agenturatortura

V posledný marcový deň roku 1889 bolo v Paríži veľmi rušno. Metropola Francúzska sa chystala na Svetovú výstavu, ktorá bola súčasťou osláv 100. výročia Francúzskej revolúcie.

Symbolom Svetovej výstavy v Paríži v roku 1889 sa stala dnes všeobecne známa veža. Jej podoba sa zrodila v projekčnej kancelárii staviteľa Gustava Eiffela, ktorý po vyše dvoch rokoch intenzívnych stavebných prác mohol 31. marca 1879 pozvať predstaviteľov štátu a mesta, ako aj početný zástup novinárov a fotografov, aby si prehliadli a doslova ohmatali dielo, ktoré sa stalo novou dominantou veľkomesta na Seine a zostalo ním aj po viac ako jeden a štvrť storočí.

Krst slávnej Eiffelovky

Nebolo ešte všetko tak, ako si to Eiffel naplánoval. Predovšetkým ešte nefungovali výťahy a tak honorácia štátu a mesta a s nimi zvedaví majstri pera i fotoaparátu museli hore pekne po svojich. Trvalo im to viac ako hodinu. Eiffel musel odpovedať na mnohé otázky, aj sám sa občas zastavil a objasňoval konštrukčné prvky. „Krivka štyroch vonkajších rohov veže, tak, ako ju nadiktovali matematické výpočty, vytvára mohutný dojem pevnosti a krásy,“ hľadal Eiffel slová, ktorými by čo najkrajšie priblížil dielo, ktorým sa navždy zapísal nielen do histórie Paríža, ale aj svetovej architektúry – staviteľského umenia.

Na vrchole Eiffelovky zaviala francúzska trikolóra a ozvali sa slávnostné salvy. Nový symbol Paríža prešiel svojím krstom a mohli sa začať oficiálne oslavy. (Mimochodom, k dobrej nálade vtedy prispela aj ľudová kapela z Košíc pod vedením chýrneho primáša Františka Horvátha, rodáka z Banskej Bystrice, ktorý sa právom pýšil titulom „kráľ uhorských primášov“.)

Symbol storočia priemyslu a vedy

Zrod „Železnej dámy“, ako dnes Parížania nazývajú dominantu mesta, nebol bezproblémový. Hoci v názve veže je navždy zapísané meno Gustava Eiffela, jej ideovými tvorcami sú Maurice Koechlin a Émile Nougnier, ktorí pracovali v Eiffelovej spoločnosti. V máji 1884 urobil Koechlin prvé náčrty projektu, ktorý nazval „veľkým pylónom“. Na jeseň 1884 sa k spomenutým konštruktérom pridal dizajnér Stephen Sauvestre. Spoločný návrh predložili šéfovi. Eiffelovi sa zapáčil a model veže predstavil na výstave dekoratívnych umení. 30. marca 1885 predniesol referát v spoločnosti Société des Inginéreurs Civils, v ktorom okrem iného povedal: „Nielen pre umenie a modernú techniku, ale pre celé storočie priemyslu a vedy, v ktorom žijeme, bola pripravená cesta veľkým vedeckým hnutím osemnásteho storočia a revolúcie z roku 1789. Na ich počesť bude tento pamätník postavený ako prejav francúzskej vďačnosti.“

Dobrá investícia

Prešiel ďalší rok. Už sa zdalo, že všetky plány zostanú len víziami, no v roku 1886 sa stal novým francúzskym prezidentom Jules Grévy a ministrom obchodu Édouard Lockroy. Ten ustanovil komisiu na posúdenie výstavby monumentu na Marsových poliach v Paríži. Objavili sa desiatky projektov, komisia mala na ich posúdenie iba mesiac a už 12. mája 1886 padlo rozhodnutie: novou dominantou Paríža sa stane Eiffelovka.

Trvalo však ďalších viac ako pol roka, kým sa 8. januára 1887 dostala na papier zmluva o výstavbe. Eiffelova spoločnosť sa rozhodla ísť do toho aj napriek tomu, že vláda prisľúbila financovať približne len jednu štvrtinu z odhadovaných nákladov šesť a pol milióna frankov. Celkové náklady po ukončení stavby sa napokon vyšplhali na 7 739 401 frankov a 31 centimov. Veru, spoločnosť si dala na svojom účtovníctve záležať a náklady vyčíslila na centimy. Spoločnosť mala podľa dohody profitovať z prevádzkovania veže. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že to bola dobrá investícia.

