agenturatortura

Pred 770 rokmi uhorský kráľ Belo IV. vydal listinu, ktorou obnovil mestské práva Zvolena, stratené počas bojov s Tatármi. Stalo sa tak 28. decembra 1243, teda aspoň podľa nášho súčasného kalendára, v skutočnosti to bolo už v roku 1244, keďže v tom čase, v 13. stor., sa nový rok začínal prvým sviatkom vianočným.

Spomenutú perličku som objavil v monografii, ktorú vydalo Mesto Zvolen pri príležitosti okrúhleho jubilea. Slávnostne ju ponúkli obyvateľom a návštevníkom mesta v rámci oficiálnych osláv, ktoré sa uskutočnili už koncom mája.

Ak hovoríme o obnovení mestských privilégií, je zrejmé, že Zvolen ich dostal podobne ako blízka Krupina už päť rokov predtým a zaraďuje sa tak medzi najstaršie uhorské mestá, čo svedčí o jeho význame v stredovekých časoch, keď do Zvolena, najprv na starý, dnes Pustý hrad, neskôr do nového zámku priamo v meste radi zavítali uhorskí králi.

Dovoľujem si vás pri tejto príležitosti pozvať na malú prechádzku históriou Zvolena.

Keď ľudia poznali iba kameň…

Zvolenská kotlina je priesečník významných trás, ktoré sledovali obchodníci, dobyvatelia, ale i tí, ktorí prichádzali s priateľskými úmyslami, vyhnaní zo svojej domoviny hľadajúc novú vlasť. Chotár Zvolena, ktorý sa nachádza v najnižšej a strategicky najvýhodnejšej polohe kotliny na strednom toku Hrona, poskytol mnohé dôkazy, že na území dnešného mesta sa pohyboval človek už vo svojich prvopočiatkoch.

Štiepané kamenné nástroje, nájdené na miestne dnešných mraziarní a zimného štadióna, povyše bývalej tehelne na východnom okraji mesta i na Bakovej jame, používal už paleolitický človek v nevľúdnej dobe ľadovej pred 220- až 40-tisíc rokmi. Zhruba pred 10 000 rokmi došlo na severnej pologuli, a teda aj na našom území, k výraznému otepleniu. Začalo sa najmladšie geologické obdobie – holocén. To viedlo k zmene spôsobu obživy človeka, ktorý sa zo zberača a lovca stával roľníkom a pastierom. Toto obdobie spred 8 000 rokov, mladšia doba kamenná – neolit, je doložené hmotnými pamiatkami aj z územia Zvolena. Zvyšky bukovohorskej a želiezovskej keramiky, vypálenej hliny na vymazávanie stien prvotných príbytkov a obsidiánové úštepy sa našli Pod Dráhami (na mieste dnešného prázdneho mäsokombinátu), na Veľkej Stráži, na Hrádku medzi Lieskovcom a Zolnou a na Podborovej. Na poslednej lokalite bolo v tom čase zrejme významné sídlisko, ktorého obyvatelia mohli využiť blízke pramene termálnej vody, a to na očistné, ale i rituálne a liečebné účely.

Na konci doby kamennej, v jej najmladšom období – eneolite, sa do Zvolenskej kotliny rozšírila lengyelská kultúra z juhozápadných končín Slovenska. Bolo to na začiatku 4. tisícročia pred n. l., v čase, keď sa už popri kameni začala uplatňovať pri výrobe nástrojov a ozdôb aj meď. V okolí Zvolena sa našlo niekoľko medených sekeriek, jedna z nich na Borovej hore. Prešlo ďalších tisíc rokov, kým sa územie na strednom Hrone výraznejšie zaľudnilo, a to ľudom, ktorí si so sebou priniesol kultúrne prvky z badenského prostredia. Ako dosvedčil systematický archeologický výskum, významným kolonizačným centrom tých čias bol lieskovský Hrádok, kde sa podarilo odkryť eneolitickú sídliskovú vrstvu s materiálnymi dokladmi neskorobadenskej kultúry skupiny Ózd. Hrádok bol síce významným, ale nie jediným sídlom v kotline. Nálezy, najmä kanelovaná keramika, pochádzajú aj z Borovej hory, Veľkej Stráže, Pustého hradu, ba i z areálu Zvolenského zámku.

