agenturatortura

Pred 190 rokmi, 4. marca 1824, sa narodil v Banskej Bystrici Gustáv Kazimír Zechenter. Tak bol známy najmä ako lekár. Do slovenskej literatúry vošiel pod pseudonymom Laskomerský, ktorý si odvodil od jedného z kopcov nad Banskou Bystricou.

Prastarý otec Gustáva Kazimíra Zechentera Laskomerského František Zechenter, skúsený zvonolejár, prišiel do Banskej Bystrice v roku 1723 z rakúskeho Feldkirchu. Jeho vnuk Ignác mal so svojou manželkou Katarínou osem detí. Z tejto početnej, no na tú dobu bežnej rodinky, pochádzal spisovateľ, ktorého si dnes môžeme pripomenúť, keďže jeho rodným dňom je 4. marec 1824. Medicínu vyštudoval vo Viedni v búrlivých časoch revolúcie 1848 – 49. Od roku 1850 bol župným lekárom v rodnom meste, v rokoch 1853 – 68 bansko-lesným lekárom v Brezne, odkiaľ ho po rakúsko-maďarskom vyrovnaní ako odporcu maďarizačných snáh preložili do Kremnice. S manželkou Emíliou mali štyri deti, no dospelosti z nich sa dožila len dcéra Mária. Aj jej mladý život visel v jeden chvíli na vlásku, ako o tom Laskomerský spomína vo svojej autobiografii. Zomrel 20. augusta 1908 a jeho pamiatke sa môžeme pokloniť na kremnickom cintoríne.

Hoci mal Laskomerský nemecké korene, stal sa proslovensky orientovaným národovcom, hoci nepatril medzi lídrov slovenského hnutia. Počas štúdií sa stretával s Jánom Kadavým i Jánom Kollárom, obhajoval čo najužšie spolužitie a spoluprácu Čechov a Slovákov, no odmietol koncepciu jednotného československého národa a hoci nepatril priamo do Štúrovej družiny, zdvihol svoj hlas za novú podobu spisovnej slovenčiny a zaradil sa medzi najagilnejších publicistov Slovenských národných novín. Revolučné vrenie ho zastihlo ako študenta vo Viedni, stal sa dôstojníkom akademickej gardy, ktorá bojovala na barikádach. Počas prázdnin v Banskej Bystrici sa stal štábnym lekárom maďarských gárd a tak sa ocitol – napríklad pri Žiline – na druhej strane frontu proti slovenským dobrovoľníkom. V 50. rokoch, keď bol lekárom v Brezne, pomáhal Božene Němcovej pri zbieraní národopisného materiálu, predovšetkým povestí a rozprávok. V tom čase sa postavil na čelo slovenskej komunity na Horehroní a žiadal brezniansky magistrát, aby sa práve toto mesto stalo sídlom Matice slovenskej. Neúspešne. Stal sa členom výboru Matice slovenskej a spolupracoval s jej múzeom, ktorému venoval podstatnú časť svojich prírodovedeckých zbierok. Bol vo výbore, ktorý pripravoval založenie slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom, propagoval slovenskú tlač, aj po zatvorení MS udržiaval kontakty s martinským centrom, aktívne pracoval v Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

Ako mnohí iní literáti, aj Laskomerský začal s písaním poézie, ale už počas študentských liet uverejnil aj cestopisné črty, reportáže z revolučnej Viedne, pokúsil sa o dramatickú tvorbu. Po dlhšej odmlke sa v 60. rokoch 19. stor. opäť chytil pera a spod neho vyšli nielen satirické verše a jednoaktovky, ale najmä humoristicky ladené črty, fejtóny, besednice. Ich výber pod názvom Zozbierané žarty a rozmary vyšiel v roku 1871. Neobišiel v nich ani chýrny Radvanský jarmok, na ktorý sa vybral ako chlapča. Dobroty od výmyslu sveta lákali, ale kde na ne vziať a nekradnúť? Aj vtedy bola takáto otázka aktuálna. „Jarmok bez peňazí je takmer toľko ako hluchému hudba; ale peniaze nerastú ako huby po daždi. Peniaze si zaopatriť, k tomu vedú rozličné cesty; to dobre zná každý, kto šúľal groš medzi prstami,“ píše Laskomerský o svojej chlapčenskej príprave na Radvanský jarmok. „Montecchi a Capuletti, Guelfi a Gibellini, Horatii a Curiatii sa tak neruvali ako my, keď sme sa kamžami mlátili v sakristii po talentoch. Boj na smrť a život, ako hladom morené potkany, kým sa do ostatného, najsilnejšieho nezožerú. Koniec ruvačky a villafranský pokoj uviedol korbáč – flagellum orbis – džingischána, kostolníka Petráka, ktorý takto medze položil ďalšiemu krviprelievaniu na posvätnom mieste in ecclesia millitante. Štipľavý to síce, ale výsledkuplný žart. Ale spýtate sa, v akej súvislosti stoja tieto výjavy ľudskej krehkosti s radvanským jarmokom? Ab altari vivit sacerdos. Miništrant slúži tiež za mzdu, už či sa on pri svieci, knihe, či pri turibule, a či pod krížom na pohreboch šipliká. A tieto, tak horko-ťažko pri pračkách, pobožnom vzdychaní a pri pohrebných slzách nadobudnuté grajciare sa cez mesiace odkladali a zbierali na radvanský jarmok.“

O tri roky neskôr, teda v roku 1874, vyšlo azda najznámejšie Laskomerského dielo – novela Lipovianska maša. Pokračoval v písaní cestopisov z domova i z cudziny a napokon pútavo spracoval vlastnú autobiografiu, ktorá vychádzala po jeho úmrtí na stránkach Slovenských pohľadov pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života. V ňom – ale aj v niektorých ďalších jeho literárnych prácach – sa objavili aj jeho vlastné ilustrácie, ktoré svedčia, že mal aj kresliarske a maliarske nadanie, bol dobrým portrétistom, zvládol aj náročnejšie figurálne kompozície napríklad pri maľovaní oltárnych obrazov. Na svojich cestách zachytával krajinky a žánrové obrázky z miest, ktoré navštívil.

