agenturatortura

Pred 35 rokmi, 11. júla 1982, zomrel v Bratislave básnik a spisovateľ Andrej Plávka. Svoju životnú kariéru po vojne spojil s komunistickou stranou a s jeho menom sa spájajú normalizačné v slovenskej kultúre v 70. rokoch, keď bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Ideové postoje sa dostali aj do jeho poézie, ale zároveň nemožno naňho nespomínať ako na  básnika, ktorý veršami oslávil svoju domovinu, svoj rodný Liptov.

Garbiarstvo bolo na Liptove rozšíreným remeslom. Garbiarom bol aj otec Andreja Plávku, ktorý sa narodil v Liptovskej Sielnici 18. novembra 1907. Nadaný chlapec však nešiel v otcových stopách. Po maturite odišiel na Karlovu univerzitu do Prahy. Mal sa stať právnikom, štúdiá však nedokončil. Patril však medzi najaktívnejších členov spolku Detvan a po návrate na Slovensko sa zapojil do činnosti organizácie kresťanskej mládeže YMCA. Počas prvej Slovenskej republiky viedol Ústav pre sociálnu a kultúrnu starostlivosť v Banskej Bystrici, kde sa zapojil do SNP, konkrétne do vysielania Slobodného slovenského vysielača, pre ktorý spolu s Alexandrom Matuškom pripravil ohlas k slovenskému národu a Manifest pokrokových slovenských spisovateľov.

Po vojne Andreja Plávku posadili do kresla námestníka povereníka informácií, dva roky bol tajomníkom Národného frontu, od roku 1949 viedol knižné vydavateľstvo Tatran a zároveň bol v rokoch 1957 – 63 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v roku 1969 ako stranícky spoľahlivý káder sa stal predsedom tejto organizácie. Zomrel v Bratislave pred 35 rokmi, 11. júla 1982.

Politickými postojmi si vyslúžil nelichotivé zaradenie medzi normalizátorov. Nemožno však obísť jeho básnické dielo, ktorým sa zaradil medzi našich najvýznamnejších a najplodnejších poetov.

Hudobný skladateľ Dušan Pálka, ktorý s ním sedával v jednej lavici v mikulášskom gymnáziu, spomína, že to bol práve Andrej Plávka, ktorý mu napísal text k piesni Povedz mi, dievča, či ma ty ešte rado máš. Získala si veľkú obľubu a vlastne odštartovala skladateľskú kariéru Dušana Pálku.

Povedz mi, dievča, či ma ty ozaj rado máš?

Či ty už na mňa, na moje srdce zabúdaš?

Zabudlo si už, veď i svet na mňa zabudol,

Cigán mi pieseň poslednej lásky zahúdol.

S gymnaziálnymi rokmi sa spájajú aj prvé Plávkove básne, ktoré sa objavili v časopise Nový rod. Nasledovali ďalšie renomované literárne periodiká a už v roku 1928 mal Andrej Plávka zhromaždený súbor básní, ktoré vydal v zbierke Z noci i rána. Vzorom mu boli štúrovskí romantici, ale i Hviezdoslav, no v 30. rokoch sa paradoxne viac zameral na prozaickú tvorbu. Ďalšiu básnickú zbierku Vietor nad cestou, ktorou sa vybral na cestu básnickej moderny, vydal v roku 1940, a o dva roky neskôr Tri prúty Liptova. Práve návratmi do rodného kraja si Andrej Plávka získal srdcia milovníkov poézie.

Kým pohľad vyhaslý nevzbĺkne na kahane,

kým lakeť nezvábi rozprávka pavučín,

kým v bázni nezrovnáš s tvrdými svoje dlane,

kým kúzlo prípecka dýchať ťa naučí,

kým pozdrav nevrátia sedem ráz tvoje hory –

živý kľúč obzoru Liptov ti neotvorí.

(Z básne Návrat zo zbierky Tri prúty Liptova)

Veľakrát vyjadril vo veršoch úctu a lásku k vlasti. Najčastejšie znela báseň Domovina moja. V jej závere sa vyznáva:

Ty, domovina moja, plná krásy,

čo z hôr a dolín veniec uvila si

a stužkami riek si ho vyzdobila

– ako sa zdobí pri nedeli milá –

cez lásku k tebe na svet šíry hľadím,

cítim sa znovu veselým a mladým

pre tvoju pieseň, krásu tvojej jari,

tvoj život v ľude nikdy neskonalý –

hodna si práce, sebažertvy, boja,

ty, domovina moja!

SNP inšpirovalo Andreja Plávku k zbierkam Ohne na horách, Tri vody a Neumrel na koni.

Načúvaj, ak prídeš až k našej bráne ticha,

zo semien našich sŕdc počuješ lásku rásť,

z tej prsti nad nami túžobne ako dýcha

do rokov jasnejších naša i tvoja vlasť.

Načúvaj tichý žalm bolesti tejto zeme,

v nej pravdu zmučenú i v smrti dopovieme.

(Verše Andreja Plávku ako epitaf na pamätníku nacistami popravených antifašistov v Kováčovej).

Často recitovaná bola Plávkova Pieseň vďaky. Najznámejší úryvok z nej:

Znej, pieseň vďaky slávnych činov,

na pamäť vry sa na skalu,

poďakuj matkám chrabrých synov

od Moskvy, Volgy, Uralu.

Novodobí literárni kritici a historici vnímajú Plávku ako jedného z básnických ospevujúcich komunizmus. Bol synom doby, keď vo veľkej časti sveta vládli iné ideály, ako je tomu dnes. A v tie ideály veril. Básňou oslávil aj Lenina:

V kopulách Kremľa história leží,

okutá zlatom, krutá, umretá –

dávno jej odbil zvon na Spasskej veži,

podúva vetrík komunizmu svieži,

Leninov vetrík, šťastie do sveta…

(Z básne Lenin)

Celkom vydal Andrej Plávka 17 samostatných zbierok a v 70. rokoch sa dostalo k čitateľom jeho súborné dielo. V tom čase pripravil aj ďalšie prozaické práce autobiografického charakteru: Smädný milenec, Plná čaša, Rodné listy. Jeho tvorba bola ocenená viacerými radmi a vyznamenaniami, vrátane Radu práce v roku 1967 a titulom národný umelec o štyri roky neskôr.