Odporcovia „opachy“ spísali petíciu

Hoci to znie dnes až neuveriteľne, našlo sa dosť tých, ktorí zdvihli hlas proti stavbe takej „opachy”. Medzi tými, ktorí dali svoj podpis pod protestnú petíciu, boli mnohé známe osobnosti, ako napríklad spisovateľ Guy de Maupassant alebo hudobný skladateľ Charles Gounod. „My, spisovatelia, maliari, sochári, architekti a vášnivo oddaní doteraz nedotknutej kráse Paríža, protestujeme všetkými silami s veľkým rozhorčením v mene opovrhovaného francúzskeho vkusu proti vybudovaniu tejto zbytočnej a monštruóznej veže,” priniesol znenie petície denník Le Temps. „Ak chcete pochopiť naše argumenty, predstavte si, že smiešnou dominantou Paríža bude gigantický čierny komín, ktorý bude barbarsky drviť pod sebou Notre Dame, Tour Saint-Jacques, Louvre, Invalidovňu, Triumfálny oblúk, všetky tieto naše pamiatky budú ponížené ako v príšernom sne.”

Gustave Eiffel nemohol po týchto útokoch mlčať a porovnal svoje dielo s egyptskými pyramídami: „Moja veža bude najvyššia a najgrandióznejšia stavba, akú niekedy človek postavil. Prečo by niečo, čo obdivujeme v Egypte, malo byť  v Paríži odporné a smiešne?”, pýtal sa. Vyvrátil aj obavy z toho, že by tristometrová veža predstavovala pre mesto a jeho obyvateľov nebezpečenstvo.

O Guy de Maupasantovi sa traduje, že neskôr denne obedoval v reštaurácii vo veži. Vraj preto, lebo to bolo jediné miesto, z ktorého nebolo možné vidieť samotnú vežu.

Eiffel sa určite nezbláznil

Stavebné práce sa rozbehla hneď po podpise dohody v januári 1887. Najprv bolo treba urobiť „nohy”. S východnou a južnou nebol problém, každá z nich spočinula na štyroch dva metre hrubých betónových doskách. Zložitejšie to bolo so základmi bližšie k Seine. Tu až v hĺbke 22 metrov museli byť osadené 6 m hrubé dosky. Tieto základy boli hotové do konca júna, keď sa mohlo začať so samotnou montážou. Musela byť precízna podľa nákresov, ktoré vyšli z projekčnej kancelárie. A tých boli tisíce. Poloha otvorov na nity nesmela mať väčšiu odchýlku ako 0,1 mm a uhly jednotlivých dielcov sa spájali v oblúku s presnosťou jednej sekundy. Komponenty vyrábali v Eiffelovej továrni v Levallois-Perret na predmestí Paríža. Celkom išlo o 18 038 kusov, na ktorých spojenie bolo treba asi dva a pol milióna nitov.

Aj počas výstavby sa vyskytli situácie, keď parížsky bulvár prinášal články s titulkami: „Eiffelova samovražda!”, „Gustave Eiffel sa zbláznil!” Staviteľ však určite nepotratil rozum a aj v tých najzložitejších situáciách dokázal nájsť optimálne riešenie.

Zvládli to za dva roky

Pracovalo sa za prísnych bezpečnostných opatrení a hoci sa na stavbe vystriedali stovky robotníkov, zomrel z nich iba jeden. Nestalo sa to však pri práci, ale keď sa vo voľnom čase chcel pred svojou snúbenicou ukázať, aký je frajer. Špacíroval sa vo veľkej výške po úzkom tráme, neudržal rovnováhu a zletel k nohám šokovanej nastávajúcej, ktorá sa vďaka takejto hlúpej frajerine stala vdovou už pred sobášom.

Hodno spomenúť, že spolupracovníkom Gustava Eiffela na výstavbe parížskej veže bol stavebný inžinier Ján Feketeházy. Pôvodne sa volal Čiernihaus a narodil sa v Šali 16. mája 1842. V rokoch 1873 – 92 bol hlavným projektantom štátnych železníc v Budapešti a k jeho dielam patrí most cez Dunaj v Komárne a budapeštiansky Most slobody, ako aj most cez Tisu v Segedíne. Pri všetkých týchto projektoch spolupracoval s Eiffelovou kanceláriou. Ako dôchodca sa vrátil do rodnej Šale, kde zomrel 31. októbra 1927.