 Hrádok medzi Lieskovcom a Zolnou je významným archeologickým náleziskom

Keď ľudia dokázali vyrobiť bronz…

Rôzne indície, ako je napríklad výšinná poloha sídlisk, naznačujú, že koniec doby kamennej bol v našom regióne nepokojnou dobou, po ktorej nasleduje vákuum niekoľkých storočí, z ktorých nemám doklady o živote ľudí v chotári Zvolena. Až niekedy na konci strednej doby bronzovej sa do tohto hornatého kraja prisťahovali noví obyvatelia, patriaci do okruhu dvoch kultúr tých čias – pilinskej a lužickej. Významnou archeologickou lokalitou je Borová hora, na ktorej travertínovom vrchole s aktívnym prameňom termálnej vody, ako i na svahoch, bolo sídlisko. Ako ukázal výskum pred 12 rokmi, jeho obyvatelia patrili do okruhu ľudu pilinskej kultúry, ktorá do našich končín prenikla z juhovýchodu, z Gemera. Nie je vylúčené, že na Podborovej bola výrobňa bronzových predmetov, zatiaľ čo jazierko na vrchole kopca mohlo zohrávať významnú mytologickú funkciu. Viac vedomostí o osídlení Zvolena v mladšej dobe bronzovej by mohlo dať objavenie pohrebiska, ktoré sa predpokladá v priestoroch dnešných kasární. Pilinská keramika bola objavená aj na spomínanom Hrádku a na Strážnici medzi údolím Slatiny a Lieskovcom a depoty bronzových predmetov i na svahoch Pustého hradu.

Lužický ľud sa prisťahoval do tohto regiónu od západu a severozápadu a jeho kultúra postupne nadobudla prevahu. Svedectvá o živote v tom čase sú podstatne početnejšie. Mnohé cenné doklady prinieslo najmä odkrytie pohrebiska na Balkáne – Krivej púti, kde zvolenský historik Gejza Balaša preskúmal až 143 hrobov z 13. – 8. stor. pred n. l. Stopy po lužických sídlach sa našli na viacerých miestach vo Zvolene a jeho okolí, pričom za centrum v mladšej dobe bronzovej sa považuje hradisko na vrchole Pustého hradu, ktoré bolo obohnané kamenno-zemným valom.

Keď boli Kelti a Germáni v susedstve Rimanov…

Prvá polovica doby železnej nesie pomenovanie po významnom hornorakúskom sídlisku Hallstatt. Hoci na pohrebisku Krivá púť sa pochovávalo až do 8. stor., teda do začiatku doby železnej, celkovo je toto obdobie v chotári Zvolena na nálezy chudobné. Dôležitým centrom osídlenia Podpoľania však mohla byť Kaľamárka nad Detvou. V druhej polovici doby železnej, označovanej ako doba laténska podľa keltského sídla La Téne na brehu Neuchatelského jazera vo Švajčiarsku, mal ľud púchovskej kultúry svoj hrádok aj na Pustom hrade a významné postavenie si udržiavala aj spomenutá Kaľamárka pri nohách Poľany.

Reprezentantmi púchovskej kultúry boli keltskí Kotínovia, prví po mene známi obyvatelia našich končín, ktorých spomína rímsky historik Tacitus na konci 1. stor., keď doba laténska prechádzala do doby rímskej, poznačenej blízkosťou hraníc Rímskeho impéria. Zrejme nešlo o žiadne priateľské susedské vzťahy, čo naznačujú deštrukčné stopy na Kaľamárke alebo na Hrádku pri Hronskej Dúbrave. Neznamená to však, že by sa chotár Zvolena vyľudnil. Púchovské sídliská z doby laténskej a z doby rímskej poznáme z Haputky, z miest pod bralami Stráží, z Balkánu a najnovšie i z terasy Slatiny pri ústí Sekierskeho potoka.

Na začiatku mladšej doby rímskej koncom 2. stor. vytláčajú pôvodných Keltov z našich hôr germánski Kvádi. Ich stopy sa našli na Haputke, na Balkáne i na lieskovskom Hrádku. Pamiatkou sú nielen zvyšky keramiky, nástrojov, šperkov, výzbroje, ale aj prvých mincí. Najvýraznejšou pamiatkou je zachovaná amfora, ktorá sa našla na Hrádku, a ktorej pôvod možno hľadať v rímskej Panónii v polovici 2. stor.

