agenturatortura

Slovenskom otriasa tragická udalosť – vražda dvoch mladých ľudí. Bude vyšetrená? Dostane sa vrah (vrahovia) pred súd? Dostane (dostanú) spravodlivý trest? A nielen oni, ale aj tí, ktorí si vraždu pravdepodobne objednali. Nebola prvou s politickým podtónom. Pred rokom za záhadných okolností zahynul politik František Gaulieder.

Pred 30 rokmi, 25. marca 1988, sa v Bratislave uskutočnila sviečková manifestácia za dodržiavanie ľudských a občianskych práv vo vtedajšej Československej socialistickej republike. Podvečer sa vtedy stretlo v centre Bratislavy okolo 10 000 ľudí, proti ktorým tvrdo zasiahla takmer tisícka príslušníkov vtedajšej Verejnej bezpečnosti s použitím psov, obuškov, slzotvorných sprejov a vodných diel. Mnohí ľudia boli zranení, viac ako stovku odvliekli na výsluch.

Sviečková manifestácia 25. marca 1988 bola predzvesťou udalostí o rok a pol neskôr, keď padol komunistický režim. Vtedy sme dúfali, že sa naša krajina a naše osudy v nej budú uberať nie k sľubovaným, ale ku skutočným „krajším zajtrajškom“. Nemôžem súhlasiť s tými, ktorí tvrdia, že za posledné štvrťstoročie sa nič pozitívneho neurobilo, ale na druhej strane dochádzalo a dochádza k prekrúcaniu pojmu slova demokracia (napríklad pod heslom „Víťaz berie všetko“), a k rabovaniu, na ktorom sa rovnakou mierou a často spoločne podieľajú mafiánske „celebrity“ s politickými špičkami – obyčajne komunistickými detičkami, ktoré veľmi rýchlo a šikovne zistili, „kde je sever“.

Ale k najtragickejším negatívnym faktom vo vývoji našej spoločnosti patrí vybavovanie si účtov tým najsurovejším spôsobom – vraždou. S objasňovaním tohto najzávažnejšieho trestného činu má slovenská polícia problémy a ak sa aj niekoho podarí usvedčiť, nie je vylúčené, že pre súdy budú argumenty nedostatočné, vrahovia si môžu užívať niekde v teple a tí, ktorým vražda pomohla, ktorí ju zaplatili, si bez štipky svedomia môžu mädliť dlane. Verím, že len dočasne.

Pred rokom obehla Slovenskom správa o tragickom a doteraz nevyjasnenom úmrtí politika Františka Gauliedera. Väčšina ľudí – predovšetkým tí, ktorí ho dobre poznali, predovšetkým príbuzní – vylučuje samovraždu. Faktom však je, že život tohto politika, ktorý sa zviditeľnil najmä za vlády Mečiara, vyhasol po zrážke s vlakom.

Gaulieder patril medzi ponovembrových politických lídrov, či už vo Verejnosti proti násiliu (VPN) alebo v Hnutí za demokratické Slovensko (HZDS), ktorého bol zakladajúcim členom. Vo farbách HZDS sa v roku 1994 dostal do slovenského parlamentu. Neskôr vyšlo najavo, že každý, kto sa chcel dostať na kandidátku, musel podpísať nedatovaný list, ktorým si vodca hnutia poistil svojich ľudí, aby ich v prípade, že budú chcieť robiť politiku podľa vlastného vedomia a svedomia, zbavil poslaneckého mandátu. Prvým, kto prišiel „na ranu“, bol práve F. Gaulieder. V novembri 1996 vystúpil v parlamente a okrem iného povedal, že „sú tu skutočnosti, ktoré jednoducho nemajú nič spoločné s budovaním demokratickej spoločnosti. HZDS, ako víťazné hnutie a najsilnejší politický subjekt v koalícii, si musí vstúpiť do politického svedomia, začať robiť inventúru nad otáznikmi, prečo nedokážeme obraz Slovenska dotvoriť podľa volebného programu“. Zároveň sa rozhodol opustiť poslanecký klub HZDS a pôsobiť v NR SR ako nezávislý poslanec. Vtedy sa dostal na svetlo sveta inkriminovaný list a hlasom 77 poslancov bol Gaulieder zbavený mandátu. Na jeho miesto nastúpil Ján Belan, ktorý sa tak vyhol trestnému stíhaniu za ťažké ublíženie na zdraví pri dopravnej nehode.

