agenturatortura

Dunaj – druhá najdlhšia rieka Európy, veľtok, ktorý oddávna zasahoval do osudov ľudí, i celých národov. Býval hranicou i spojivom. Dnes vari možno povedať, že je to rieka, ktorá nerozdeľuje, ale spája.

V minulom rozprávaní som vás zaviedol k prameňom rieky v nemeckom Schwarzwalde. Dnes budeme pokračovať v cykloturistickom „splavovaní“ rieky a spoznáme jej tok na území spolkovej republiky Bádensko – Württembersko. Len pripomínam, že povedľa horného toku Dunaja som sa prvýkrát zviezol v roku 1996 individuálne a o 14 rokov neskôr, v lete 2010, v spoločnosti priateľa – turistu Drahoša Grábisa zo Zvolena.

Pod Immendingenom sa mladý Dunaj zarezáva do vápencových vrstiev Švábskej Alby, v ktorých vytvoril malebný, kľukatiaci sa kaňon. Je to jedna z najkrajších častí dunajského údolia, vyhľadávaná moto- i cykloturistami.

V kaňone mladého Dunaja

Vstupným mestom do kaňonu Dunaja je Tuttlingen, ktoré má moderný vzhľad a našu zastávku v ňom využívame najmä na doplnenie zásob potravín a Drahoš aj na zháňanie lyžice a noža, keďže svoju príborovú súpravu si zabudol včera pri prameni Dunaja. V jednej cukrárni mu síce venovali lyžičku z umelej hmoty, ale on dáva prednosť kvalite. Občas mi s tou prílišnou starostlivosťou o seba lezie na nervy, ale nezostáva mi nič iné, len sa s tým zmieriť.

Kaňon horného Dunaja

Sympatické mestečko Mühlheim je posadené nad vodami Dunaja na návrší. Pod ním sa dolina zužuje, na vrchole brál sa občas objaví hrad či zámok, podľa mapy sú vo vápencoch početné jaskyne. Prechádzame prírodným parkom Obere Donau – Horný Dunaj.

V kaňone mladého Dunaja:

Dlhšiu zastávku venujeme kláštoru Beuron, ktorý založili benediktíni už v 11. stor. a ktorý býval významným pútnickým miestom. V jeho blízkosti preklenuje Dunaj zaujímavý starý drevený most. Napriek náročnému terénu kaňonom vybudovali aj železničnú trať. Staničnú budovu v Beurone ponúkli na prenájom (s ponukou predaja či prenájmu staničných objektov sme sa počas nášho putovania po Nemecku stretli viackrát), v tejto budove sú zaujímavé expozície, ktoré nám približujú geologický vývoj územia, nálezy zaujímavých nerastov a skamenelín, ale aj pozoruhodnosti súčasnej živej prírody.

Takto vyzeral Beuron pred pol tisícročím

V budove železničnej stanice v Beurone je dnes aj malé múzeum

Ak by sa niekto vybral v našich stopách, odporúčam mu, aby kaňonu na hornom Dunaji venoval celý deň. My sme z Immendingenu po ďalšiu noc v stane pri Scheere najazdili 79 km. Cyklistická cesta tu nemá vždy asfaltový povrch a občas nás prekvapili krátke, ale strmé stúpania, ktoré obchádzali nepriechodné rokliny, a ktoré nám pripomínajú, že jazda dolu Dunajom nie je len ľahké vozenie a posedávanie v sedle bicykla.

Jedna malá spomienka na jazdu z júna 1996:

Spokojne som si ukrajoval kilometre po lesnej ceste povedľa rieky, pohľadom sledujúc hladinu. V tom som v ňom zbadal plávať hlavu so sinavou tvárou. Po chrbte mi prebehol mráz a takmer som spadol z bicykla. Moja úľakom zmeravená tvár sa vzápätí rozžiarila do úsmevu. Vedľa hlavy sa totiž z vody vynorila ruka a zamávala mi na pozdrav. To nejaký srandista takto, plávajúc na chrbte, spoznával kaňon Dunaja. Bol oblečený v overale a tvár mal natretú nejakou emulziou. Darmo, júnová dunajská vodu tu, na hornom toku rieky, je tak akurát pre otužilcov.

