agenturatortura

Titulok je možno pre niekoho provokačný. Faktom je, že Karl Marx, nemecký filozof, zakladateľ ideológie, ktorá ovplyvnila dejiny sveta najmä v minulom storočí, 14. marca 1883, teda pred 135 rokmi, zomrel, no marxizmus, hoci vo väčšine krajín padol na hubu, žije a pri hlúpej politike novodobých vládcov – slovenských nevynímajúc – by som sa ani príliš nečudoval, keby vstal z popola.

Pri jednom z mojich pobytov v Nemecku asi pred 20 rokmi sa mi dostali do rúk nejaké noviny, ktoré uverejnili výsledky ankety, koho obyvatelia Nemecka považujú za svojho najvýznamnejšieho rodáka. Priznám sa, že si nepamätám, kto sa stal víťazom, možno Luther, možno Goethe, ale do oka a do pamäti mi padol fakt, že Karl Marx skončil na 4. mieste. Otázne je, do akej miery bol ten prieskum vierohodný, lebo medzi najvýznamnejšími Nemcami som nenašiel žiadneho z vládcov Tretej ríše, hoci pri stretnutiach s bežnými ľuďmi som natrafil na dosť takých, ktorí Hitlera a jeho kumpánov dodnes velebia.

Ale vrátim sa k Marxovi. Narodil sa v meste Trier 5. mája 1818. V jeho rodnom dome na Brückenstraße 10 je múzeum s prezentáciou jeho života a diela. Marxove rodové korene boli židovské, ale už jeho otec konvertoval na luteránsku vieru. Bez toho by sa nemohol uplatniť ako advokát. Syn Karl išiel v jeho stopách, ale už ako 18-ročný študent gymnázia sa zasnúbil so sestrou svojho spolužiaka Jenny von Westphalen. Bola od neho o štyri roky staršia, svadbu mali v roku 1843, zo siedmich detí sa dožili dospelosti len tri dcéry, ale napriek všetkým peripetiám žili spoločne až do Jennynej smrti v roku 1881.

Ako študent práv sa Marx pokúšal o literárnu tvorbu, ale rýchlo pochopil, že to nie je nič preňho. Viac sa mu pozdávala filozofia. Vnímal a usporadúval si myšlienky Hegela, Bauera, Feuerbacha a aj jeho záverečná práca sa týkala prírodnej filozofie v podaní antických mysliteľov Démokrita a Epikura.

Po štúdiách sa zamestnal v redakcii novín Rheinische Zeitung v Kolíne nad Rýnom, ba stal sa ich šéfredaktorom. Ostro ladené články však viedli k cenzúre a zákazu novín. Vtedy sa zoznámil s Friedrichom Engelsom.

V roku 1843 sa mladomanželia Marxovci presťahovali do Paríža, kde ku Karlovým najčastejším diskusným partnerom patril básnik Heinrich Heine. Spolupráca s francúzskymi socialistami síce stroskotala, ale Marx pokračoval v rozvíjaní svojich teórií. Vďaka Engelsovej finančnej podpore a ďalším príjmom si Marx mohol v metropole na Siene žiť až príliš pohodlne, nad pomery, ale nedokázal systematicky pracovať. To sa napravilo, keď sa spolu s Engelsom usadili na krátky čas v Bruseli. V roku 1847 vstúpil do Zväzu spravodlivých, ktorý sa premenoval na Komunistický zväz. Marx preň vypracoval Manifest komunistickej strany ako ozvenu na revolučné udalosti v roku 1848.

V revolučnom vrení a po ňom sa Marxov život skomplikoval, príjmov ubudlo a musel sa často sťahovať. Niektoré zdroje hovoria, že aby mal nejaký príjem, stal sa plateným informátorom rakúskej polície. Obaja myslitelia – Marx a Engels – našli nový domov v Londýne, kde sa Marx stal korešpondentom novín New York Tribune. V tom čase sa mu narodil ďalší syn, nemanželský, ktorého splodil so slúžkou. O tom sa kedysi taktne mlčalo. Aj tentoraz mu podal pomocnú ruku Engels, ktorý vzal na seba otcovstvo a malého Fredericka uložili do sirotinca.