Významnou kvádskou osadou bola Haputka, kde sa dostala na svetlo sveta i pec na tavenie železa. Našli sa tu aj úlomky kvalitnejšej rímskej keramiky terra sigillata a minca – rímsky denár, ktorý bol síce vyrazený už v roku 109 pred n. l., ale na naše územie sa mohol dostať v neskorších časoch.

Začiatkom 5. stor. sa germánske obyvateľstvo Západných Karpát sčasti pridalo k výbojným Vandalom a spustošiac rímsku Gáliu sa stratilo v šíravách Pyrenejského polostrova.

Keď bol centrom kraja Hrádok nad Môťovou…

Výšinné sídliská na strednom Hrone a pod Poľanou však prežívali ďalej. Také ich našli naši slovanskí predkovia, ktorých prvé stopy zo 7. stor. sú doložené na Haputke a najmä na Horných zemiach v chotári susedného Sliača. Geografická poloha, dobré podmienky pre poľné hospodárstvo, ale aj relatívna blízkosť rudných ložísk viedli k zahusťovaniu osídlenia vo 8. a 9. stor. Okrem spomínanej Haputky mali vtedy Slovania svoje obydlia už aj Pod bralami, na Krivej púti, na miestach, kde dnes stojí Technická univerzita, na začiatku Sekierskej doliny, ale i priamo v centre dnešného mesta. Do predveľkomoravského obdobia datovali historici aj valové opevnenie na Dráhach a na Bukovinke.

Z viacerých slovanských hradísk si v tomto regióne vydobyl najvýznamnejšie postavenie Hrádok nad Môťovou. Iný dávnejšie používaný názov tejto lokality Priekopa naznačuje, že ešte v nedávnej dobe tu bolo možné v teréne sledovať fortifikačné systémy z 9. – 11. stor. Toto návršie nad ústím Neresnice do Slatiny bolo celé stáročia hospodársky využívané, naposledy záhradkárskymi osadami, napriek tomu aj oneskorený archeologický výskum vniesol kus svetla do života, aký tam vládol pred tisícročím. Prieskumom južného valu sa zistili dve fázy výstavby. V čase Veľkomoravskej ríše, teda v druhej polovici 9. stor., tu stál kniežací dvorec opevnený kamenno-zemným valom. Na výstavbu kamenného múru s hrúbkou viac ako jeden a pol metra použili kameň – granodiorit – privezený z lieskovského Hrádku. V nasledujúcom storočí bolo toto sídlo významného slovanského hodnostára opevnené valom s komorovými konštrukciami, pred ktorým sa tiahla 5 až 7 m hlboká priekopa. Podobná fortifikácia bola v tom čase aj na detvianskej Kaľamárke a základy mohutného objektu odkryli aj na zámockom vrchu, ktorý svojou polohou nad ústím Slatiny do Hrona bol zo strategického hľadiska veľmi výrazný.

Ak hovoríme, že kopec, na ktorom sa dnes vyníma Zvolenský zámok, sa nachádzal nad ústím Slatiny do Hrona, musíme si uvedomiť geografickú situáciu v tých časoch. Rieka Hron veľkým oblúkom totiž zasahovala až pod zámocký kopec a zmena prišla až s výstavbou železničnej trate a reguláciou Hrona a Slatiny, ktorou človek premiestnil sútok riek na juhozápadný okraj mesta.

Keď Pustý hrad kypel životom…

Život stredovekého Zvolena je nerozlučne spojený s rozsiahlym hradom na vrchole kopca, ktorý dominuje mestu na južnom obzore. Korene oboch, hradu i mesta, siahajú do 12. stor.

Názov Zvolen má nepochybne slovanský pôvod. Z neho vychádza maďarské Zólyom a z neho zasa nemecké Sohl i latinské Zolium. Castrem Borsed Zovolun spomína po mene neznámy autor, teda Anonymus, začiatkom 13. stor., vo svojej kronike Gesta Hungarorum, a hoci tento prameň býva historikmi spochybňovaný, hrad na kopci i osada na brehoch Hrona v tom čase bezpochyby existovali.

Najstarším objektom starého Zvolenského hradu, ktorý plnil funkciu komitátneho, župného centra, je obytná veža, ktorej základy odkryl archeologický výskum. Podľa základov s rozmermi 10,7 x 11 m a až trojmetrovou hrúbkou múrov možno predpokladať, že mohla mať až osem podlaží a dokonale sa z nej dalo kontrolovať široké okolie. To, že stála už na konci 12. stor., naznačujú zlomky keramiky, ktoré v nej našli archeológovia.