Sigmaringen

Symbolom mestečka Sigmaringen sú múry pevnosti, zrkadliace sa vo vodách Dunaja, ktoré dostali zlatý nádych od lúčov slnka skláňajúceho sa k západnému obzoru. Je to jeden z najmalebnejších obrazov, aké nám dolina Dunaja ponúka. Súčasný romantický vzhľad dala zámku prestavba v roku 1893. Podľa sprievodcu sú v ňom zbierky stredovekého umenia, malieb na skle a zbraní.

Zámok Sigmaringen býval rezidenciou jednej z vetiev vplyvného rodu Hohenzollern, ktorý – presnejšie jeho švábska vetva – sa v roku 1575 rozdelila na líniu Hechingen a Sigmaringen. Prvým z línie Hohenzollern – Sigmaringen bol Karol II., jeho nástupca Johann získal kniežací titul. Po takmer troch storočiach, za revolučného vrenia 1848 – 49, knieža Karol Anton rezignoval v prospech Pruska, ale sláva rodu tým nezapadla, jeho syn Karol sa stal v roku 1866 rumunským kráľom.

Po vojne pili vodu z rieky

Na noc sme sa utáborili neďaleko mestečka Scheer na ľavej strane rieky. Pred 14 rokmi som spal v lesíku na protiľahlej strane. Vtedy som zakončil večer s pokazeným pedálom. Našťastie, hneď ráno som na okraji Scheeru natrafil na opravovňu bicyklov. Starší pán, majiteľ a zrejme jediný zamestnanec, párkrát na adresu môjho bicykla zašomral to známe nemecké „šajze“, a nešlo mu do hlavy, že som sa na takom kostitrase odvážil na tisíckilometrovú cestu domov. Podal mi jedno veľké kladivo, on vzal do ruky druhé, ukázal mi, aby som kladivo priložil na jednu stranu pedálov, on tým druhým tresol dvakrát či trikrát po druhej strane a „fertig“. Dal som mu dve marky, ktoré si zapýtal za túto opravu, no príliš som neveril, že prinesie nejaký úžitok. Čuduj sa však svet: Pedále držia doteraz!

Komáre, ktoré na mňa vytrvalo útočili pred 14 rokmi, nás síce našli aj teraz, ale dalo sa to vydržať. Sledujem nálety čajok a podľa toho, že len máloktorá vzlietne s rybkou v zobáku, vidím, že ich boj o každodenný „chlieb“ je náročný. Alebo sa len vyžívajú v leteckých hrách? Na rozdiel od čajok volavky zaujmú priam stoickým pokojom. Naprázdno tentoraz vyšiel aj rybár, ktorý nemá námietky proti nášmu táboreniu, podobne ako gazda, ktorý kosí veľký lán lúky na brehu rieky a na ktorej okraji sme si postavili stany. Bol som naozaj milo prekvapený, že na brehoch Dunaja, ale aj predtým Mohanu, sme sa stretli pri našom voľnom nocovaní s absolútnym pochopením.

Staršia pani, ktorá sprevádzala rybára, sa rozhovorila a keď sme sa zmienili o tom, že sme naše putovanie po Nemecku odštartovali v Mariánskych Lázňach, viditeľne ožila. Bodaj by nie! Bolo to totiž jej rodné mesto. Museli sa vysťahovať po vojne. Spomenula, že prišli do rozbombardovaného mesta, že vodu, aj na pitie, si brali priamo z Dunaja. „Bolo to hrozné,“ striasla sa zimomriavkami pri spomienke, ktoré sa vynorili z hĺbky jej mysle.

Na trase sme natrafili aj na tento kostol, ktorý postavili špeciálne pre tých, ktorí sa vyberú na výlet po cyklotrase. (Priznám sa, že názov mestečka, v ktorom sa nachádza, sa mi vytratil z mojich mozgových buniek).