Už od študentských čias prejavoval záujem o prírodu, najmä o mineralogické a botanické bádanie. Patril napríklad medzi najbližších spolupracovníkov jedného z najvýznamnejších geológov tých rokov Dionýza Štúra, jeho herbár dokladá najmä botanické bohatstvo okolia Kremnice, kde založil botanickú záhradu, všímal si aj živočíšnu zložku prírody a mal dobrý prehľad aj v histórii, vrátane archeologického výskumu. Nezanedbával samozrejme svoje lekárske povolanie, patril k popredným odborníkom v oblasti oftalmológie, ale venoval sa aj zdravotníckej osvete, predovšetkým presadzovaniu hygienických opatrení a návykov, ktoré boli a sú základom v predchádzaní epidemických ochorení.

Život Gustáva Kazimíra Zechentera Laskomerského nebol jednoduchý. Ako lekár chudobných, ťažko pracujúcich drevorubačov a baníkov sa priam denne stretával s ľudskou bolesťou, utrpením a navyše sám si smútku užil viac ako dosť, stačí zopakovať fakt, ktorý som už spomenul, že tri z jeho štyroch detí sa nedožili dospelosti. Napriek tomu sa dokázal dívať na svet okolo seba z tej humornejšej stránky, na mnohé neduhy vo vtedajšej ľudskej spoločnosti ukázal slovami a vetami, ktoré museli čitateľa zaujať, pobaviť, ale aj ho zdravo prinútili porozmýšľať nad autorovými myšlienkami a obrazmi. Aj takéto slová môžu byť liečivé, čo si Zechenter dobre uvedomoval. S humorom dokázal podať aj neľahký vojenský život, a to formou listov virkli kaprála Štefana Pinku svojmu otcovi, emeritnému richtárovi.

„Vodí sa mi dobre; ležím teraz v Mostarskom Blate, štácia to znamenitá,“ píše virkli kaprál svojmu otcovi. „Včera som sa díval na Turkov zďaleka, lebo blízko prísť sa neopovážia, ako v poli odbavovali veľkú omšu za sultána. Kvartieľ mám tiež dobrý, sme traja, ja a dve – ošípané. Žijeme v dobrej zhode. Toť nedávno nemal som práve dostácie na proviant, nuž som svojim šlófom odrezal chvostíky a upiekol, čo sa bez značnej ujmy ich zdravia stalo. Túto príjemnú službičku poskytli mi bez zvláštneho vzdoru…

Po bitke prechádzal som sa po bojišti; tam ležali Turci bez hláv ako kľuchty, a hláv sa povaľovalo ako v blaufusskom kapustnom poli. A divno, ale pravda, ešte i tie hlavy zazerali okáľami na mňa, akoby vrčali „džaur“. I sám aga Svin—Dúrovič si tu zabudol hlavu; zdvihnem ju proti slncu, a tá—fiííj! – kýchne. „Pán Boh pozdrav!“ zavolám a odložím ju nazad. A krvi, všade toľko krvi, akoby boli pre celý Istambul rajské jabĺčka zavárali…

Každé ráno, náhle sa prebudím, chytím sa za hlavu, či ju mám ešte, lebo sa už často stalo, že si chlapi zdraví večer ľahli a ráno, keď sa zobudili, boli bez hlavy.“

Nechýbajú ani otcove odpovede synovi – vojakovi. V nich sa dotkol aj vzniku Matice slovenskej:

„Ale štvrtého augusta bol hadel had! Ešte teraz sa mi v očiach blýska a v ušiach cvendží. Všetok ten velikánsky národ zhŕkol sa po službách božích do peknej budovy na rínku. Pristrojený každý v nádherných šatách, zlaté plechy na stužkách na prsiach, ba jedným viseli celé kométy na červenej stužke na krku; tam zase skvostní liptovskí bačovia a valasi. Dnu som sa dobyť nemohol, trebárs som statočne lakťami búchal. Čo tu robiť? – Vydriapal som sa na plot a rukami držal som sa venca, visiaceho mi nad hlavou. Stisk bol náramný a krik ešte väčší, ale som aj ja zvrešťal, keď pán osvietený prišli, hneď sa mi novučičký nový opasok na dvoje roztrhol… lebo počuj len! Náš pán osvietený ostali ešte voljakým väčším, veličizným pánom; čo ako perom krútim, ten titul ja ani napísať, ani vypovedať neznám. A keď potom pán Francisci čítali, že Matička už má stotisíc zlatých – Števo, to ani hrončianska kasa nemá! – od radosti zrútil sa plot, a my poď všetci, čo sme na ňom ako sliepky na pánte stáli, marš dolu druhým na hlavy s rachotom súdneho dňa, kde sme chvíľu ležali nakopení v šichtúnoch na tri láchtre zvyšky.“

 To azda stačí ako malá ukážka toho, akým humorom prekypoval Laskomerský.

Zechenterovo dielo patrí k základnému fondu slovenskej literatúry, nechýba v žiadnej knižnici a dnes sa k nemu dostaneme aj tou najjednoduchšou formou – pomocou internetu. Naozaj neviem, či podľa svojho pseudonymu patril k ľuďom, ktorý merajú, rozdávajú lásku, ale ak sa do jeho kníh začítate, zrejme mi dáte za pravdu, že určite liečil nielen medikamentmi, ale aj vtipným slovom.