Je priam neuveriteľné, že dva roky po podpise zmluvy Eiffelovci so stavbou veže finišovali. Slávnostná kolaudácia sa uskutočnila pred 125 rokmi, 31. marca 1889. Pravda, práce sa nezastavili. Mnohé – vrátane výťahov – sa dokončievalo až v priebehu svetovej výstavy, ktorú otvorili 6. mája 1889. Počas nej vystúpili na niektoré z poschodí veže takmer dva milióny ľudí.

Eiffelova spoločnosť mala podľa dohody prevádzkovať vežu dvadsať rokov, potom malo prejsť vlastníctvo na mesto Paríž a uvažovalo sa s jej zbúraním. Našťastie, noví mestskí páni nezdieľali názory svojich predchodcov a vežu zachovali. Paradoxne k tomu prispela aj Prvá svetová vojna, keď boli na veži osadené silné rádiové vysielače.

Perličky z histórie Eiffelovky

Za viac ako storočie navštívilo „Železnú dámu“, ako dnes Parížania nazývajú svoj novodobý symbol, viac ako štvrť miliardy ľudí. Samozrejme, v takom dlhom časovom období a pri masovej návštevnosti sa na Eiffelovke odohralo všeličo.

Tak napríklad 4. februára 1912 vyšiel na prvú terasu veže rakúsky krajčír Franz Reichelt s tým, že vyskúša vlastnoručne vyrobený padák. Let z výšky 60 m bol jeho posledným pohľadom na Paríž a svet vôbec.

V roku 1925 si zase nejaký humorista vystrelil z ľudí, keď zverejnil inzeráty, podľa ktorých časti veže ponúkal ako šrot. Dosť bolo tých, čo mu naleteli, a to aj z vážených a inteligentných, ale malomeštiackych kruhov, veď tu nešlo o to zarobiť na kúsku železa, ale mať niečo, čo má len málokto na svete.

Vo februári 1926 narazilo do Eiffelovej veže lietadlo pilotované Leonom Colletom, ktorý náraz neprežil. V máji nasledujúceho roka chýrny letec Charles Lindbergh doprial pasažierom letu spoza Atlantiku pred pristátím v Paríži okružný let okolo veže.

„Železná dáma“ odolala Hitlerovi

Pred nemeckou okupáciou Paríža v roku 1940 miestni antifašisti poškodili výťah, takže sa Hitler na vežu nemohol vyviezť a pešo sa mu nechcelo. Keďže silný vietor odfúkol aj prvú osadenú svastiku, po meste sa hovorilo, že „Hitler obsadil Francúzsko, ale Eiffelovku nedobyl”.

V auguste 1944, keď sa armáda Spojencov blížila k Parížu, vydal Hitler rozkaz vojenskému guvernérovi mesta Dietrichovi von Choltitzovi, aby Eiffelovku zničil. Historici si protirečia, či generál neuposlúchol rozkaz, alebo poradcovia v poslednej chvíli presvedčili führera, aby vežu ponechal, že im môže byť užitočná, keď sa vývoj na fronte otočí.

Krátko po novoročných oslavách v roku 1956 poškodil vrchol veže oheň. V súvislosti s opravami na nej umiestnili rozhlasové antény. V roku 1967 prenikli na verejnosť informácie o údajných plánoch premiestniť Eiffelovu vežu do Montrealu, kde mala byť súčasťou výstavy Expo ´67. Či išlo iba o fámy, alebo mali tieto správy aj nejaké reálne podklady, nevedno.

Kolos s hmotnosťou viac ako 10 000 ton

Veľkou rekonštrukciou prešla Eiffelova veža v roku 1980. Nasledovali hazardérske kúsky: prelety cez oblúky veže a bungeejumpingové skoky, pričom niektorí kaskadéri pridali aj akrobatické prvky. Thierry Devaux 27. októbra 1991 sa pomocou elektrického navijaku po každom skoku vrátil hore, takže kým prišli hasiči a policajti, podarilo sa mu utvoriť nevšedný rekord – šesť skokov po sebe. Od Silvestra 1999 sa pri slávnostných príležitostiach odohráva na veži a v jej okolí veľkolepé ohňovo-svetelné divadlo. Nechýbalo ani pri uvítaní roka 2014. Nuž a od roku 2004 je každú zimu na prvom poschodí veže klzisko.

