agenturatortura

Z juhotirolskej dediny Tramin, ktorá dala meno známemu vínu, priamo z okien penziónu, ktorý nám poskytol dočasné prístrešie, je krásny pohľad na výrazné vrchy – dvojičky: Weisshorn (2 317 m n. m.) a Schwarzhorn (2 439 m). Keď sme sa v miestnej informačke dostali k letáku s leteckou fotkou kaňonu Bletterbachklamm, ktorý sa zarezáva do západných svahov Bieleho rohu, rozhodnutie urobiť si tam výlet prišlo akosi automaticky.

Ráno sme sa zastavili na salaši Lahneralm. Aj dnes sa v jeho okolí pasú ovčie stáda, ale zrejme podstatnejší zdroj príjmov pramení v službách početným turistom, ktorých cieľom je predovšetkým neďaleká roklina potoka Bletterbach. Ťažké batohy sme nechali s dovolením personálu v kúte reštaurácie a iba s fotoaparátom cez plece, pláštenkou, čokoládou a fľašou vody v batôžku sme sa vydali do kaňonu, ktorý lokálpatrioti prirovnávajú k americkému Grand Canyonu. Mohutnosťou sa mu určite nevyrovná, ale pre návštevníka – a pre geológa zvlášť – je to takisto otvorená kniha dejín našej Zeme.

Medzi Aldeinom a Radeinom

Potok Bletterbach prerezal milióny rokov staré kamenné vrstvy. Odborníci hovoria, že od poslednej doby ľadovej, teda asi za 15 000 rokov, potok vyerodoval 400 m hlbokú a 8 km dlhú dolinu, pričom odniesol neuveriteľných 10 miliárd ton kamenia a zeminy.

Kaňon sa nachádza v chotári dvoch horských obcí: Aldein a Radein. V oboch sú múzejné geologické expozície a z oboch vedú do kaňonu náučné chodníky. Obetujeme po dve eurá na vstupné do malej expozície pri parkovisku za Aldeinom, aby sme získali základné informácie nielen o rokline, ale i o celej geologickej histórii Zeme. Na vychádzku po náučnom chodníku môžeme ísť individuálne a zadarmo, ale aj s odborným sprievodcom za 10 €. Je to vychádzka tak na pol dňa, ale ak sa chceme zahrať na bádateľov, lepšie je venovať kaňonu celý deň. Hoci v čase našej návštevy bol potok úplným neviniatkom, za topenia snehu alebo po prudkom lejaku sa neodporúča do kaňonu vstupovať, pokiaľ nechceme hazardovať so svojím zdravím, ba životmi. Vtedy to môže by totiž zážitok vskutku adrenalínový.

Exkurzia nielen pre geológa

Odborník – geológ – môže v rokline Bletterbachklamm mnohé objaviť, vyčítať z odkrytých stien, z prerezaných vrstiev od podložných porfýrov cez pieskovce až po dolomity. Ale aj laik sa pozornejšie díva po kameňoch pod nohami a okolo seba, či mu náhodou nepadne do oka aspoň zlomok fosílie, ktorú by si odniesol ako suvenír. V dobe našej návštevy sme započuli len jeden radostný výkrik. O čo išlo, nevieme, bolo to od nás priďaleko. My sme toľko šťastia nemali a tak sme si na pamiatku odniesli aspoň po malom mozaikovom kamienku.

Kaňon Bletterbachklamm vyniká najmä odkrytou hranicou medzi dvoma geologickými epochami: prvohorným permom a druhohorným triasom. Sú to doby vzdialené od nášho bytia 235 až 280 miliónov rokov. Aký vtedy vládol život? Čo – to naznačuje kamenná stopa, ktorú tu objavili. Patrila tisíckilovému dinosaurovi, ktorý dostal vedecké meno Pachypes dolomites a stal sa symbolom geoparku.

Na náučnom chodníku je 16 informačných panelov. Spravidla je na nich fotografia opisovaného úseku alebo svahu s vyznačenými geologickými fenoménmi. Približne uprostred rokliny padá asi 20-metrový vodopád. Prechod cezeň umožňujú laná a rebríky, ktoré však boli v čase našej vychádzky nepriechodné. Na ich zničení nemajú „zásluhu” vandali, ale prietrž mračien. Do hornej časti doliny sme sa preto dostali oblúkom cez Radein, pričom nás chodník priviedol aj k vchodom do starých štôlní, ktoré sú pamiatkou na pokusy o ťažbu železnej rudy.

