agenturatortura

Budovanie cyklotrás sa stalo módnym hitom, ba prostriedkom, ktorým sa dá spopularizovať najmä v čase pred voľbami do krajských a miestnych zastupiteľstiev. Ľudia počúvajú o budovaní nových cyklistických ciest a chodníkov, uveria, zvolia a … zabudnú. Voliči i zvolení. Samozrejme, aj v tomto prípade zovšeobecnenie nie je namieste, určite by sa našlo dosť pozitívnych príkladov. Vo Zvolene a okolí – ak prižmúrim aspoň jedno oko – je to tak na 50 %.

Sebakriticky musím priznať, že je mojou chybou, že som si neodkladal predvolebné sľuby a vízie „vyvolených“ vo Zvolene a v Banskobystrickom kraji za posledné zhruba dve desaťročia, lebo nevylučujem, že ak nie v každom, tak vo väčšine z nich by sa našla zmienka – sľub, že sa postarajú aj o bezpečnosť cyklistov, že sa zasadia o vybudovanie cyklistických ciest. (Vždy si hovorím, že si tie predvolebné letáky a skladačky odložím, aby som mohol sľuby porovnať so skutočnosťou, a vždy skončia v balíku, ktorý vymením za toaletný papier. Som v tomto smere lajdák, alebo sa možno viac spolieham na vlastnú pamäť ako na „papier“. Ale azda je niekto taký, kto ich archivuje, a v dnešnom čase sa dá aj mnohé „vygoogliť“).

Sokolská ulica s cyklistickými chodníkmi

Regionálny týždenník MY vo Zvolene priniesol 14. januára 2014 na svojej webovej stránke informáciu o budovaní cyklistických chodníkov v meste. Po nesmelých pokusoch koncom minulého roka konečne vo Zvolene vyznačili jednu celú ulicu – Sokolskú, ktorá spája železničnú stanicu Zvolen – mesto s nákupným centrom Lidl pod sídliskom Zlatý potok. Obyvateľ Zvolena – a ním zatiaľ azda stále som – povie: Pánboh zaplať aj za takýto malý krôčik.

Sľuby z vedenia mesta hovoria, že táto trasa bude pokračovať na horný koniec sídliska Zlatý potok, i do centra mesta – na Námestie SNP. Tu sa uvažuje so Sládkovičovou ulicou (je súčasťou pešej zóny) a Hviezdoslavovou ulicou. V prvom prípade je to v poriadku, v prípade druhej musím napísať otáznik. Kto sa ňou prejde a vidí, aká je preplnená autami – prechádzajúcimi i zaparkovanými – môže vážne zapochybovať, či sa tu vôbec dá nalinajkovať skutočne bezpečný cyklistický chodník, a ak aj, tak na úkor parkovania (čo je v tejto obchodnej ulici zrejme nemožné) alebo na úkor chodníka pre peších. Aj ten je pomerne frekventovaný a nielen v tomto prípade si ľudí musíme vychovať, aby si cyklistický chodník nezamieňali s „hydeparkom“ a ak po ňom chce prejsť cyklista, div že ho nezhodia z bicykla.

Sokolská ulica vo Zvolene v sobotu napoludnie. Parkovacie miesta obsadené, v klasickom pracovnom dni treba k tomuto obrazu prirátať hustú premávku áut i početnejšie rady pešiakov.

Už práve vyznačený chodník Sokolskou ulicou naznačuje, že cyklista na ňom nie je úplne bezpečný. Ako ste sa už mohli presvedčiť z niektorých mojich predošlých blogov, na bicykli som už najazdil tisícky kilometrov nielen po našich cestách, ale aj po vynikajúcich cyklotrasách v Nemecku alebo v Rakúsku, či po miestami otrasných cestách po Balkáne, takže to môžem tvrdiť na základe vlastných skúseností.

