skuteckým, ktorý bol od Murgaša starší o 15 rokov (narodil sa v Gajaroch 15. februára 1849, ale jeho život sa spája najmä s Banskou Bystricou), no cesta za umením bola pre chudobného mládenca zarúbaná. Podobne bol limitovaný aj jeho záujem o techniku, a o elektrotechniku zvlášť. Jediná schodná cesta k vzdelaniu viedla cez kňazský seminár. Koncom roka 1888 ho vysvätili za kňaza a dostal kaplánske miesto, no túžba po štúdiu maliarstva bola silnejšia. Pochopil to aj jeho nadriadený, biskup Bende, a súhlasil, aby Murgaš išiel študovať maliarstvo do Budapešti a potom na akadémiu do Mníchova, v tej dobe jednu z najchýrnejších. Štúdiá však nedokončil. Nemohol. Po výmene na biskupskom poste dostal list, ktorý mu prikazoval vrátiť sa na svoje kaplánske miesto v Dubovej. Štyri mesiace pred koncom štvrtého ročníka! V Dubovej sa ani poriadne nezohrial a už ho poslali do Slovenskej Ľupče, z nej do Chrenovca… Tak sa vtedajšia cirkevná vrchnosť snažila strpčiť život „nebezpečným panslávom“. Nečudo, že sa Jozef Murgaš zaradil medzi tých Slovákov, ktorí sa rozhodli odísť za Atlantik a nájsť si nový domov. Ani nie tak kvôli ľahšiemu zárobku, ľahšej existencii, veď – ako sa vraví – „chlieb je všade o dvoch kôrkach“, ale s cieľom nájsť slobodu.

Úspechy v novom domove

Nový domov našiel Jozef Murgaš v pensylvánskom mestečku Wilkes Barre, kde bola početná slovenská banícka osada. Pre tamojších slovenských vysťahovalcov sa stal nielen farárom, ale aj učiteľom ich detí, spojivom so starou vlasťou.

Meno Murgaš a Wilkes Barre sa čoskoro roznieslo do celého sveta. V Amerike sa mohol Murgaš venovať tomu, čo mu nebolo dopriate v Uhorsku: bádaniu v oblasti elektrotechniky, rádiotelegrafie. A hoci pracoval doslova na kolene, výsledky sa dostavili. Už v roku 1904 dostal prvé dva patenty, k nim neskôr pribudol asi tucet ďalších. Nešlo o nejaké drobné vylepšenia, ale o vynálezy, ktoré znamenali zásadný pokrok vo vývoji bezdrôtového prenosu hovoreného slova.

Už vtedy však platilo, že s úspechom prichádzajú nielen blahoželania úprimných priateľov, ale aj údery konkurencie, závistlivcov. Presvedčil sa o tom aj Jozef Murgaš. Za kráľa tej doby v tejto technickej sfére sa považoval taliansky technik, gróf Marconi. Nuž, nemožno uprieť, že mal vedomosti, ale na rozdiel od Murgaša aj dostatok peňazí a ťažko znášal fakt, že mu dokáže konkurovať „nejaký reverend“.

Obdivuhodná je Murgašova vytrvalosť, s akou išiel za svojím cieľom. Nezlomila ho ani víchrica, ktorá zničila drahé stožiare, ani úmrtie dvoch priateľov, na ktorých podporu sa najviac spoliehal.

Posledné roky

Pri všetkých povinnostiach a aktivitách Jozef Murgaš nezabúdal na starú vlasť. Podporoval vznik Československej republiky, jeho podpis nájdeme pod Pittsburskou dohodou, zbierka, ktorú zorganizoval, priniesla novej republike okolo milióna dolárov. Myslel si, že je tá najvhodnejšia chvíľa, aby sa po takmer štvrťstoročí vrátil domov.

Potom, čo sa poklonil pamiatke rodičov, ktorí medzitým odišli do večnosti, a čo ponavštevoval príbuzných a známych, rozhodol sa zostať doma a pomôcť mladým rodákom v ich napredovaní v technickom vzdelávaní. Chcel učiť na technike alebo aspoň na priemyslovke a tak zašiel na ministerstvo školstva do Prahy. Tam akoby o ňom ani nikdy neboli počuli, alebo počuť nechceli. Predpisy nedovoľovali, aby učil bez patričného vzdelania. Mohol by učiť iba ak náboženstvo. Znechutený bol ochotný prijať aj takéto riešenie, keby neprišiel list z Ameriky. Jeho právny zástupca mu radí vrátiť sa do USA, keďže Marconi si trúfal domôcť sa svojej nezaslúženej priority súdnou cestou. Súd dal za pravdu Murgašovi.

Jozef Murgaš zvíťazil. Napriek tomu sa všetky prežité peripetie odrazili na jeho zdraví. A hoci na elektrotechniku nezanevrel, viac sa venoval budovaniu školy pre slovenské deti, ale i záujmom, ktoré boli uňho dovtedy okrajovými: skúmaniu prírody, zbieraniu minerálov, húb, rastlín, hmyzu. Bol príjemný májový deň roku 1929, keď plel vo svojej záhrade. Prišlo mu nevoľno. Ľahol si do besiedky a zaspal naveky. (Podľa Wikipedie sa tak stalo 11. mája, staršie zdroje, napríklad Encyklopédia Slovenska, 23. mája).

Aj úspešní, skromní a povahovo úprimní ľudia, ktorí nemajú v génoch iným škodiť, môžu mať svojich nepriateľov. Ba možno ešte viac ako bežní ľudia. Aj v Murgašovom živote sa neraz potvrdilo, že úspech sa neodpúšťa. Je naozaj nepochopiteľné, kam až môže ísť ľudská zloba, hnev a závisť. Na druhú noc po Murgašovej smrti sa neznámi páchatelia vlámali do jeho pracovne, zničili bohaté prírodopisné zbierky, jeho rukopisy poliali žieravinou, ba dotrhali aj rodinné fotografie… Páchateľov tohto hlúpeho činu nikdy neodhalili. A vlastne v tomto poslednom odseku je všetko, čo som chcel pri spomienke na Jozefa Murgaša povedať predovšetkým. Od jeho čias do tých dnešných sa vari ani tak veľa nezmenilo. Aspoň nie v konaní ľudí. Tak je tomu, keď ruka v ruke s úspechom idú závisť a zloba…