Mestečká, kúpaliská a táborisko pri Erbachu

Ďalší deň prechádzame zväčša cez polia alebo cez lužné lesy. Ani tu nechýbajú informačné tabule, ktoré nás upozorňujú na miestne pozoruhodnosti. Na jednej sme si mohli napríklad prečítať, že na Dunaj pri Blochingene sa vrátili bobry.

V Riedlingene je na Dunajskej cyklotrase bohato vybavená voľné otvorená informačná kancelária. Symbolom tohto mestečka sú pestrofarebné bociany. Neskúmal som, ako s Riedlingenom súvisia, ale sú podobnou ozdobou ako vrabčiaky v Ulme.

Informačka v mestečku Riedlingen. Napriek tomu, že je voľne prístupná, samoobslužná, bol v nej vzorný poriadok.

Môj najmilší dopravný prostriedok. Na polceste tvorili najväčšiu záťaž prospekty. Nezostalo nič iné, ako ich vytriediť.

V meste Riedlingen

Symbolom Riedlingenu sú pestrofarebné bociany. Nepodarilo sa mi zistiť, čím si to tieto vtáky zaslúžili.

 
Nad oblúkom rieky sa vypínajú múry kláštora Zell. Keď sme sa zastavili, aby sme urobili aspoň pár fotiek, na Drahošov bicykel sa posadila mačka a tvárila sa, že chce s nami cestovať dolu Dunajom. Keď však v zjazde nabral Drahoš rýchlosť, začala sa azda báť o svoj mačací život a radšej sa skokom vrátila do svojho dvora.

S Drahošom sa chcela zviezť aj táto mačka. Keď nabral dolu kopcom rýchlosť, rýchlo si to rozmyslela.

Ďalšou zastávkou bol Ehingen. Mestečko nie nepodobné iným na brehoch Dunaja. V centre nechýba fontána, v ktorej si osamelý turista máča nohy. Vhod by to padlo aj nám, ale akosi nám chýba guráž. Podľa plánu, ktorý sme našli v informačke, je v parku nad domami mesta vyhliadková veža, z ktorej je vraj dovidieť až na Alpy. Zastavili sme sa pri nej, ale čakali nás pevne uzamknuté dvere.

V centre Ehingenu

Pri Erbachu sú rozsiahle pieskoviská, na ktoré horúci prvý júlový deň vytiahol tisícky slnka a vody chtivých návštevníkov. Je tu aj možnosť postaviť si stany a za sedem eur prenocovať. Vidí sa nám to priveľa a navyše lúka, kde možno stanovať, je blízko rušného bufetu. Preto pokračujeme ďalej na okraj Ulmu, kde sa nám podarilo objaviť čistú lúčinu priamo na brehu rieky. Vyrušili sme tu síce jeden zamilovaný párik, ona hore bez, ako je tu zvykom, naša prítomnosť im však zjavne nevadila a odišli, až keď sme si postavili stany, vyprali ponožky a pripravili skromnú večeru.

Dunaj pred Ulmom a moja výbava

Staronový Ulm

Väčšinu ďalšieho dňa venujeme prehliadke Ulmu, asi stotisícovému mestu pri ústí alpskej rieky Iller do Dunaja, ktorý tu nadobúda takú silu, že unesie menšie lode.

Ulm je jedno z najstarších nemeckých miest. Na mieste, kde bol v 7. stor. významným oporným bodom kláštor Reichenau, vyrástla pevnosť a osada, ktorá sa spomína už v roku 854 ako Ulma. V roku 1165 získal Ulm mestské privilégiá a dlhú dobu bol slobodným ríšskym mestom, ktorého majetky sa v 14. stor. rozkladali na ploche 830 km². Za napoleonských vojen v roku 1803 pripadol Bavorsku, no o sedem rokov neskôr sa stal súčasťou Württemberska a tak je tomu doteraz.

