agenturatortura

Medzi vianočnými vinšmi, ktoré sa ku mne dostali vďaka všemocného internetu, som čítal všedné, no verím, že úprimné slová, ale objavili sa aj rôzne rady, poučenia. Napríklad upozornenie, že Vianoce sú časom, keď by sme si mali navzájom odpúšťať.

Nuž, dobre, nie som proti. Ani ja nie som žiadne neviniatko, tiež som napáchal kopu hriechov, tento končiaci sa rok nebol z tohto pohľadu ničím výnimočným. Ale ak niekto o sebe tvrdí, že chyby – a teda hriechy – nerobí, som pred ním obozretný.

Odpustiť niekomu, kto je nám napriek všetkým hriechom blízky, je vždy spojené aj s pocitom vlastnej očisty, uvoľnenia. Ale v každom prípade by mu malo predchádzať ospravedlnenie. Možno slovko prepáč, možno slovko iné, ba vyjadriť fakt, že ma niečo mrzí, sa dá aj bez slov.

Odpustenie niekomu, kto nemá charakter či odvahu povedať aspoň to prosté „prepáč“, sa totiž môže minúť účinkom. V človeku, ktorý nám takým či onakým spôsobom ublížil, podrazil nás, nevedomky či vedomky, to môže vyvolať pocit, že vlastne sa nič nestalo, môže v ňom utvrdiť nadradenosť, vidiac v tom, kto v dobrej vôli odpustil, len obyčajného slabocha.

Vyskúšal som to. Nielen v predvianočnom alebo vianočnom čase. Nielen vtedy, keď som cítil pocit viny, ale proste keď to neklapalo podľa predstáv oboch strán, chcel som nájsť normálne, ľudské riešenie. Výsledok? Trápny. Ak je na druhej strane pýcha, po takomto pokuse o urovnanie vzťahov len a len narastie.

Život – a to je zákon, ktorý si človek priniesol z prírody – si vyžaduje aj určitú tvrdosť. Bez nej môže byť človek len kdesi na konci stáda ako najľahšia korisť predátorov v ľudskej koži.

Náhoda chcela, že v predvianočnom čase sa mi dokázali dvaja ľudia ospravedlniť. Kvôli ich postoju som naozaj stratil veľa, ale ukázalo sa – a presvedčili sa o tom na vlastnej koži, na vlastnom osude – že som vtedy mal pravdu a že urobili chybu, keď ma vo chvíli, keď som ich potreboval, „potopili“. Na druhej strane aj ja som sa dokázal ospravedlniť človeku, v ktorom som videl nepriateľa bez toho, že by som si najprv zrátal, koľko je jedna a jedna, aby som si dal dohromady všetky dôkazy, všetko za a proti.

Ale ešte ani nedozneli vianočné zvony a už som sa mohol na vlastné uši presvedčiť, že v jednom prípade bolo moje odpustenie zbytočné alebo predčasné. Zbytočné je totiž odpúšťať samoľúbemu človeku, ktorý predo mnou spieva ľúbeznú pesničku a za chrbtom poriadne falošnú.

Sú typy ľudí, ktorým v živote nedokážem naozaj, vierohodne odpustiť. Sú to ľudia pyšní, namyslení, „bezchybní“ a po poslednej skúsenosti k nim môžem pridať aj ľudí samoľúbych. Ďalej sú to ľudia, ktorí majú zrádzanie v krvi, ktorí nadraďujú hmotné statky a peniaze nad všetky city, ktorí v mene pochybnej slávy idú slepo hoci len za pohodenou obhryzenou kosťou, nehľadiac naľavo ani napravo, na priateľov, ba ani na rodinu, zabudnúc na všetko, čo bývavalo sväté. S nimi idú  ruka v ruke strachoprdi. Chápem, strach je prirodzená vlastnosť, strach nemôže pocítiť vari iba človek bez akýchkoľvek zmyslov, ale jedno je strach prirodzený a iné strach, ktorý plynie z vypočítavosti, hraničiac s tým známym kocúrkovským „len aby sme v hanbe nezostali“.

Ospravedlnenie a odpustenie sú uzdravujúce skutky pre oboch či neraz pre viacerých, pre všetkých tých, ktorých sa to týka. Nenávisť, či už oprávnená alebo vyplývajúca z vlastných, individuálnych predstáv, je samozničujúca a ten, na koho mieri, sa často tvári, ako že sa ho to netýka, ba cíti sa ako víťaz. K tomuto presvedčeniu dospeje o to ľahšie, ak žiaden „akt pomsty“ nezaberá, ak má okolo seba ľudí, priateľov, ale najmä falošníkov, ktorí ho v snahe zapáčiť sa utvrdzujú v jeho pravde, v jeho veľkosti. Dovtedy, kým nezacítia, že sa vietor obrátil. Potom príde na rad to, čo už naši pradávni predkovia vystihli vetou: „Božie mlyny melú pomaly…“ Príde však vtedy aj do našej duše ten povestný pokoj?