agenturatortura

Nielen klasické médiá, ale najmä najrôznejšie viac či menej spoľahlivé internetové zdroje nás denne zahlcujú stovkami informácií, ktoré zaváňajú bulvárom.

Mám pocit, že nielen tradičný bulvár, ale aj najrozmanitejšie stránky encyklopedického charakteru nám ponúkajú aj také informácie, s ktorými sa v bežne dostupných, starších, knižných literárnych zdrojoch nestretneme. Mám v tejto chvíli na mysli najmä informácie, ktoré majú súkromný, ba intímny charakter, pritom nie vždy sú dostatočne preukázané, overené, niektoré sú už prakticky neoveriteľné. Samozrejme, že je na mne, či si ich prečítam, alebo im nevenujem pozornosť, ale užívatelia internetu sú rôzni. Pre niektorých je práve tou najsuper informáciou klebeta, ktorú potom môžu ďalej šíriť ako sväto-svätú, hoci neoverenú pravdu. A – ako tomu môže byť napríklad v prípade slávneho rozprávkara Hansa Christiana Andersena – k takým informáciám sa hravo dostanú aj deti, možno ešte rýchlejšie, ako my, skôr narodení.

Včera bol Medzinárodný deň detskej knihy. Dátum vybrali na počesť Hansa Christiana Andersena, ktorý sa narodil v dánskom meste Odense 2. apríla 1805. Napísal vyše 150 rozprávok. Medzi nimi sú viaceré klasické a všeobecne známe, ako je Princezná na hrášku, Ošklivé káčatko, Cisárov slávik, Cisárove nové šaty, Statočný cínový vojačik, Malá morská víla, Dievčatko so zápalkami, Snehová kráľovná… Sám Andersen im však údajne neprikladal veľký význam. Viac si vážil svoje básnické a dramatické pokusy, ktoré však nezaujali ani kritikov, ani čitateľov, ani divákov, s čím sa len veľmi ťažko zmieroval.

Cesta Hansa Christiana Andersena na spisovateľské výslnie nebola jednoduchá. Pochádzal z chudobnej rodiny, ktorá žila v jednej miestnosti. Mal len 11 rokov, keď mu umrel otec. Mama sa o dva roky znova vydala, no zrejme to nebolo ani pre ňu, ani pre chlapca žiadne veľké víťazstvo. Ona sama, dovtedy usilovná práčka, sa zrazu začala viac dívať na dno pohárika, navyše jeho nová sestra sa živila najstarším ženským remeslom a dedka po otcovi vnímalo celé Odense ako mestského blázna. Až sa nechce veriť, že v takomto prostredí mohol vyrásť spisovateľ, ktorý písal predovšetkým pre deti. Skôr by sme v ňom čakali autora typu nášho Fraňa Kráľa.

Namiesto školy musel malý Andersen chodiť pracovať do továrne, aby pomohol rodine prežiť. Ak si našiel voľný čas, rád čítal knihy, ktoré si mal možnosť vypožičať. Obľuboval dramatikov a najmä Shakespeara, jeho hry si vraj dokázal zapamätať a predvádzal ich v bábkovom divadle, ktoré si vlastnoručne zmajstroval.

Raz si zbalil celý svoj bábkový súbor do kufra a vybral sa do hlavného mesta Kodane. Šťastie mu prialo. Stretol sa s človekom, ktorý mu vybavil študijné štipendium u samotného kráľa Frederika VI. Objavili sa hypotézy, že to nebola kráľovská či priateľská služba, ale doslova bratská, teda že Andersen vraj bol kráľovým bratom, že sa Frederikov otec Christian VII. „pozabudol“ s mladou práčkou Andersenovou.

Určite nevyznie výchovne fakt, že Andersena škola nebavila. Cez internet sa však dozvieme aj viac. Napríklad to, že Andersen bol hanblivým mládencom i mužom a jeho vzťah k ženám bol čisto platonický. Píše sa o jeho homosexualite, prípadne o asexualite, ba dokonca ho podozrievajú z pedofílie. Nuž, po takejto informácii, ku ktorej sa môže dostať ktorýkoľvek užívateľ internetu, som si dovolil dať za rozšírené podujatie našich knižníc Nos s Andersenom otáznik, lebo to vyznieva trošku prvoaprílovo, pritom však absolútne nepopieram dobrý úmysel organizátorov.

Bolo šťastím pre Hansa Christiana Andersena, že ho jeho mecenáši nepustili k vode ani vtedy, keď videli, že sa mu nedarí, že jeho spisovateľské ambície sú väčšie ako dosahované výsledky. Mal už 40 rokov, keď sa mu podarilo prebiť sa na literárny Olymp. Nestalo sa tak ani básňami, ani divadelnými hrami, na ktorých si veľmi zakladal, ale zdanlivo obyčajnými rozprávkami.

Keď mal Andersen 67 rokov, spadol z postele. Nuž, stáva sa. Určite nebol prvým ani posledným. Zranenie, ktoré si tým spôsobil, ho údajne sužovalo až do konca života. Zomrel o tri roky neskôr, 4. augusta 1875. Jeho pohrebu sa osobne zúčastnil dánsky kráľ Christian IX., ktorý na deň pohrebu vyhlásil štátny smútok.

Na záver si dovolím položiť otázku, ku ktorej mierila celá táto moja spomienka na slávneho autora rozprávkových príbehov: Je nutné, vhodné a napokon i úctivé k tým, ktorí sa už nemôžu brániť, aby sa o nich a o ich živote verejne publikovali aj také informácie, ktoré sú – alebo by mali byť – len ich osobné? Viem, dnes to letí, dnes má človek malú šancu na úspech, ak nie je okydaný zo všetkých strán. Nestaviam sa do roly puritána, ale napriek tomu mi nedá, že ak to aj pravda je, nestačí v nebulvárnom, encyklopedickom príspevku spomenúť len to, čím ten alebo onen človek prispel do kultúrnej, vedeckej či inej sféry ľudstva?