Celá parížska „Železná dáma” má hmotnosť vyše 10 000 ton, z čoho asi 7 300 ton pripadá na vlastnú konštrukciu. Merania ukázali, že zmenou teploty a ňou vyvolanou prirodzenou rozťažnosťou kovov môže v hornej časti veže dôjsť až k 18-centimetrovým odchýleniam.

Aby sa do veže nezahryzla hrdza, musia ju priebežne raz za sedem rokov natrieť farbou, ktorej treba 50 – 60 ton. Tento nový šat vyjde asi na 5,3 mil. dolárov. V súčasnosti má veža bronzovú farbu a návštevníci môžu hlasovať, aká farba by sa mala použiť pri ďalšom prefarbení.

Milióny návštevníkov ročne

Eiffelovka si udržala svetový primát viac ako 40 rokov, kým ju neprekonala newyorská Chrysler Building. V roku 1957 však namontovali na Eiffelovu vežu sústavu antén, čím opäť o 520 cm tromfla svoju konkurentku. Pravda, v pretekoch architektov v ostatných rokoch 125-ročná „Železná dáma“ nemá šancu konkurovať. Nikto jej však nevezme jej stále ladný tvar a fakt, že sa stala prvou stavbou, ktorej staviteľ Gustave Eiffel si dovolil jej vrcholom priam dotknúť sa neba.

V roku 2010 privítala Eiffelova veža svojho 250-miliontého návštevníka a o rok neskôr si kúpilo vstupenku na vežu rekordných 7,1 milióna záujemcov. Podľa údajov, ktoré zazneli v jednej televíznej show, prináša veža ročne zisk vo výške okolo 29 mil. dolárov, jej celková súčasná hodnota je 480 mil. dolárov, k čomu pri prípadnej kúpe treba pripočítať pozemok v hodnote okolo 350 mil. dolárov. A hoci nepochybujem, že by sa vo svete našiel taký boháč, čo by tieto milióniky naškrabal, som presvedčený, že dnešní Parížania by si svoju Železnú dámu nepredali. Jej cena sa totiž nedá vyjadriť iba v peniazoch.

Gustave Eiffel mal nemeckých predkov

Parížska veža síce priniesla staviteľovi Eiffelovi nesmrteľnú slávu, nebola však jediným objektom, ktorý sa zrodil na jeho projekčnom stole alebo v jeho projekčnej kancelárii, aj keď bola určite vrcholom jeho tvorivej aktivity. Pri príležitosti 125. výročia sprístupnenia Eiffelovky spomeňme aspoň základné údaje zo života Gustava Eiffela.

Alexandre Gustave Eiffel sa narodil 15. decembra 1832 v Dijone. Jeho predkovia pochádzali z Nemecka a ich priezvisko bolo Bonickhausen, vo francúzskom prostredí ťažko vysloviteľné a podozrivé. Keďže pochádzali z hôr Eifel, zvolili si síce nemecké, ale predsa len pre Francúzov prijateľnejšie meno.

Vďaka matke, ktorá rozbehla výrobu oleja a obchod s ním, sa dostal ku kvalitnému vzdelaniu. Veľký vplyv na jeho formovanie mali aj dvaja jeho strýkovia Jean-Baptiste Mollerat a Michael Perret, ktorí boli chemikmi a veľa času venovali malému Gustavovi, aby mu odovzdali poznatky nielen z chémie a banských vied, ale aj z filozofie.

V škole sa nudil

Gustave bol šikovný chlapec, ktorý sa však v škole nudil. Vysedávanie v školských laviciach považoval za stratu času. Na strednej škole ho paradoxne viac ako technika zaujímala literatúra a história. Napriek tomu sa chcel dostať na prestížnu parížsku polytechniku. Neúspešne. Náhradou sa stala súkromná škola Ecole Centrale des Arts Manufactures, kde vyštudoval chémiu. V roku 1855 promoval a zamestnal sa v strýkovej fabrike na výrobu octu v rodnom Dijone. Zdalo sa, že jeho život sa bude uberať bežným smerom a tempom.

Šťastím pre budúceho slávneho staviteľa – konštruktéra bolo, že došlo k rodinným roztržkám, po ktorých odišiel zo strýkovej fabriky a cez úradnícku robotu na železnici sa dostal do firmy, ktorá sa zaoberala stavbou železničných mostov.