Na Sokolskej ulici, aj na cyklistickom chodníku, parkuje dosť áut, ktoré musí cyklista obchádzať. Toto je situácia, keď ľahko môže dôjsť ku kolízii cyklistu s autom, ktoré ide tesne za ním alebo vedľa neho. Kto je na vine? Sebakriticky musím priznať, že patrím k tým cyklistom (a ako vidím na ulici, je nás veľa), ktorí sa nedostatočne, letmo, podívajú za seba a nedostatočne alebo vôbec nie naznačia rukou vybočenie, na druhej strane ešte stále je dosť vodičov, ktorí berú cyklistov na ceste ako „nutné zlo“ a ak musia kvôli nim pribrzdiť, považujú to za stratu času i PHM. Riešením by bolo zamedziť parkovaniu áut na cyklistickom chodníku. Mnohí tým zrejme nie sú a ani nebudú nadšení. Podľa neoficiálnej informácie mesto sa snažilo nájsť kompromisné riešenie, ktoré by vyhovelo obom užívateľom tejto komunikácie. Kompromisy sú síce dôležité, ale sú situácie, keď nie sú na mieste. Neviem si – napríklad – predstaviť – ako to bude vyzerať vo chvíli, keď bude v DK ŽSR, ktorý je na Sokolskej ulici, nejaké väčšie kultúrne podujatie. Vtedy bude podstatná časť cyklistického chodníka parkoviskom.

Ten vzťah cyklista – motorista je na prvý pohľad jasný, no prax ukazuje, že potrvá nejaký čas, kým jeden i druhý účastník cestnej premávky dostane do krvi pravidlá správania na ceste s vyznačeným cyklistickým chodníkom.

Pár  príkladov zo sveta

Je tomu už takmer dvadsať rokov (bolo to v roku 1996), čo som sa bicykloval v južnej časti nemeckého pohoria Schwarzwald. Už vtedy tam boli vyznačené cyklotrasy, bezpečné, s kvalitným asfaltovým povrchom, no pri prejazde z Freiburgu k jazeru Titisee som dal prednosť hlavnej ceste. Dôvod si nepamätám. Možno tam ešte nebola cyklistická cesta, možno som len na ňu nenatrafil. Napriek tomu som sa aj na tej frekventovanej hlavnej ceste cítil bezpečne. Spomínam si, že na jednom mieste preklenuje údolie most vo veľkej výške (určite viac ako sto metrov), pričom ten most stúpa do protiľahlého svahu. Plne naložený som si to fučal hore mostom, keď jeden kamión za mnou zastal, keďže išli oproti autá. Možno by bol povedľa mňa v pohode prešiel bez toho, že by ma ohrozil, ale vodič považoval za vhodnejšie zastať a predbehnúť ma v naozaj bezpečnom odstupe. Urobil to s úsmevom, zamával mi na povzbudenie, aby som vydržal a azda trošku pridal.

Úplne bezpečne som sa cítil – napríklad – pri cyklistickej jazde po Viedni. Na rozdiel napríklad od inej metropoly na Dunaji – Budapešti (podmienky v Bratislave detailne nepoznám). Na pravom brehu Dunaja pod Budínom je síce vyznačený cyklistický chodník, ktorý je však súčasťou bežného širokého chodníka, nábrežného bulváru, takže chodci si ho bohvieako nevšímajú. Najmä skupinky východoázijských turistov ovešaných fotoaparátmi a kamerami majú s tým evidentné problémy. Pritom domáci cyklisti jazdia po tomto chodníku dosť adrenalínovým spôsobom. Chodník navyše považujú za svoj aj bežci, takže počas krátkej podvečernej prechádzky Budapešťou som mal možnosť zaregistrovať niekoľko výmen názorov, ktoré len tak-tak že sa neskončili spôsobom: ručne – stručne. Ukázalo sa, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.

Mesto Rastatt v nemeckom Bádensku je počtom obyvateľov približne rovnaké ako Zvolen. Už počas mojej prvej návštevy pred viac ako 20 rokmi som nemohol neobdivovať bezpečné cyklotrasy a ich premyslený systém, ktorý funguje doteraz, s pridanými ďalšími úsekmi. O cyklistických trasách medzi nemeckými mestami a dedinami, ktoré vedú paralelne s cestami a sú väčšinou pokryté asfaltom, ani nehovoriac.

Meter za 5,78 €

Neviem, koľko stojí také vyznačenie cyklistického chodníka v Nemecku. Ako laikovi sa mi však zdá, že 7 000 eur, ktoré dalo mesto Zvolen na vyznačenie Sokolskej ulice, 1 210 m, je trošku priveľa. „Išlo len o značenie, šírkové parametre cesty boli dostatočné, viac sme nemuseli robiť,“ citujem vyjadrenie vedúcej odboru výstavby Anny Bešinovej v spomínanom miestnom týždenníku. Matematikou prídeme k tomu, že meter pásu po jednej a druhej strane ulice vyšiel na 5,78 €. Nuž, za takú cenu by to azda zvládlo aj pár nezamestnaných s kýblikmi a štetkami.

