agenturatortura

Hoci obrázky, ktoré vám dnes ponúkam, sú zo Zvolena, nevylučujem, že podobné by ste mohli nafotiť aj vo vašom okolí. Stali sa takými všednými, až sa pre mnohých stali nezaujímavými. Načo si kaziť beztak pokazenú náladu?! Ľahostajnosť je však príliš nebezpečná vlastnosť.

Alibizmus a ľahostajnosť sa z najvyšších postov preniesli až do najspodnejších vrstiev spoločnosti. Nečudujem sa ľuďom, ktorí sú medzi eurolačnými, ba až krvilačnými šelmami vystavení neľútostnému boju o prežitie. Snaha naivných dobrákov sebe a nám (rodine, partii, spoločnosti) niečo pozitívne urobiť, napraviť, alebo aspoň vyčistiť, naráža na hradbu nezáujmu, arogancie, novodobého velikášstva. Až hodia rukou a povedia si: Kašlem na to. Nestojí mi to za to, aby som si ničil nervy. A napokon to klesne až tak hlboko, že mnohí, ktorí ešte včera mysleli a vraveli „nebudem ako oni“, si možno len v duchu, ale možno i nahlas povedali: „A just budem ako oni!“

A bordel a chaos je na svete!

Prázdne sľuby

Predošlé slová sú skôr o bordeli v našich mysliach, v našich dušiach. Ten nie je taký očividný, hoci často veľmi citeľný. Ten klasický, hmatateľný bordel nám udrie do očí napríklad aj na Zvolenskej priehrade. Názorné fotografie mi poskytol Jaroslav Kolibík zo Zvolena, ktorý sa zhrozil, keď sa po dlhšom čase vydal na prechádzku okolo vodnej nádrže, ktorá sa už celé desaťročia tvári ako prímestská rekreačná zóna.

Ak som začal slovkom alibizmus, nebola to náhoda. Vari niet kandidáta na primátora a poslanca Zvolena, ktorý by nesľuboval pred voľbami hory – doly. Aj čo sa týka Zvolenskej priehrady a jej využitia. A po voľbách? Slovenská klasika. Tí, ktorí si vďaka ľudskej ľahostajnosti vydobyli posty, majú väčšinou iné, „zodpovednejšie a naliehavejšie“ úlohy, priority a starosti, pri ktorých nejaká priehrada je pre nich španielska dedina, a tí, ktorí by aj mali chuť niečo urobiť, po čase znechutene mávnu rukou, že oni nič nezmôžu, lebo nemajú dosť hlasov. Toto tiež vnímam ako prejav alibizmu. Aj jeden človek (aj zadarmo!), ak je naozaj presvedčený o správnosti svojho cieľa, môže veľa dosiahnuť.

Viac ako polstoročná priehrada

Zvolenskú, alebo presnejšie Môťovskú priehradu, keďže sa nachádza na území bývalej slávnej dedinky Môťová, postavili na rieke Slatine v rokoch 1951 – 56. Za 14 m vysokou hrádzou sa rozlialo jazero s plochou okolo 70 ha. Hlavným dôvodom výstavby boli potreby úžitkovej vody pre vtedy prosperujúci drevokombinát Bučina a susednej teplárne. V telese priehrady je zabudovaná hydroelektráreň s výkonom 1 075 kW.

Hoci ešte žije dosť tých, ktorí si pamätajú na vzhľad doliny pred výstavbou priehrady, väčšina súčasných obyvateľov Zvolena a okolia už vníma priehradu ako bežnú súčasť krajiny i života. A určite by mnohí radi túto okrajovú časť mesta využili aj pre vlastné oddychové, relaxačné aktivity. Však aj s tými sa pri výstavbe počítalo. Predsa nie nadarmo vyrástli na jej brehoch súkromné i podnikové chatky a chaty.

Aspoň dve letné fotografie, ktorá naznačuje, že by to nemuselo vyzerať najhoršie:

Kedysi bolo na brehoch Zvolenskej priehrady živšie, veď najmä z finančného hľadiska je výhodnejšie užiť si príjemný deň za humnami. Vo svete – a ani nie takom vzdialenom – je úplne bežné, že sú pri takýchto prirodzených alebo umelých jazerách piknikové plochy so základným vybavením. Slovenská realita je však obyčajne iná a tá zvolenská nie je výnimkou. Vliezť do vôd Slatiny, zaplávať si v nich? Nechcem nikoho odrádzať, ale osobne by som do nej nešiel, a to vôbec nie kvôli tomu, že som neplavec.