 Základy obytnej veže – najstaršia časť Pustého hradu

Druhú mohutnú obytnú vežu dal postaviť kráľ Ondrej II. na začiatku 13. stor. na výbežku, ktorý smeruje od vrcholu hradného kopca k mestu. Tá bola základom Dolného hradu, čím vznikol jeden z najrozsiahlejších hradných komplexov u nás s celkovou výmerou 4,7 ha (údaj 7,2 ha, ktorý sa uvádzal v minulosti, sa premeraním ukázal ako nepresný). Veža Dolného hradu je výnimočná svojimi rozmermi 19,8 x 19,9 m i svojou architektúrou a tak možno oprávnene predpokladať, že práve ona bývala rezidenciou uhorských panovníkov, ktorí sa vybrali za svojimi povinnosťami či zábavou, najmä lovom v rozsiahlom pralese, do Zvolena. Práve tu zrejme v auguste 1247 prijal kráľ Belo IV. haličsko-volynské knieža Danila, aby upravili susedské vzťahy, ktoré si po tatárskom plienení vyžadovali čo najužšiu spoluprácu. Na dôkaz dobrých vzťahov sa konala svadba Belovej dcéry Konštancie s Danilovým synom a nástupcom na kniežacom stolci Levom.

Vybudovaním hradieb v polovici 13. stor. dostali oba hrady charakter pevnosti. Hlavnú bránu strážila mohutná veža, ktorá bola pred štvrťstoročím, pred začiatkom archeologického výskumu a odkrývania a konzervovania hradných ruín, najzachovalejšou častou celého komplexu. Ďalšia stavebná činnosť kráľovských županov, sídliacich na hrade, sa zamerala najmä na Horný hrad. V 13. stor. na ňom postavili druhú vežu s pôdorysom 11 x 7 m. Pri jej odkrývaní sa našli falzifikáty mincí, čo naznačuje, že v nej mohla byť peňazokazecká dielňa, v tých nepokojných časoch dosť bežný jav.

Začiatkom 14. stor. bol zvolenským županom legendárny rytier magister Donč. Bol nielen dobrým vojakom, ale predovšetkým zdatným diplomatom. Hoci sa najprv pridal na stranu Matúša Čáka, spoznajúc, že s príchodom Karola I. Róberta z Anjou príde do krajiny aj nová, moderná technika a kultúra, podporil nového kráľa. Za Dončových čias vyrástla severná časť Horného hradu so štvorpodlažným kamenným palácom a zrubovými hospodárskymi stavbami. Tento areál, ku ktorému neskôr pribudla objemná cisterna, nazvali bádatelia Dončovým hradom.

Keď Karolov syn Ľudovít I. Veľký dal v 2. pol. 14. stor. na okraji mesta postaviť nový zámok, význam starého hradu rýchlo upadal. Posledné stavebné úpravy na Hornom hrade pochádzajú z čias pobytu Jana Jiskru vo Zvolene. O storočie neskôr na opustenom hrade postavili drevenú vartovku, z ktorej stráže sledovali pohyb tureckých vojsk. Vidíme ju aj na Willenbergových kresbách z roku 1599.

V nasledujúcom storočí sa ujal svojej úlohy nenásytný zub času, hradné múry sa rozpadávali, zakrýval ich prach stáročí, zarástli burinou, krovím i lesom. Hrad sa stal hodným názvu, aký mu dali nové generácie – Pustým. A hoci sa o jeho prieskum snažili archeológovia už v 19. stor., k skutočnému vzkrieseniu ho priviedol až systematický výskum a naň nadväzujúce spevnenie hradných múrov na konci minulého storočia.

Keď sa zrodilo kráľovské mesto…

Zrod súčasného Zvolena môžeme položiť do 12. stor. Z roku 1222 pochádza prvá dochovaná písomná zmienka o Zvolenskom komitáte, župe, keď sa ako správca kráľovských majetkov spomína Detrik. V tom čase už zrejme existoval kostol sv. Mikuláša, trojloďová románska bazilika, ktorej základy môžeme vidieť vyznačené na nádvorí zámku.