Ale keď sa na to podívame z iného uhla pohľadu, tak tie celkové náklady zasa nie sú až také vysoké. Veď ide zhruba len o troj- štvormesačný plat. Pravda, nie môj a zrejme ani váš, ani nie priemerný, ale plat toho, kto je napojený na bezodný zdroj – štátnu kasu. Ale to je už o inom…

Už som spomenul, že vo Zvolene majú v pláne vyznačiť cyklistický chodník aj po frekventovanej Hviezdoslavovej ulici. Nebolo by vhodnejšie vyhradiť cyklistom Hrnčiarsku ulicu, ktorá – napojením na Trhovú ulicu – takisto spája centrum mesta – Námestie SNP – so stanicou Zvolen – mesto? Problematické sú tu dva fakty: materská a základná škola (čo by mohlo byť na druhej strane výhodou, keby sa deti naučili po bezpečných cyklistických trasách dostať do školy a domov z nej na bicykloch, no neraz vidím, že ich rodičia privážajú autom div nie rovno do triedy) a krátky úsek na Bystrickom rade, ktorý je jednosmerný. Do úvahy prichádza aj Tehelná ulica s pokračovaním popri nemocnici a Bernolákovou ulicou na Sokolskú, problém môže byť – ale i nemusí – jednosmerná a pomerne úzka Bernolákova ulica.

Vo Zvolene majú v pláne spojiť centrum mesta cyklistickými chodníkmi aj s inými okrajovými časťami a sídliskami: so Západom, Podborovou a Sekierom – Bukovinkou, resp. s Môťovskou priehradou. Tu sú väčšinou reálne možnosti na vybudovanie bezpečných chodníkov po brehoch Hrona a Slatiny. Vyššie náklady si vyžiada len rozšírenie časti Štúrovej ulice, ktorá je najkratšou spojnicou centra mesta so sídliskom Západ. Aj tu je však – podľa mňa – alternatíva po brehu Hrona.

Samozrejme, že problém budovania cyklotrás nie je jednoduchý. V tomto blogu som spomenul len niekoľko návrhov, ktoré môžu mať svojich oponentov, čo mi vysvetlia, prečo to alebo ono treba urobiť podľa ich predstáv. Problém nie je v tom, že by som tvrdohlavo trval na svojich názoroch, ani v tom, že by som nemal záujem predostrieť ich priamo zodpovedným v tomto meste, ale v tom, že tí zodpovední mňa (a zrejme nielen mňa) nepokladajú za seberovného, nepatrím do ich „krvnej skupiny“, do ich straníckeho kolektívu… Takže potom to riešim takto, trochu „úchylácky“, blogom.

Rodinná cestička

Už veľa – preveľa rokov sa básní o Rodinnej cestičke, ktorá má spojiť Zvolen s Banskou Bystricou a ktorá by mala slúžiť predovšetkým cyklistom. V tomto prípade nielen domácim, ale aj tým, ktorí sa vyberú spoznávať údolie Hrona v sedle bicykla. Veľa sa o nej hovorí, veľa sa o nej sníva, najmä v predvolebnom čase, no ako hovoria naši bratia aj v tomto prípade „skutek – utek“. Už pred pár rokmi som sa vyjadril, že sa zrejme nedožijem chvíle, keď budem môcť prebehnúť zo Zvolena do Banskej Bystrice na bicykli tak bezpečne ako v Nemecku, nehovoriac už o celom Pohroní. Keďže som už vo veku, keď by som mal začať nacvičovať skok do truhly, asi som mal pravdu.

Pravda, medzi Zvolenom a Banskou Bystricou existuje cyklotrasa, no nie je to ani zďaleka to, čo poznám zo zahraničia. Na prvom úseku po Sliač poľná cesta či chodník, na druhom bežná cesta s automobilovou premávkou. Dať na križovatkách drahé smerovky, ktoré časom nejaký vandal zlikviduje, a zakresliť takúto kvázi cyklocestu do mapy, to je robota v podstate o ničom. Cyklistovi na bezpečnosti veľa nepridá.

