agenturatortura

Koncentračný tábor v Osvienčime bol jednou z najstrašnejších tovární na smrť v čase Druhej svetovej vojny. Nikto nikdy nezráta počet obetí tejto nacistickej vražednej mašinérie. Boli ich státisíce, milióny… Málo bolo tých, ktorým sa podarilo ujsť na slobodu. Podľa bežne dostupných zdrojov sa hovorí a píše o vyše 800 väzňoch, ktorí oklamali stráže a dostali sa vlastnými silami z osvienčimského pekla, ale vie sa len o 144, ktorí svoj útek určite prežili.

Pamätný je útek dvoch Slovákov: Alfréda Wetzlera z Trnavy a Rudolfa Vrbu z Topoľčian. Svoj útek si dokonale naplánovali a pripravili. Podaril sa im práve pred 70 rokmi, 7. apríla 1944.

Namierili si to cez hory do Žiliny, kde napísali 32-stranovú správu o hrôzach v Osvienčime. Dostala sa na stoly mnohých zodpovedných, vrátane pápeža, amerického prezidenta, i do svetovej tlače.

Nebolo to prvé svedectvo o zverstvách, ku ktorým dochádzalo v Osvienčime, svedectvo, že nejde o žiaden zajatecký tábor, ale o miesto, kde sa systematicky vraždí, likviduje predovšetkým židovské obyvateľstvo z nacistami okupovaných krajín. Už na prelome rokov 1943 – 44 sa objavila tzv. správa poľského majora. Pripravil ju Jerzy Tabeau, ktorý utiekol z Osvienčimu 19. novembra 1943 a po vojne sa vypracoval v Krakove na uznávaného kardiológa.

Boli tieto správy naozaj také neuveriteľné? Informácie Vrbu a Wetzlera, ktorí utiekli z koncentráku práve pred 70 rokmi, určite zabránili ďalšiemu vraždeniu. Odhaduje sa, že týmto svojím činom zachránili najmä okolo 200 tisíc maďarských Židov.

Genocída, ktorá bola sprievodným javom Druhej svetovej vojny, už pomaly zapadá prachom zabudnutia a s úprimnou pietou si ju dnes pripomínajú len tí, ktorým v mašinérii hromadného vraždenia zahynul niekto blízky. Ich navonok prezentované spomienky sú určite zdvihnutým varovným prstom. V ruchu všedného dňa, v tom každodennom zápase o prežitie – u jednej skupiny obyvateľstva, či o znásobovanie majetku, v honbe za mamonou – u skupiny druhej, si to memento nevšímame. Prechádza do histórie a stráca sa v nej tak ako nezmyselné vraždenie na Piave, napoleonské krvavé strety, vražedné nájazdy Osmanov alebo Tatárov…

Človek je proste tvor nepoučiteľný. Veď aj po Druhej svetovej vojne by sme našli dosť príkladov, keď ľudská nenávisť prekročila všetky medze a vyústila do genocídy.

Pred 20 rokmi neďaleko rwandského hlavného mesta Kigali padlo lietadlo, v ktorom zahynul Juvénal Habyarimana, prezident tejto malej africkej republiky, a Cyprien Ntatyamira, prezident susedného Burundi. Nebola to náhoda – lietadlo niekto zostrelil. To bolo rozbuškou k výbuchu dlhoročného napätia medzi dvoma národnostnými skupinami vo Rwande – medzi etnikom Hutu, ktoré malo v rukách moc, a kmeňom Tutsiov.

Moc v krajine prevzala armáda, ktorá prostredníctvom rozhlasu vyzvala milície, aby sa vyzbrojili čímkoľvek a zabíjali Tutsiov, i tých Hutuov, ktorí sa snažili hľadať cestu k zblíženiu znepriatelených národov. Medzi prvými obeťami genocídy, ktorá sa rozpútala v africkej Rwande pred 20 rokmi, 7. apríla 1994, bola premiérka Agathe Uwilingiyimana a jej manžel. V noci prehovorila v Rádiu France, pričom zdôraznila, že civilisti nie sú v žiadnom prípade zodpovední za prezidentovu smrť. Nadránom chcela prehovoriť vo rwandskom rozhlase, ktorý však už bol obsadený prezidentskou gardou. Chrániť ju prišla skupina desiatich belgických vojakov z jednotiek OSN. Proti presile nemali šancu, boli zajatí a kruto umučení.

Cestu k dráme dláždil práve rwandský rozhlas, ktorý burcoval Hutuov k zabíjaniu. Stal sa krvavým symbolom rwandskej genocídy, podobne ako mačeta, keďže pod jej údermi zahynuli tisícky ľudí. Aj v tomto prípade sa dá len odhadnúť, koľko si rwandská genocída vyžiadala ľudských obetí. Údaje hovoria, že za tri mesiace rwandského šialenstva zahynulo možno pol milióna, možno milión ľudí. Ďalším státisícom sa podarilo utiecť do susedných krajín, no sotva mohli hovoriť o šťastí, lebo okrem toho, že ich tu čakal hladomor, sa boje a masakry nevyhli ani utečeneckým táborom.