Pravda, aby som len nekritizoval, nemôžem obísť aj pozitívne snahy o zveľadenie života na brehoch Zvolenskej priehrady. V prvom rade je to športovo-rekreačný areál Orlík na jej ľavom, južnom brehu. V úzadí je protiľahlý hotel, ktorý býva každé leto centrom rekreácie detí z menej solventných rodín. Je to už dostatočne prezentovaná charitatívna akcia tandemu Vladimír Maňka – Patrik Herman.

Spokojní vari iba rybári. Ale…

Po výstavbe Môťovskej priehrady vzrástli vo Zvolene rady rybárov. Mnohí to brali a berú ako koníček, ale aj ako prilepšenie do kuchyne, jej oživenie, a to nielen počas Vianoc. Aj dnes, keď sa – žiaľ – táto záľuba stala pre mnohých ľudí cenovo nedostupná, môžeme vidieť na brehoch nádrže nadšencov, ktorí vytrvalo „učia plávať červíka“. Nevadí im, že odídu domov naprázdno, rybárčenie nie je predsa len o počte ulovených rýb a o šírke rozpažených rúk, ale aj o príjemne strávenom voľnom čase. Môžem dodať, že aj z vôd Zvolenskej priehrady sa neraz podarí dostať na vzduch statné kapry, šťuky, zubáče, úhory, sumce…

Ale…

Kedysi si rybári dôsledne strážili svoje fleky a dbali o ich čistotu. Ako to vyzerá dnes, názorne ukazujú nasledujúce fotografie.

Pravda, za tento bordel nemožno viniť len samotných rybárov, resp. hádzať ich všetkých do jedného vreca. Určite mnohé z toho, čo ukazujú fotografie, je dielom iných nezodpovedných návštevníkov brehov vodnej nádrže. A možno aj niektorých chatárov, lebo aj medzi nimi sú takí, ktorí vidia len svojich pár štvorcových metrov a čo je za plotom, to je „zem nikoho“. Nuž, kedysi sme takýmto ľuďom hovorili „nezodpovední jednotlivci“, dnes to vyzerá už na „nezodpovedné skupinky“. K neporiadku prispievajú aj „pozdravy“ z celého Podpoľania, ktoré priniesli vody Slatiny, Zolnej, Hučavy a ďalších riek a potokov jej povodia.

Ešte jedna poznámka na záver

Hoci súčasný Zvolen a vôbec súčasná spoločnosť nemá dosť financií ani na poriadne využívanie Zvolenskej priehrady (osobne problém nevidím iba v peniazoch, skôr v ľuďoch, cez ktorých euráče „tečú“), stavbárska lobby a jej „nadšenci“ stále kujú zhrdzavené 60-ročné plány na výstavbu novej hrádze, nad ktorou by sa malo rozliať rozsiahlejšie jazero. Argumentujú, že je to nevyhnutné na vyrovnávanie prietokov Hrona, ktorého vody vraj potrebujú priemyselné i poľnohospodárske podniky na dolnom toku rieky, predovšetkým mochovská atómka. Nuž, neviem. Dostali sa ku mne aj také hlasy, že napríklad elektráreň sa dokáže bez tej vody zaobísť. Takže zmysel celej stavby vidím skôr v „prestavaní“ nejakých miliárd zo štátnej kasy ako v reálnej spoločenskej potrebe. Pritom jedno z najmalebnejších údolí stredného Slovenska s idylickou, práve 625-ročnou dedinkou Slatinka, ktoré by sa dostali pod vodu, by už nikto nikdy neprebral k normálnemu, prirodzenému životu. Samozrejme, že aj v projektoch vyššej priehrady sa ráta s rekreačným využitím. Ak to má vyzerať tak, ako na priložených snímkach, tak veľmi pekne ďakujem. Ďalší zdroj bordelu a komárov Zvolen nepotrebuje!

K plánom na výstavbu vodného diela Slatinka sa vrátim v niektorom z ďalších blogov, samozrejme, ak uznáte, že je táto téma zaujímavá.

Foto: autor a Jaroslav Kolibík