agenturatortura

Pred 150 rokmi, 19. decembra 1863, sa narodil v Liptovskom Jáne spisovateľ Ján Čajak.

Spisovateľ Ján Čajak. Boli traja tohto mena. Toho najstaršieho zvykneme menovať aj Janko. Odišiel predčasne z tohto sveta a jeho syna vychovával Pavol Dobšinský.

Najstarší z rodu Čajakovcov

Najstarší zo spisovateľskej rodiny pochádzal z dnes už zatopenej dediny Paludza, kde sa narodil 5. januára 1830. Po štúdiách teológie vo Viedni sa usadil v Liptovskom Jáne, najprv ako učiteľ u Martina Sentivániho, od roku 1860 ako evanjelický farár. Tam si doviedol aj svoju manželku, o 13 rokov mladšiu Adelku, dcéru farára Samuela Medveckého z Veľkej, dnes Zvolenskej Slatiny, staršiu sestru spisovateľky Terézie Vansovej.

Veršoval už počas štúdií na lýceu v Levoči, kde študoval v revolučných, štúrovských časoch 1845 – 48, a kde sa stretol s o dva roky starším Pavlom Dobšinským. Ani jeden z nich vtedy nemohol tušiť, ako ich v blízkej budúcnosti spojí niť osudu.

Jánovi Čajakovi sudičky nedali dlhý život. Zomrel 4. februára 1867, teda ako 37-ročný, zanechajúc trojročnú polosirotu. V tom čase bol už vdovcom jeho priateľ zo študentských čias Pavol Dobšinský. Ujal sa vdovy i jej malého syna a priviedol si ich na drienčanskú faru. Pamiatku jej prvého manžela si uctil tým, že zozbieral básne, roztratené v najrôznejších časopisoch a zborníkoch a v jeho pozostalosti, a vydal ich v roku 1875 pod prostým názvom Básne Janka Čajaka. „Z jeho poézie usmieva sa Liptov, rodinný kozub, no napokon zosmutnela v chorobe dlhotrvanlivej,“ napísal k skromnému literárnemu odkazu Jána Čajaka literárny historik Štefan Krčméry.

Prostredný z rodu Čajakovcov

Janko našiel v otčimovi Pavlovi Dobšinskom naozaj dobrého a starostlivého otca. Dal mu výchovu, základ vzdelania, i úctu k slovenskému národu, ktorý hájil do tej miery, že ho neraz označili za nebezpečného pansláva, čo viedlo k jeho vylúčeniu z učiteľskej prípravky v Lučenci i z teologických štúdií v Bratislave. Aj otčim sa mu pominul v relatívne mladom veku 57 rokov. Mladý Čajak zložil v roku 1889 učiteľské skúšky na štátnej učiteľskej prípravke v Kláštore pod Znievom, po nich štyri roky učil v Kráľovej Lehote. V roku 1893 sa rozhodol pre život na Dolnej zemi, najprv v Selenči a od roku 1899 v Báčskom Petrovci.

Ján Čajak sa stal ústrednou osobnosťou v kultúrnom a osvetovom živote vojvodinských Slovákov. Ako spisovateľ sa predstavil pomerne neskoro, ako 40-ročný, keď Národné noviny uverejnili jeho poviedku Pred oltárom. Bol to preňho významný impulz, nasledovali ďalšie prózy, ktorých námety nachádzal vo svojom okolí, ale vracal sa pre ne v reminiscenciách aj do čias detstva a mladosti. Pod rôznymi pseudonymami (Aliquis, Ján Drienčanský, Michal Kopanický, Nihil, Pozorovateľ, Strýčko Ján) uverejňoval nielen anekdotické príbehy a žánrové obrázky, ale aj didaktické prózy, v ktorých poukazoval na najrôznejšie spoločenské problémy a hľadal z nich východisko. Vrcholom jeho spisovateľského snaženia je román Rodina Rovesných, ktorý vyšiel v roku 1909.

Počas 1. svetovej vojny sa dostal do internačného tábora. Spomienky naň zachytil v Zápiskoch z rukojemstva (1923). Po vojne sa významne podieľal na budovaní kultúrnych inštitúcií Slovákov v podmienkach nového štátu – Juhoslávie. Zomrel 29. mája 1944.

Najmladší z rodu

18. júla 1897 sa v Selenči narodil Jánovi Čajakovi syn, ktorý po otcovi a starom otcovi zdedil nielen meno, ale aj spisovateľské nadanie. Aj on študoval teológiu a pedagogiku, učil dejepis a slovenčinu na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci, v roku 1944 sa presťahoval na Slovensko, kde väčšinu svojho profesijného života venoval redakčnej práci.

S literárnou aktivitou začal podstatne skôr ako jeho otec. V dolnozemských časopisoch publikoval najmä humoristicky ladené poviedky, ktoré neskôr zhrnul do zbierky Dumný briežok. Jeho najznámejšou prózou je Zypa Cupák, literárna kritika však vyzdvihuje najmä jeho historický román V zajatí na Holíčskom hrade, v ktorom sa vracia k udalostiam v Uhorsku na prelome 16. a 17. stor.

Literárnu prácu Jána Čajaka ocenili v roku 1972 titulom Zaslúžilý umelec. Zomrel v Bratislave 3. júla 1982.

Nezabudneme ani na Adelku

Najmladší z rodu Čajakovcov bol síce jediným synom, ale mal tri sestry, z nich sa učiteľskému a redakčnému povolaniu venovala Adela, ktorá sa narodila v Báčskom Petrovci 25. apríla 1901. Vydala sa za evanjelického farára Mirka Petroviča, s ktorým mala dvoch synov. Bola učiteľkou, neskôr redaktorkou. V dolnozemských časopisoch Svit a Náš život uverejňovala nielen články, ale aj básne, poviedky a novely. V mladých letách sa pokúsila o dramatickú spisbu veselohrou Zbohom, pán profesor a drámou Mesiac na nebi, ktoré nacvičili divadelní ochotníci v Petrovci. V roku 1943 vyšiel knižne jej román Inžinier Hora. Všíma si v ňom sociálne problémy baníkov. Ďalší rozsiahly román s motívmi antifašistického zápasu v Juhoslávii zostal v rukopise. Vydala aj tri knižky rozprávok a moralizátorských poviedok pre deti. Zomrela v Bratislave 5. mája 1976.

So spisovateľkou rodinou Čajakovcov sa môžeme zoznámiť v pamätnej izbe v Liptovskom Jáne.