Ulm, ktorý je rodiskom Alberta Einsteina (1879), dostal ťažkú ranu na konci druhej svetovej vojny, keď anglo-americké nálety zničili asi tri štvrtiny mesta. Síce ešte aj dnes natrafíme na miesta, kde zaceľujú viac ako polstoročné rany, centrum mesta však dostalo krátko po vojne staronový vzhľad. Slovko staronový myslím doslova, lebo v pôvodnej podobe môžeme obdivovať len historicky najvýznamnejšie stavby, na miestach tých menej hodnotných vyrástli nové budovy, ktoré sú príkladom modernej architektúry. Neviem, či je to len môj osobný dojem, ale mne sa zdá, že to staré s novým sa v Ulme podarilo dokonale skĺbiť.

Dominantou Ulmu bol a zostal dóm, ktorý je po slávnom kolínskom dóme najväčším gotickým chrámom v Nemecku. Začali ho stavať v roku 1377 a jeden a pol storočia patril k prioritám stavbárskeho rodu Parlerovcov. Stavbu dokončili až v druhej polovici 19. stor. podľa pôvodných plánov. V päťloďovom interiéri s dĺžkou 123 m, šírkou 48 m a výškou 42 m vyniká 26 m vysoký oltár z 15. stor., nástenná maľba Posledného súdu a vitráže z rovnakého obdobia. Hlavná veža siaha do výšky 161,6 m. Za ďalekým výhľadom, ktorý sa z veže naskytá, treba vyšliapať po 768 schodoch. Nemám chuť na takýto „horolezecký“ výkon. Dávam prednosť prehliadke ďalších zaujímavostí Ulmu.

V pôvodnej podobe sa nám predstavuje aj ulmská radnica. Vznikla prebudovaním kupeckého domu začiatkom 16. storočia a turistickí návštevníci môžu zvonka obdivovať jej vymaľované fasády i orloj. V starom meste nájdeme viacero múzeí, z nich asi najpozoruhodnejším je Brotmuseum – Múzeum chleba. Na takéto detailné prehliadky miest sme však pri našom podunajskom putovaní nemali dostatok času. To, čo som si však nemohol odoprieť, bola prechádzka starou rybárskou a kožiarskou štvrťou na bočných dunajských ramenách. Bolo by zaujímavé stráviť večer či noc v domčeku „na spadnutie“ so záplavou muškátov v oknách, ale o mojom nie rozhoduje nielen čas, ale aj peňaženka.

Ulmský dóm a jeho interiér

Ulmská radnica

Na konci Druhej svetovej vojny bol Ulm rozbombardovaným mestom. Niektoré historické pamiatky obnovili v pôvodnom vzhľade, na mieste ďalších vyrástli novostavby. Mne sa to snaženie tamojších urbanistov celkom pozdávalo, ale môže to byť len rýdzo subjektívny dojem.

Takýchto vrabčiakov je v Ulme veľa. Ani v tomto prípade sa mi nepodarilo zistiť, aký majú zmysel.

 Po Ulme sa môžete previezť aj na takomto vláčiku

V starej ulmskej rybárskej a kožiarskej štvrti

Je piatok. Podľa plagátov až na druhý deň slávnostne sprístupnia novú asfaltovú cyklocestu dolu Dunajom po jeho ľavom brehu, my zatiaľ musíme ísť okľukou na pravý, už bavorský breh Dunaja, kde je Neu-Ulm, ktorý bol založený v roku 1811, teda v čase, keď vlastný Ulm sa stal súčasťou Württemberska, ale jeho pravá časť (teda Neu-Ulm) zostala bavorskou. Naša obchádzka cez dva mosty mala aj svoje výhody: naskytol sa nám panoramatický pohľad ponad rieku na pôvodný Ulm a v popredí na brehu sa opaľujúce ženy a dievčatá – ako inak – hore bez.

Pohľad na starý Ulm z Nového Ulmu, teda už z bavorského brehu Dunaja

(V pokračovaní vám priblížim Dunaj v Slobodnom nemeckom štáte Bavorsko).

P.S.