Hubový guľáš

Vrátili sme sa na Lahneralm, pekný výlet sme zakončili pivom za 3,60 €, nahodili sme na chrbát batohy a využívajúc zvyšok dňa sme sa pohli pod Weisshorn. Stan sme si postavili na horskej lúke pri výdatnom prameni vody. Pod smrekmi sme objavili chutné masliaky a pečiarky, ktoré sa s instantnou polievkou premenili na skvelý turistický hubový guľáš. Po náročnom dni chutil dvojnásobne, veď – ako sa zvykne hovoriť – ak je turista hladný, zje aj pečenú hus. Až neskôr sme náhodou zistili, že sme vlastne zbieraním húb porušili zákon. Kto tu chce hubárčiť, musí si kúpiť na miestnom úrade povolenie za 8 €, za čo môže nazbierať 1 kg húb, inak mu hrozí pokuta. Tú môže vyfasovať aj vtedy, ak zbiera huby na súkromnom pozemku, ak prekročí kilogramový limit, alebo ak si pri zbieraní počína nešetrne – ničí podhubie. Neviem, ako to v praxi funguje. My sme si asi týždeň predtým smažili huby na autobusovej zastávke v centre dediny Wangen a nikto nám nepovedal ani mäkké f. (Viac o zbieraní húb v tejto časti južného Tirolska v mojom blogu http://agenturatortura.blog.pravda.sk/wp-admin/post.php?post=101&action=edit

Na Weisshorne

Ráno preliezame ohradami, za ktorými sa pasie jalovina a najmä ovce so zvláštnymi chobotovitými nosmi. Predbehlo nás terénne auto. To si moderný bača vyšiel skontrolovať svoje stádo. Les vystriedala kosodrevina a dolomitové skaly. Chodník, po ktorom stúpame, nie je na mape označený ako klettersteig, teda zaistený umelými pomôckami (laná, rebríky, stúpačky…, v taliančine via ferrata), napriek tomu sa občas nezaobídeme bez pomoci rúk. Na vrchole Weisshornu je rušno. Príjemná letná nedeľa zvábila na turistický výlet desiatky ľudí, ktorí si vychutnávajú pohľady jednak do hĺbky kaňonu Bleterbachklamm, jednak na kopce a pohoria v okolí s dominantným Latemarom, ktorý je súčasťou Dolomitov.

Neponáhľame sa. Na Schwarzhorn však nejdeme. Hoci je vyšší, nie je taký impozantný ako jeho verný druh, od ktorého ho oddeľuje hlboké sedlo. Po zostupe z Weisshornu si dožičíme oddych na salaši Gurndinalm, ktorý je tu najvyššie situovaným (1 952 m n. m.). Na terase hotelu Zirnerhof neodoláme ponuke slovenských čašníkov a dáme si po malom pive. Keď sa dozvieme cenu (3,80 € za fľašku), druhé s vďakou odmietame.

Adrenalínový zostup v hustej tme

Do Aldeinu sme prišli neskoro. Posledný autobus odišiel pred hodinou. Nevadí, pešo sa dá zbehnú do údolia Adiže za dve hodiny. Netrápime sa ani kvôli blížiacej sa noci a hroziacej búrke. Stará cesta, ktorá slúžila už azda starým Rimanom, vyložená plochými šmykľavými kameňmi, strmo klesá kľučkujúc po kolmých porfýrových stenách. Keď kamarátovi odoprie poslušnosť baterka, zostup sa stáva vyslovene krkolomným, priam na zabitie, na čo upozorňujú aj časté tabuľky s nápisom „Durchwandern auf eigene Gefahr – Passare a proprio rischio”. Znova sa potvrdzuje, že aj v bežnej turistike môže byť kus adrenalínu. Svetielka Aueru na brehoch Adiže sa zdajú byť blízko, no odbila desiata hodina, keď sme zacítili pod nohami „pevnú zem” a pouličné osvetlenie nebolo hlboko pod našimi nohami, ale tak, ako má byť – nad našimi hlavami. Ešte jedno zaslúžené pivo v prícestnom „imbise“, trojkilometrové šliapanie po asfaltke rovinou medzi jabloňovými sadmi a víta nás Tramin a v ňom penzión s výdatnou sprchou a mäkkou posteľou.

O Tramine môj blog http://agenturatortura.blog.pravda.sk/wp-admin/post.php?post=62&action=edit

Ak by sa v okruhu čitateľov a ich priateľov našla partia, ktorá by zatúžila poznať túto časť severného Talianska, vrátane Dolomitov, rád sa pridám, resp. pomôžem radami, skúsenosťami. Žiaden komfort, žiaden biznis, kamarátska akcia s batohom na chrbte, v ktorom človek unesie všetko, čo nevyhnutne potrebuje, dobrú náladu nevynímajúc. Pri pohľade na moje plány v roku 2014 to pripadá do úvahy v druhej polovici septembra.