Dnes, 20 rokoch od vraždenia, je vo Rwande 7. apríl označený za pamätný deň, ktorým sa začína týždeň národného smútku. V krajine vládne pokoj, otázne je, či je to pokoj trvalý a či spomienky na udalosti pred dvoma desiatkami rokov nerozjatria stále boľavé rany.

Po utíchnutí bojov vyšli najavo mnohé príklady, pri ktorých aj nezainteresovanému človeku behá po chrbte mráz. Príkladom môže byť masaker v dedine Nyarubuye. Okolo 1 500 Tutsiov hľadalo záchranu v kostole. Milície ho buldozérmi zrovnali so zemou, pričom zastrelili, alebo mačetou rozsekali každého, kto sa pokúsil uniknúť. Vyšlo najavo, že milíciám pomáhal sám kňaz, ktorý bol neskôr medzinárodným tribunálom odsúdený za trestný čin genocídy. Známym prípadom sa stal aj ten, keď milície popíjajúc so spevom pivo nechali odísť belgických vojakov, ktorí chránili budovu školy, a po ich odchode v nej povraždili asi 2 000 utečencov, vrátane žien a detí.

Podobne ako kňaz z Nyarubuye sa dostali pred súd mnohí ďalší vodcovia tohto masového zabíjania. Určite nie všetci, ale azda bolo urobené spravodlivosti zadosť. Známymi sa stali aj tí, ktorí si aj v tejto neskutočne krvavej dráme zachovali ľudskú tvár. Ako napríklad senegalský dôstojník, príslušník zborov OSN, Mbaye Diagne, ktorý zachránil stovky ľudí, medzi nimi aj deti zavraždenej premiérky, a sám zahynul, alebo taliansky dobrovoľník Antonio Locatelli, ktorého takisto zabili rwandskí milicionári. A mohol by som menovať ďalších.

V súvislosti s genocídou v africkej Rwande pred 20 rokmi sa veľa pohovorilo a popísalo aj o tom, či jej medzinárodné spoločenstvo naozaj nemohlo zabrániť, či OSN nemohla ráznejšie zakročiť. Návrhy, ktoré prichádzali na hlasovanie v Bezpečnostnej rade, narážali na odpor USA, ktoré v tom čase zastupovala v OSN Madeline Albrightová. Američanom sa do Rwandy nechcelo, nech si, vraj, svoj problém vyriešia sami, vraj je to lokálna záležitosť, vraj nejde o žiadnu genocídu… Nuž, táto malá krajina v centrálnych častiach Afriky je síce malebná, ale neprekypuje bohatstvom, kvôli ktorému by bolo treba riskovať životy amerických vojakov. Ako pri tomto postoji vnímať slová amerického prezidenta Clintona, ktorý v marci 1998, teda štyri roky po vypuknutí bratovraždenia, priletel do Kigali, aby vyjadril ľútosť a priznal, že „sme neurobili všetko tak, ako sme mali, že sme nezamedzili tomu, čo sa stalo“?

Zodpovednejšie pristupovali k tomuto problému napríklad Belgičania, ktorí vyslali do medzinárodných jednotiek UNAMIR svojich vojakov, no po smrti desiatich z nich – a pri zlyhaní Bezpečnostnej rady OSN – sa aj Belgicko rozhodlo svojich vojakov stiahnuť. V Rwande pôsobilo pôvodne okolo 2 500 vojakov z rôznych krajín, ktorých hlavnou úlohou bolo chrániť diplomatické misie a hranicu s Ugandou. Po vypuknutí genocídy ich tam zostala asi len desatina.

Ešte pred začiatkom vraždenia Juhoafričan Eeben Barlow ponúkol žoldnierov svojej súkromnej organizácie Executive outcomes, ktorí mali skúsenosti z bojov v Angole, k dispozícii OSN. Cena 600 tisíc amerických dolárov na deň sa zdala OSN privysoká. Ukázalo sa, že pôsobenie modrých prílb v Rwande stálo OSN päťkrát toľko, pritom ich bojaschopnosť bola veľmi nízka.

Osvienčim spred 70 rokov i Rwanda spred 20 rokov sú veľkým mementom, na ktorý by sme nemali zabúdať, mali by sme si ho pripomínať a predovšetkým by sme sa mali z neho poučiť, nehľadiac na to, že od hitlerovského „konečného riešenia“ vyrástli už tri nové generácie, ani na to, že Rwanda je od nás geograficky ďaleko. História nás učí, že niekedy stačí veľmi, veľmi málo, aby sa človek zmenil na vraha, ba na vraha masového. Napriek tomu osobne nikdy nepochopím: Prečo? Dôvod, ktorý sa zvykne spomínať v súvislosti s Rwandou, teda doslova boj o prežitie v chudobnej preľudnenej krajine, nepokladám za taký, aby sa problém riešil takýmto neľudským spôsobom.