V Londýne napísal Karl Marx svoje najdôležitejšie diela. Predovšetkým je to Kapitál, ktorý sa nerodil ľahko a do tlače sa dostal jeho prvý diel až v roku 1867. Okrem toho sa Marx zapájal do robotníckeho hnutia, nemohol chýbať pri zrode Prvej internacionály v roku 1864 a osem rokov bol na jej čele. Opäť ho sužovala chudoba, ktorú vyhnalo z jeho domu dedičstvo po matke. Vtedy mal príjem rovnajúci sa zhruba 20-násobku mzdy robotníka, Marxovci sa mohli presťahovať do lepšieho domu a Jenny dokonca usporadúvala plesy. Keď bolo najhoršie, opäť ho finančne podporil Engels. Upadal však aj zdravotne, najmä po manželkinej smrti, ktorú nasledoval o dva roky neskôr, 14. marca 1883. Engels našiel v jeho pozostalosti celé zväzky poznámok a náčrtov, ktoré usporiadal a dal tak Kapitálu konečnú podobu.

Marxova filozofia vychádzala z poznania, že ľudstvo v celej svojej histórii prechádza konfliktami spoločenských tried. „Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov,“ napísal v Komunistickom manifeste. „Slobodný a otrok, patricij a plebejec, barón a nevoľník, cechový majster a tovariš, viedli nepretržitý boj, skrytý či otvorený, boj, ktorý vždy skončil revolučným pretvorením celej spoločnosti alebo spoločným zánikom bojujúcich tried.“ Manifest zakončil známym heslom: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“

V dobe, v ktorej žil, mal pred očami konflikt buržoázie a proletariátu. Východisko videl v beztriednej, komunistickej spoločnosti, ktorá sa dá vytvoriť len zrušením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, pričom nevylučoval ani násilie. „Filozofi svet iba rôzne vykladali, ide však o to, ako ho zmeniť,“ napísal v 11. téze o Feuerbachovi. Marxove idey zaujali nielen samotný proletariát, ale aj mnohé osobnosti. „Marx v 19. stor. bol najgeniálnejším mysliteľom,“ vyjadril sa na jeho adresu prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk. „Niet jediného národohospodára, ktorý by sa Marxom nezaoberal. Sám som sa od neho mnoho naučil. Jeho pôsobenie bolo ohromné. Marxizmus podmienil reformy.“

Marx našiel pokračovateľov, ktorí si však jeho myšlienky vysvetľovali rôzne a rôzne pristupovali aj k ich realizácii v praxi. Výrazne sa to prejavilo v minulom storočí, keď revolúcia v Rusku v roku 1917 odštartovala éru socializmu, ktorý mal prerásť do komunizmu. Ukázalo sa, že nič nie je také ružové, ako sa javí na povrchu. Nový spoločenský systém si vyžadoval tvrdú ruku, čo viedlo k totalitarizmu, ako to predpokladal rakúsky liberálny filozof Karl Raimund Popper, prirovnávajúc komunizmus k fašizmu. Nikto nikdy nespočíta obete, ktoré si tento experiment vyžiadal.

Marx dávno zomrel. A marxizmus? Mnohí si na jeho praktické uplatnenie u nás veľmi dobre pamätáme. Jedni ho preklínajú – a majú na to dôvod – iní na tie časy spomínajú s nostalgiou, podčiarkujúc najmä stratu sociálnych istôt – a tiež majú dôvod. A tí „šikovnejší“ marxisti, ktorých zrazu čosi „osvietilo“ a zmenili názor, sa dostali k majetkom nevídaným a k vladáreniu, ktoré síce môžeme vnímať ako demokratické, no činy jednotlivcov a skupín ukazujú, že aj v demokracii sa dajú porušovať zákony, čo vyvoláva oprávnené rozčarovanie a hnev tých, ktorí by chceli len spokojne, bez stresov žiť.

Vo svete sa ako klasický príklad zlého uplatňovania Marxových myšlienok spomína najmä Kórejská ľudovo-demokratická republika. Komunizmus, teda Marxovo učenie, hoci v modifikovanej podobe, sa však udržal aj v susednej Číne, najľudnatejšej krajine sveta. Napriek totalitným praktikám sa v nej darí rozvíjať ekonomiku, pravda, do úvahy treba brať čínsku pracovitosť a skromnosť.

A bola to práve Čína, ktorá nemeckému mestu Trier venovala bronzovú sochu tamojšieho rodáka Karla Marxa v nadživotnej veľkosti (výška 4,4 m, hmotnosť 2,3 tony). Je dielom sochára a riaditeľa Čínskeho národného múzea Wu Wej-šana a jej odhalenie je naplánované na 5. mája. Pri 200. výročí Marxovho narodenia tam otvoria tri výstavy venované Marxovi. Pri tej príležitosti má patriť k hlavným rečníkom predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Podujatia určite zvýšia počet čínskych návštevníkov Trieru, ktorých sem v súčasnosti prichádza ročne okolo 150 000.