Častá prítomnosť uhorských kráľov na Zvolenskom hrade nám dovoľuje predpokladať, že Zvolen dostal mestské práva zhruba v rovnakom čase ako blízka Krupina, teda v roku 1238. O tri roky na to do krajiny vpadli mongolské (tatárske) hordy a po tragickej bitke na rieke Slanej sa im otvorila cesta k neskutočnému plieneniu. Nie je známe, ako sa dotklo samotného Zvolena a hradu, na ktorom sa ako jediný doklad našla len jedna strelka mongolského šípu. V bojoch alebo v zmätkoch, ktoré s nimi súviseli, sa však stratila, alebo zhorela výsadná listina, preto o jej opätovné vydanie požiadali Zvolenčania kráľa Bela IV. počas jeho návštevy na prelome rokov 1243 – 44. Panovník vyhovel ich žiadosti a mestské práva Zvolena potvrdil 28. decembra 1243. Obsahovali sedem bodov, okrem iného právo voľby farára a richtára i vyňatie spod súdnej právomoci župana.

Hoci základom obživy obyvateľstva zostalo roľníctvo, postupne narastal aj význam obchodu, čo potvrdzujú aj kráľovské výsady Ľudovíta I. Veľkého z roku 1359. Podľa nich dostal Zvolen právo na výročný jarmok. Kráľ Ľudovít bol aj pri zrode novej kráľovskej rezidencie, ktorá sa stala základom zámku – dnešnej historickej dominanty mesta. Vo Zvolene sa stretol aj s českým kráľom a rímsko-nemeckým cisárom Václavom IV., pričom spojenectvo Anjouovcov s Luxemburgovcami spečatila dohoda o sobáši Ľudovítovej dcéry Márie s Václavovým bratom Žigmundom, ktorý zasadol na uhorský trón v roku 1387 a pobudol na ňom celé polstoročie.

Za panovania kráľa Ľudovíta vládol vo Zvolene naozaj čulý stavebný ruch. Nestaval sa len zámok, ale z pôvodného románskeho kostola sv. Alžbety sa stala honosnejšia gotická stavba, ktorá je dodnes akoby protiváhou zámku v obraze historického centra. Cintorín v jeho okolí si vyžiadal výstavbu kaplnky – karnera. Jeho nedávno odkryté základy sú zaujímavým historickým doplnkom zrekonštruovaného námestia. K severnej strane kostola priliehala pôvodná radnica, spomínaná v písomných zdrojoch prvýkrát v roku 1465. Zachytená je na Boroskayovom obraze z roku 1881, keď však už slúžila iba ako sýpka a nasledujúci rok ju asanovali.

Keď rabovali Turci…

Po smrti kráľa Žigmunda v roku 1437 sa rozpútali dlhotrvajúce boje o nástupníctvo na uvoľnený trón. Na scéne sa objavili Habsburgovci, reprezentovaní Albrechtom, nároky na uhorský trón si robila aj Žigmundova dcéra Alžbeta, najmä potom, čo jej manžel Vladislav Jagelovský padol v bitke s Osmanmi pri Varne. Hájiť záujmy svoje a svojho syna Ladislava Pohrobka pozvala žoldnierov, ktorých naverboval český hajtman Jan Jiskra z Brandýsa. Ten si vybral Zvolenský zámok, od čias Žigmunda majetok uhorských kráľovien, za svoje hlavné sídlo v boji proti gubernátorovi Jánovi Huňadymu. Poriadok do krajiny priniesol až legendami opradený kráľ Matej I. Korvín z huňadyovského rodu. To sa však už od juhu blížilo omnoho väčšie nebezpečenstvo.

29. augusta 1526 osmanská armáda rozprášila uhorské vojská a v bitke pri Moháči zahynul aj sám kráľ Ľudovít II. Otvorené priestory uľahčili cestu Turkom do centra kráľovstva. Padol Budín i Ostrihom a aj juh Slovenska bol buď priamo pod tureckou správou, alebo aspoň v tieni neustálej hrozby. Významnú úlohu v obrane stredoslovenského priestoru, ktorý by Turci boli radi obsadili najmä kvôli jeho rudnému bohatstvu, zohral opäť Zvolenský zámok, v ktorom sídlili kapitáni uhorských obranných vojsk. Spolužitie s armádou, najmä so žoldniermi, nebolo vždy idylické. K tureckej hrozbe sa pridali povstania uhorskej šľachty proti habsburskému dvoru, ktoré sa dotkli aj Zvolena. Najhoršie dopadlo mesto na konci posledného, Rákócziho povstania, keď ustupujúci kuruci mesto vyrabovali a vypálili. (Zvláštny paradox: Takmer 200 rokov po jednej z najväčších tragédií v histórii Zvolena odhalili v roku 1907 v jeho centre pomník vodcovi povstania Františkovi II. Rákóczimu. Dnes ho však už vo Zvolene nenájdeme.)

