agenturatortura

Každý z nás mal a azda aj celý život má svoje vzory. Tými prvými a najbližšími sa stali najčastejšie rodičia či starí rodičia, ale okrem nich žili a žijú okolo nás ľudia, ktorí nás čímsi nezvyčajným a príťažlivým upútali a vykročili sme, alebo sme sa aspoň snažili vykročiť v ich stopách, a to aj vtedy, ak sme nemali to šťastie nikdy sa so svojimi vzormi, s tými svojimi celebritami, osobne stretnúť.

Patrím ku generácii, pre ktorú bola veľkým idolom československá cestovateľská dvojica Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund. Prvý z nich zomrel pred 11 rokmi, druhý sa práve na Valentína dožil úctyhodných 95 rokov.

Miroslav Zikmund. Cestovanie.pravda.sk

Miroslav Zikmund pochádza z Plzne a podľa jeho rozprávania, ktoré sa mi uchovalo v pamäti, mal túlavé topánky už od mladých liet. Dokonca aj v nebezpečných časoch, keď boli Čechy nemeckým protektorátom a vo svete zúrila vojna, odvážil sa na výlet do Álp. Zrejme mal jeden z najväčších cestovateľských darov – vynaliezavosť, schopnosť vynájsť sa aj v zložitej situácii – lebo v Korutánsku vo chvíli, keď nemal kde skloniť na noc hlavu, požiadal o nocľah na policajnej stanici. Pritom cestoval na falošné doklady!

H + Z alebo Z + H. Neviem, čo je správne. Azda oboje. Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund, ktorí sa spoznali počas vysokoškolských štúdií, to nerozlišovali, boli rovnocennými partnermi, cestovateľskými druhmi. Pri takých dlhých a náročných cestách to ani inak nemohlo byť. Ponorková choroba totiž dokáže narobiť galibu aj pri cestovaní vo dvojici. Zdá sa, že H + Z ňou netrpeli, a ak sa aj náhodou objavila, rýchlo ju dokázali prekonať.

Na svoju prvú cestu sa vydali v apríli 1947, teda dva roky po vojne. Po necelom roku k nim doletela správa o zmene politických pomerov v Československu, no nemali priveľa času zaoberať sa touto otázkou. Pred nimi boli tisícky kilometrov a stovky dní, keď museli dennodenne plniť úlohy, ktoré si vytýčili pred odchodom, ale aj riešiť mnohé problémy, ktoré také náročné putovanie prináša. Ich najpodstatnejším druhom bola Tatra 87, výrobok kopřivnickej automobilky.

Hoci bolo krátko po vojne, svet vraj nebol takým nebezpečným, akým je dnes. Bolo to asi pod vplyvom prežitých tragédií, utrpenia. Zdôraznil to aj Miroslav Zikmund v jednom zo svojich posledných rozhovorov, keď povedal, že hoci africké krajiny boli v koloniálnom područí, ich obyvatelia neboli nebezpeční, boli prirodzene zvedaví a pohostinní. Ich charaktery sa zmenili dobou, ďalším vývojom, a podiel máme na tom my všetci, ktorí si hovoríme „civilizovaní“. Už je tomu tak a asi tomu ani inak nebude, že skôr dokážeme odovzdať (a na druhej strane si osvojiť) negatívne ako pozitívne odkazy a výdobytky.

Cestovanie – to nebola iba jazda v náročných terénnych, prírodných a klimatických podmienkach. To bola kopa povinností: poctivé zaznamenávanie prežitých chvíľ a skúseností do denníka, fotografovanie, filmovanie (a rovnako poctivé zaznamenávanie, čo na tom – ktorom zábere je, aby sa nezliali v jeden nerozlúštiteľný film). Len tak sa mohli zrodiť reportáže, ktoré sa niesli k českým a slovenským poslucháčom éterom. Bolo ich viac ako 700.

Svieže, bohato ilustrované knižné reportáže Zikmunda a Hanzelku sa stali čitateľským hitom. Pre mňa boli určite rovnocenné mayovkám či verneovkám a dodnes mám viaceré knihy z pera H + Z v mojej knižnici, pričom striehnem, či sa náhodou v našom antikvariáte neobjaví kniha, ktorá mi chýba.

Po spracovaní materiálov z ciest po Afrike a Amerike sa vybrali na upravených Tatrách 805 do Ázie. Popularita cestovateľskej dvojice doletela až do Moskvy, dostali šancu navštíviť „krajinu, kde zajtra už znamená včera“ a podľa želania sovietskeho vedenia pripravili zo svojej cesty poctivo spracovanú správu, ktorá práve preto, že nič nezakrývala, putovala priamo do trezoru. Z neho sa dostala až po zmene politickej situácie v roku 1990.

To už mali obaja hlavní aktéri za sebou podstatne odlišnú etapu života. V roku 1968 sa pridali na stranu reformných síl, nečudo, že v čase normalizácie sa dostali na čiernu listinu a nemohli vykonávať svoje povolanie. Napriek tomu záujem o ich cestopisné dielo bol taký, že aj v tých publicisticky ťažkých a zložitých časoch sa dostali k čitateľom niektoré z kníh Hanzelku a Zikmunda. Nové vydania sa potom objavili na knižnom trhu po novembri 1989.

Okrem kníh sú Hanzelka a Zikmund aj autormi štyroch celovečerných filmov (Afrika I a II, Z Argentíny do Mexika a Ak je niekde na svete raj) a 147 dokumentárnych alebo televíznych filmov.

Foto zo spomienkového filmu.

Po roku 1989 Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund začali znova sumarizovať a triediť spomienky a hmotné doklady o svojich cestách. Ich snahu podporilo Múzeum juhovýchodnej Moravy v Zlíne, ktoré im poskytlo priestory v tamojšom zámku. V posledný novembrový deň roku 1996 v ňom sprístupnili stálu expozíciu S inženýry Hanzelkou a Zikmundem pěti světadíly. Ďalšia stála expozícia vzniká v ZOO v Plzni, v rodnom meste Miroslava Zikmunda. Jej oficiálne otvorenie chystajú v máji. Slávna cestovateľská dvojica sa dostala na divadelnú scénu. Zlínske divadlo pripravilo predstavenie Palubný denník. Jeho derniéra sa uskutočnila v sobotu. Viac http://www.divadlozlin.cz/cs/novinky/milym-hostem-predposledniho-palubniho-deniku-bude-miroslav-zikmund.html. 

P.S.: Ospravedlňujem sa, že málo reagujem v diskusiách, hoci niekedy by sa to prinajmenšom patrilo. To sa netýka len tohto, ale všetkých príspevkov. Problém nie je v tom, že by som nechcel, ale v tom, že patrím k „zaostalejším“: nemám doma internet a musím za ním do knižnice alebo – večer či cez dni sviatočné a víkendové – do kaviarne, v ktorej to nie je samozrejme zadarmo. Kaviareň je navyše strediskom tipérov, ale i vyslovených gamblerov, ktorí v nej majú domovské právo a prieť sa s nimi o využívanie internetu – to je hazard s vlastným zdravím.