Ako som spomenul, dvakrát som „splavil“ Dunaj od prameňov vo Schwarzwalde až po Bratislavu, k tomu som si jedno leto pridal ešte raz rakúsky úsek Dunaja s okruhom po blízkych Alpách. Samozrejme, že by som to rád potiahol až k Čiernemu moru. V prvom prípade bol problém s časom, v druhom s nedostatkom financií, hoci som si zvykol cestovať veľmi lacno s nocľahmi „pod širákom“, v krajnom prípade – najmä kvôli nevyhnutnej očiste – v kempingoch. Ale aj taký bicykel má svoju „spotrebu“. Navyše niečo treba investovať aj do vstupeniek a treba počítač aj s nečakanými výdavkami, ktoré sa môžu vyskytnúť počas takejto dlhodobejšej cyklotúry.

Cieľ mojich ciest popri Dunaji nebol len „trošku sa pobicyklovať“. Urobil som z nich nejaké reportáže, v tom čase ešte napríklad aj pre rozhlas, ale viac – menej pre turistov. Samozrejme, mám predstavu, ako z celej cesty pripraviť reportážno-dokumentačnú publikáciu, prinajmenšom pre internetové vydanie na spôsob mojich materiálov na stránke http://www.stenllyremeselnik.sk/clanky/slovensky-direkt–cesty-za-krasou-a-poznanim—ozveny-z-ciest—internetove-noviny-a-magaziny.html

(pod menom Jožo Baška). Ale môj cieľ, s ktorým som sa obrátil aj na niektorých slovenských poslancov v Európskom parlamente, bol a je aj trochu väčší. Takouto propagačnou jazdou prilákať ďalších cyklistov a najmä cykloturistov a spustiť sa v jedno lete v pestrofarebnom a mnohonárodnom pelotóne dolu riekou, ktorá – a to som si vzal ako motto – nerozdeľuje, ale spája. Niečo na spôsob vodáckej TID-ky, alebo podobných akcií, ktoré sa organizujú inde vo svete, na všetkých kontinentoch. Odpoveď? Nulová. Uznávam, hoci som už trochu „odrastenejší“, nie som žiaden svetoznámy hokejista.

Ale čo nebolo, môže byť. Vzhľadom na moju momentálnu situáciu však nemám šancu pokryť náklady, ale ak by sa našiel sponzor, cítim sa dostatočne silný na to, aby som jazdu dolu celým Dunajom zvládol „bez straty kytičky“. A potom by to mohol byť impulz aj k medzinárodnému projektu. Plán počíta so 70 dňami (vrátane presunu po vlastnej osi k prameňom rieky a od jej ústia), pri minimálnych nákladoch 15 € (nocľah v kempingu, skromná „marketová“ strava, nejaké vstupenky…) na deň je to teda 1 050 € na celú akciu, pri výhodnejšej jazde vo dvojici dvojnásobok, čo zase nie je až taká horibilná suma, veď to – pri náhodnom porovnaní – predstavuje len necelú polovicu toho, čím napríklad mesto Zvolen pred dvoma rokmi prispelo jednému miestnemu úspešnému podnikateľovi na propagačný víkendový výlet do Mníchova, ktorého výsledky pre mesto sú zahalené rúškom tajomstva. Aha, nechal som sa uniesť: nie som úspešný podnikateľ. Čo už? Aspoň sa tí úspešní majú s kým porovnávať. Ale stále mám aj na organizovanie takýchto srandičiek živnosť, takže ak by sa našiel sprostredkovateľ sponzora, môžem ho primerane odmeniť.

V prípade, že by niekto mal záujem o bližšie informácie o miestach, spomínaných v tomto, ale aj v predošlých a budúcich článkoch, rád mu ich poskytnem.

V diskusii k 1. časti som našiel odkaz na http://www.kstst.sk/pages/spriev/cyklo/drw1.… Ďakujem zaň a môžem túto stránku odporučiť. Sú na nej obsiahle informácie o cykloceste od prameňov Dunaja až po Bratislavu vrátane odkazov na iné informačné internetové zdroje.

Foto: autor článku