Začalo sa však črtať na lepšie časy. V rozpočte Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK) na rok 2014 sa rátalo s výstavbou prvého úseku medzi Zvolenom a Sliačom v dĺžke asi 5 100 m. Agentúra SITA priniesla 20. augusta minulého roka informáciu, že BBSK poskytne dotáciu 633 000 € mestu Sliač, ktoré by malo byť stavebníkom, aj preto, že väčšina pozemkov, ktorými vedie trasa, je v majetku Sliača. Opakujem, že som laik, nie stavbár, opakujem, že táto trasa je dnes väčšinou poľnou cestou alebo chodníkom po hrádzi Hrona, no uvedená suma sa mi zdá osobne privysokou. Matematika: 633 000 € : 5 100 m = vyše 124 € za meter. Málo – tak akurát – alebo veľa? V uvedenej sume sú zarátané aj tri oddychové miesta s lavičkami, stolmi, odpadkovými košmi, altánkami, informačnými tabuľami a stojanmi na bicykle.

Vtedajší župan Vladimír Maňka sa pre agentúru SITA optimisticky vyjadril, že „od septembra bude môcť dodávateľ cyklotrasu realizovať. Lehota výstavby je sedem mesiacov. Určite na jar budúceho roka bude tá cyklotrasa fungovať.“ V septembri sa však stavať nezačalo. Nielen preto, že išli voľby, ktoré v našom kraji všetko podstatné obrátili na ruby. Vladimír Maňka však pred odchodom z funkcie 19. decembra 2013 pre bystricoviny.sk vyhlásil: „Pred pár dňami sa ukončila príprava prvého úseku cyklotrasy Rodinná cestička medzi Zvolenom a Sliačom. Kraj podpísal  zmluvu s víťazom verejnej súťaže na výstavbu päťkilometrového úseku. Pokiaľ to dovolí počasie, s výstavbou sa bude môcť začať hneď po Novom roku.“ Osobne nepochybujem, že v tomto prípade hovoril pán Maňka pravdu a tento sľub by splnil, keby… Keby mu voliči nedali „červenú kartu“…

Nový župan Marián Kotleba stopol rozpočet a podľa portálu bystricoviny.sk zrejme výstavbe cyklotrás nie je naklonený. „Stavebné povolenie je vydané na mesto Sliač,“ prináša uvedený portál 21. januára 2014 vyjadrenie primátora Sliača Daniela Dunčka. „Všetky zmluvy sú už podpísané, tak som chcel odovzdávať stavenisko vybranému dodávateľovi SKANSKA. Keď to urobím, celý proces sa spustí. Nebol som si však  istý, či je resp. bude schválený rozpočet VÚC, z ktorého sa to má financovať. Mal som preto stretnutie s predsedom BBSK Mariánom Kotlebom a ten mi povedal, že má na to iný názor. Z vedenia VÚC-ky mi už medzitým predložili dohodu o skončení spolupráce, ktorú však nemôžem podpísať, lebo nebude žiadna cyklotrasa. To by ma občania na Sliači aj všetci ľudia v okolí odsúdili.“

Treba veriť, že u nového župana nejde o zásadný negatívny postoj k budovaniu cyklotrás. To by mu na popularite u obyvateľov kraja určite nepridalo. Problém môže byť práve v tej cene, ktorá sa zrejme nielen jemu zdá privysoká. Kritizoval ju aj neúspešný kandidát na županský post Ľudovít Kaník, pravda, v jeho prípade to mohlo ísť skôr o „predvolebný folklór“. Podľa spomenutej správy agentúry SITA z augusta minulého roka, Vladimír Maňka túto kritiku odmietol a zdôraznil, že „dodávateľ bol vybratý v elektronickej aukcii a v porovnaní s predpokladanými nákladmi podľa projektovej dokumentácie ponúkol polovičnú cenu. Robíme na všetko, čo sa dá, elektronické aukcie. Dokonca sme ešte po ukončení súťaže dohodli výhodnejšie podmienky: že dodávateľ nám práce za tento rok bude fakturovať až v budúcom roku.“

Nuž, nad Rodinnou cestičkou medzi Zvolenom a Sliačom stále visí otáznik. Zostáva mi len dúfať, že sa nenaplnia moje pesimistické predpovede a že sa predsa len azda už tohto roku budem môcť previezť na mojom kostitrase zo Zvolena na Sliač a späť úplne pohodlne a bezpečne, alebo sa toho prinajmenšom dožijem.