Keď do Zvolena prišiel prvý vlak…

Napriek spomenutej a ďalším pohromám, ku ktorým najčastejšie patrili veľké požiare a morové a cholerové epidémie, si mesto udržiavalo svoj význam, počet obyvateľov stúpal, pribúdali nielen obchodníci, ale i remeselníci, ktorí sa združovali do cechov. V 1. pol. 19. stor. pracovalo vo Zvolene viac ako 200 majstrov 28 remesiel.

Významným dátumom v živote Zvolena je 30. október 1847, keď mestská rada dala dôveru Ľudovítovi Štúrovi a vyslala ho zastupovať mesto Zvolen do uhorského snemu.

Stará radnica, v ktorej si zvolenskí radní zvolili za vyslanca do uhorského snemu Ľudovíta Štúra

V roku 1872 sa Zvolen napojil na uhorskú železničnú sieť a stal sa významným železničným uzlom, čo viedlo nielen k výstavbe rušňového depa a dielní, ale aj ďalších priemyselných podnikov, predovšetkým fabriky na plech Union. Jej zrušenie štyri roky po vzniku Československej republiky bolo predzvesťou hospodárskych problémov, ktoré sa spájali s vysokou nezamestnanosťou. Čiastočne ju utlmil stavebný rozvoj v rokoch 1923 – 28, keď po viac ako storočí bol Zvolen opäť sídlom župy. V tom čase malo mesto viac ako 11 000 obyvateľov.

Koncom 19. a zač. 20. stor. bola továreň na plech Union najvýznamnejším podnikom Zvolena

Hlavné zvolenské námestie v roku 1910 a dnes

Keď sa aj Zvolenčania dostali do ohňa vojny…

Tabuľa na budove Divadla Jozefa Gregora Tajovského a nový pamätník v parku Štefana Višňovského pripomína udalosť zo 16. októbra 1932, keď sa vo Zvolene konala veľká manifestácia za účasti vedúcich činiteľov národných síl Martina Rázusa a Andreja Hlinku. Snaha o autonómiu nakoniec vyústila do vyhlásenia slovenskej nezávislosti 14. marca 1939.

Situácia vo Zvolene v čase prvej Slovenskej republiky v ničom nevybočovala z rámca iných slovenských miest. Hlinkovci mali v meste svojich prívržencov i odporcov, dochádzalo k prenasledovaniu židovských občanov, k zaberaniu ich podnikov a obchodov a k transportu do koncentračných táborov, ale aj v neľahkých vojnových podmienkach bolo vidieť snahu o kultúrny život, o čom svedčí fakt, že práve v tom čase, v rámci osláv 700. výročia obnovenia mestských práv, boli prvýkrát sprístupnené expozície Mestské múzea.

Zvolen ako najbližší sused Banskej Bystrice zohral významnú úlohu počas vyvrcholenia antifašistického zápasu na konci leta a na jeseň 1944. Sídlili tu štáby povstaleckých i partizánskych jednotiek, nezastupiteľnú úlohu malo blízke letisko Tri duby na Sliači, ako aj poľné letisko zriadené na lúkach pri Zolnej. Vo zvolenských železničných dielňach vyhotovili tri pancierové vlaky, ktoré sa zapojili do bojov na najkritickejších úsekoch povstaleckého frontu. Po dvoch mesiacoch však nemecké jednotky prinútili povstalcov ustúpiť do hôr. Väznice sa napĺňali zajatými partizánmi a ďalšími odporcami fašistického režimu. Z nich putovali do koncentračných táborov, ale nezriedka priamo na popravisko. V masovom hrobe na židovskom cintoríne sa skončila životná púť 128 obetí nacistického teroru, ďalších 105 osôb popravili v susednej Kováčovej.