Eiffelovou doménou boli oceľové mosty

Jeho prvou stavbou sa stal v roku 1858 asi 500-metrový priehradný most cez rieku Garonne v Bordeaux, kde si v praxi overil metódu zakladania pilierov pomocou stlačeného vzduchu, čo neskôr využil aj pri stavbe základov Eiffelovky. Schopnosti a nadšenie mladého inžiniera si všimol manažér firmy Charles Nepveu, ktorý zohral významnú úlohu v kariére Gustava Eiffela.

Ako 30-ročný sa Gustave Eiffel oženil s Máriou Gaudeletovou, s ktorou mal päť detí, po 15 rokoch manželstva však zomrela na tuberkulózu a Gustave zostal vdovcom.

Tri roky po svadbe založil v Levallois-Perrete na okraji Paríža fabriku na výrobu strojov, ktoré sú nevyhnutné pri stavbe mostných konštrukcií. Zároveň bol na čele poradenskej a konštrukčnej firmy Eiffel et Cie. Tá – a Eiffel s ňou – si získala uznanie za projekt 160 m dlhého mostu ponad rieku Douro v meste Porto. Z jeho projekčnej kancelárie vyšli ďalšie skvelé mosty a horské viadukty, z nich mnohé sa využívajú do dnešných dní. Príkladom môže byť viadukt Garabit s parabolickým 560 m dlhým oblúkom klenúcim sa 120 m nad dnom údolia, ktorý postavil v roku 1880 nad riekou Truyere pri meste Saint-Flour. Širokým využívaním ocele razil cestu novým konštrukčným riešeniam a technológiám, ktoré si vyžadovali nové technické vybavenie, čo malo vplyv na všestranný priemyselný rozvoj nielen vo Francúzsku.

Dobré meno si urobil Gustave Eiffel nielen na starom kontinente, ale aj v Amerike, kde naprojektoval železničnú stanicu v Santiagu de Chile, maják na ostrove Mono pri portorických brehoch i konštrukciu newyorskej Sochy slobody, ktorá je francúzskym darom. (Asi 2 km južne od Eiffelovej veže stojí bronzová Socha slobody v mierke 1:4). K unikátnym Eiffelovým dielam možno zaradiť aj kopulu hvezdárne v juhofrancúzskom meste Nice, ktorú napriek jej hmotnosti okolo 100 ton hravo môže otočiť jeden jediný človek.

Eiffel mal talent aj na podnikanie. Vo svojej továrni vyrábal napríklad len mostné dielce, ktoré sa dopravovali na rôzne miesta vo Francúzsku a vo francúzskych kolóniách, kde sa z nich montovali mosty, ktoré – v prípade potreby – sa dali zase ľahko rozmontovať a postaviť na inom mieste. Takto sa zrodilo vyše 4 000 mostov Eiffelovej konštrukcie.

Eiffelove posledné roky

Úspechy ho priviedlo k spolupráci s Ferdinandom de Lessepsom pri projektovaní Suezského a Panamského prieplavu, pre ktorý Eiffel navrhol konštrukciu desiatich vzdúvadiel. Výstavba sa však skomplikovala finančnými machináciami v súvislosti so Suezom, s ktorými síce Eiffel nemal nič spoločné, napriek tomu to ubralo na jeho povesti. Výsledkom bolo, že Francúzi museli rozostavaný Panamský prieplav predať USA, ktoré ho dokončili pred sto rokmi, v roku 1914.

Po výstavbe parížskej „Železnej dámy“ si Eiffel mohol užívať dôchodok. Často sa však vracal k svojej veži na Marsových poliach, kde si v základoch vybudoval tunel, v ktorom sa venoval aerodynamickým pokusom a výskumom, ba projektoval aj vojenské lietadlá a jeho poznatky využívali v civilnom letectve, i v raketových technológiách. Eiffelove odvážne, no matematicky presne vyrátané projekty a výpočty využili zasa americkí architekti pri stavbe prvých mrakodrapov.

Staviteľ Gustave Eiffel, otec slávnej parížskej veže, ktorú sprístupnili práve pred 125 rokmi, zomrel 27. decembra 1923 vo svojom sídle v Rue Rabelais v Paríži a pochovali ho na cintoríne v Levallois-Perret.