Gaulieder sa nevzdal a obrátil sa na Ústavný súd, ktorý rozhodol, že NR SR porušila Gauliederovo ústavné právo, keďže ústava nepozná imperatívny poslanecký mandát. Tým spor neskončil, ale po naťahovačkách až v septembri 1997 zasadli poslanci na mimoriadnej schôdzi, na ktorej koalícia HZDS, SNS a Združenie robotníkov Slovenska návrat Gauliedera nepodporila. Žaloba sa dostala aj na Európsky súd pre ľudské práva a celý spor sa skončil v roku 2000 finančným vyrovnaním 30 000 €. Toto zjavné porušenie ústavných práv malo dopad na oddialenie prístupových rozhovorov Slovenska a Európskej únie.

František Gaulieder sa napokon vzdal vysokej politiky, ale v roku 2014 získal najviac hlasov ako kandidát na poslanca do mestského zastupiteľstva v Galante. Aj v ňom poukazoval na nekalé praktiky. Snažili sa ho zastrašiť. Už v roku 2012 a potom o tri roky neskôr našiel vo svojej poštovej schránke obálku s nábojom a v pondelok 20. marca 2017 mu do dvora domu niekto vhodil zdochnutú mačku.

To už bolo vážne varovanie. O päť dní neskôr v noci pred druhou hodinou medzi Šaľou a Trnovcom nad Váhom zrazil Gauliedera nákladný vlak. Rodina samovraždu ostro odmietla a odmieta. V moči nebohého sa našli vysoké stopy po analgetiku Tramadol, ktorý v nameranom množstve pôsobí toxicky a negatívne môže ovplyvniť konanie človeka. Otázne je, ako sa do jeho tela tento liek dostal, keďže sám ho údajne nikdy neužíval. Vylákal ho niekto na stretnutie, podal mu omamnú látku a potom ho hodil pod vlak? Posledné kroky po expolitikovi zachytila kamera v Trnovci nad Váhom pri cintoríne, na ktorom bol zapáliť sviečku na otcovom dome. Okolo pol tretej popoludní volal priateľovi, že má problém otvoriť dvere na aute. Viac sa neozval. Kde bol ďalšie hodiny? Podľa výpovede rušňovodiča Gaulieder išiel k vlaku z boku so zdvihnutými rukami a zachytili ho schodíky lokomotívy. Pokus dať mu prvú pomoc už nemala šancu na úspech.

Nitrianska kriminálka koncom minulého roka dospela k tomu, že nešlo o vraždu. „Vyšetrovateľ Odboru kriminálnej polície KR PZ v Nitre zastavil trestné stíhanie vo veci trestného činu usmrtenia. Trestné konanie vo veci trestného činu obmedzovania osobnej slobody naďalej prebieha,“ vyjadrila sa vtedy pre médiá hovorkyňa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre Renáta Čuháková. Pravda, ak sa objavia nové fakty, polícia môže vyšetrovanie obnoviť.

Ľudí, ktorí nemali Gauliedera v láske, je viac. Okrem nepriateľov, ktorých si narobil svojím kritickým postojom v Galante, sa v tejto súvislosti spomína aj jeho výpoveď v utajovanom spise o únose Michala Kováča mladšieho v auguste 1995. V tom čase bol Gaulieder ešte poslancom a údajne sa v deň únosu stretol na pôde parlamentu so šéfom SIS Ivanom Lexom.

Vari je naozaj načase, aby vraždy, ktoré otriasli, alebo prinajmenšom znepokojili Slovákov (Ducký, Valko…), boli vyšetrené a neboli zamietnuté pod koberec. Inak mám obavy, že účtovanie na spôsob gangstrov z Divokého západu, bude mať pokračovanie.