V roku 1945 prišla do Zvolena jar skôr ako inokedy. V ťažkých zimných podmienkach sa sovietske a rumunské jednotky prebíjali od východu k Hronu a 14. marca 1945, presne v deň 6. výročia vzniku vojnovej Slovenskej republiky, vkročili do Zvolena. V povojnovom období vybudovali nad mestom v susedstve nového civilného cintorína aj vojenské cintoríny Sovietskej a Rumunskej kráľovskej armády, v ktorých pochovali vojakov a dôstojníkov oboch vojsk padlých na území južného Slovenska.

Keď na zámku žiarila červená hviezda…

Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 sa Zvolen rozvíjal ako štandardné socialistické mesto so všetkými plusmi i mínusmi. Vyrástli v ňom mnohé podniky strojárskeho, drevárskeho, potravinárskeho a iných druhov priemyslu, narástol počet základných a stredných škôl, v roku 1952 sa otvorili brány Vysokej školy lesníckej a drevárskej, v centre mesta, ale aj v nových okrajových štvrtiach pribudli desiatky panelových domov, bola postavená nová železničná stanica… Zvolen sa rozvíjal aj po kultúrnej a spoločenskej stránke. V roku 1949 vznikla v meste profesionálna divadelná scéna, o kultúrny život sa starali kultúrne domy, kiná… To všetko má mnoho Zvolenčanov v živej pamäti.

Symbolom tých čias bola červená hviezda priamo na zámku. Pre nás, obyvateľov Zvolena, to bola bežná vec, ale keď sa ma moji poľskí hostia niekedy v 70. rokoch opýtali, ako tá hviezda súvisí s históriou zámku, veru, nevedel som im odpovedať.

Pravda, nie všetko bolo ideálne, nie všetci boli s diktatúrou jednej strany a s jej praktikami spokojní. Snaha o demokratizáciu spoločnosti bola potlačená v auguste 1968 zásahom vojsk Varšavskej zmluvy, čo si priamo v centre mesta vyžiadalo jednu ľudskú obeť, keď si 38-ročný Jozef Levák ľahol pod sovietsky tank, prechádzajúci námestím. Sovietski vojaci sa potom na viac ako dve desaťročia stali našimi spoluobčanmi, usídliac sa v novom „ruskom“ sídlisku na Podborovej.

Keď sme si „štrngli“ na lepšie časy…

Neprešli ani tri roky, Komunistická strana sa „očistila“ a vyviedla krajinu na cestu tzv. normalizácie. Táto historická etapa sa skončila v novembri 1989, keď sa aj centrálne zvolenské Námestie SNP zaplnilo ľuďmi so štrngajúcimi kľúčmi a kľúčikmi v rukách.

Posledné štvrťstoročie v živote Zvolena môže ľahko zhodnotiť nielen každý občan mesta, ale aj jeho bežný návštevník. Na jednej strane vynovené centrum mesta a mnohé staré meštianske domy, na strane druhej stagnujúce, ba prázdne fabriky… Je otázne, čo na to povedia budúce generácie, či to bola naozaj nevyhnutná cena za slobodu.

P. S.

Mesto Zvolen, ktoré – keďže v ňom žijem už takmer štyri desiatky rokov – považujem aj za moje, má naozaj bohatú históriu, ale aj príťažlivé okolie, ktoré sa dá využiť na turistiku. K pravidelným podujatiam sa zaradil Výstup na Pustý hrad, ktorý sa z rýdzej akcie miestnych turistov zmenil na masové podujatie s tisíckami účastníkov, vrátane prominentov, a s bohatým kultúrno-športovým programom. Koná sa vždy prvú septembrovú sobotu, takže s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa skutočnosti môžem napísať, že ten budúcoročný výstup sa uskutoční 6. septembra 2014. Napadlo mi, že možno najmä návštevníci, ktorí prídu zo vzdialenejších kútov Slovenska, by azda uvítali, keby mohli pobudnúť vo Zvolene nielen jednu sobotu, ale viac dní. Pre nich môžem pripraviť zaujímavý turistický týždeň, v ktorom by sme okrem mesta Zvolen a Pustého hradu spoznali aj ďalšie malebné miesta okolia: staré banské mestá, Sitno, Poľanu, a nazreli by sme aj do tichého pohoria Javorie. Budem rád, ak sa v diskusii vyjadríte k tomuto návrhu. V prípade, že pridáte svoju mailovú adresu, pošlem vám bližšie informácie.

Na Pustom hrade počas tradičného turistického výstupu