agenturatortura

Hoci zvonkohra z nášho evanjelického kostola mi včera večer (8. januára) zahrala „Jingle bells…“ a hoci mestské hodiny na námestí vytrvalo ukazujú letný čas, faktom je, že Vianoce sú už dávno za nami. Som tomu celkom rád. „Vďaka“ neznámemu škodoradostníkovi to boli moje najhlúpejšie sviatky z tých 61, čo som prežil na tomto svete. Čo už? Stávajú sa aj horšie veci.

Ale aspoň som si počas nich urobil poriadok vo svojej izbičke. Už sa do nej natlačilo priveľa prachu, aj pavúky sa činili, takže bolo naozaj načase. Možno si dokážete predstaviť ten fantastický pocit, keď kvôli jednej niekoľkostranovej brožúrke, ktorú práve potrebujete, nemusíte prehádzať celú skriňu, ale stačí jednu poličku.

V tomto upratovateľskom ošiali sa mi dostala do rúk aj škatuľka s plaketou: Cena Matice slovenskej. Uff! Trochu som musel potrápiť moje bunky zasiahnuté sklerotickou hrdzou, no potom mi padol pohľad na vázu na stolíku a všetko sa mi vyjasnilo. Bola to cena za víťazstvo v jednej celoslovenskej literárnej súťaži. Keďže od tých čias preleteli už nejaké zimy i letá, možno ich už bude aj zo dvadsať, nečudo, že som na tento okamih efemérnej slávy už dávno zabudol.

Vtedy tú poviedku uverejnili vo víkendovej prílohe dnes už neexistujúce noviny a odvysielal ju aj Slovenský rozhlas. A keďže to boli ešte časy, keď sa za takéto aktivity aj platilo, vďaka honoráru som sa nemusel niekoľko mesiacov strachovať, kde vziať peniaze na nájomné.

Keďže téma, ktorej som dotkol v tejto poviedke, je aktuálna aj po rokoch, vylovil som ju zo šuplíka USB a dovolím si vám ju ponúknuť. Nie pre slávu, ale preto, že medzi mnohými problémami, ktoré kvária našu vlasť, je aj tento, pritom tá či onaká vláda nemá záujem na jeho riešení, a ak sa ho aj náhodou pod tlakom verejnej mienky dotkne, tak len okrajovo, určite nie podstaty problémy. Však to ani inak nemôže byť, keď ide iba o peniaze…

Prehraté sny

  Zaboril som hlavu do spomienok a rozbil som si nos.

  Teplý pramienok krvi sa pomaly, lenivo, nenáhlivo predieral týždňovým strniskom a zastavil sa na hrane hornej pery. Prebehol som po nej vyschnutým jazykom. Prilepila sa mi naň moja vlastná krv a ja som nemohol rozpoznať, aká je. Sladká? Slaná? Horká? Trpká? Nevedel som prísť na chuť vlastnej krvi.

  – Nenechám sa predsa večne otĺkať! – vykríkol som a prebral som sa zo sna.

  Vyvalil som oči do prázdnej izby a olizol som si peru. Po krvi ani pamiatky.

  Do okenného rámu a zaprášených skiel bili chladné kvapky novembrového dažďa. Plieskali, duneli, cvendžali… Ich tón určovalo miesto, na ktoré dopadli. Spievali v rytme, ktorý im udávali vlny vetra, divo sa preháňajúceho krajinou so zborom kvapiek pred sebou.

  Zasa prší. Aj včera pršalo. Aj predvčerom.

  – Len si poplač, – vzdychol som si, – vyplač sa. Aj za mňa.

  Odvaha z konca sna sa vytratila so vzdychom, ukryla sa vo vankúši. Naozaj som mal chuť vyplakať sa ako malý chlapec. Tu, v prítmí štyroch stien a za zatiahnutými závesmi, som si to mohol dovoliť, tu ma nikto nevidí, nikto ma nepočuje, nikto sa mi nevysmeje, ani ma nepoľutuje.

  Prečo sa Tereza tak vytrvalo vkráda do mojich snov?

  A prečo nie je v nich protivná, ale taká, ako vtedy…?

  Vtedy. Koľko rokov je od „vtedy“? Celá večnosť. Prestal som už rátať horúce letá, ktoré sa prehnali cezo mňa ako splašený víchor. A predsa ma ten príbeh, tá nedlhá epizóda v mojom bludnom živote, máta. Ožíva s novými nečakanými skutočnosťami.

  Sny sú horšie ako výčitky svedomia, lebo sú živšie, farbistejšie, neodbytnejšie. I viac pália. Pred nimi sa neskryješ ani v tej najtemnejšej noci. A darmo sa zobudíš, ťahajú sa za tebou ako chmára aj za najjasnejšieho dňa.

  Sny a svedomia idú spolu, ruka v ruke.

  Zrazu sa tu, pri mne, objavuje, hoci som ju nevolal. Sedí na kraji postele v priesvitnej blúzke a budí ma, že práve prišla a ja si chrápem akoby nič. Alebo sa slastne vystrie vedľa mňa, no keď natiahnem ruku, aby som sa jej dotkol, prázdne prsty samé skĺznu po studenej tapete.

  No dnes…

  Dnes sa mi to zdalo iné. Dnes moje prsty zase dostali príležitosť blúdiť po voňavom horúcom tele, opäť mohli objavovať jeho zázraky. Už-už som chcel uveriť, že tentoraz to nie je sen, keď sa objavil on, tretí do partie, a uštedril mi ranu do nosa. Sen sa prepadol v hĺbke vedomia a ja som sa prebudil do reality.

  Hľadel som do povaly a počúval som hudbu bláznivého dažďa ako nanútený koncert, ktorý nemal myšlienku.

  – Svinské počasie, – zahundral som.

  Neviem, ako dlho som ležal len tak, bezmyšlienkovite, v tichom byte. Okrem mňa tu bol azda iba jediný živý tvor – veľký pavúk, ktorý sa usalašil v kúte nado mnou, driemal si tam vo svojom mäkkom krehkom lôžku, čo si sám utkal, a márne čakal, že sa o jeho pascu obtrie chutná korisť.

  – Budeš sa postiť, kamarát, – prihovoril som sa mu.

  Mal by som poupratovať, pomyslel som si, sledujúc unudeného spoločníka.

  – Budem ťa musieť vyhnať, – povedal som previnilo na jeho adresu. – Je mi to ľúto, ale musím tak urobiť. Tereza nemá rada pavúky.

  S myšlienkou na upratovanie som znova zaspal a Tereza sa už ku mne nevrátila.

  Zobudil som sa na razantné zvonenie.

  Naboso som prešiel k dverám. Za nimi sa škerila veľká strapatá hlava kolegu Viktora. Vždy bol takýto, strapatý, či bolo ráno, alebo sa schyľovalo k večeru, dlhé vlasy mu lietali okolo hlavy, akoby nemal na hrebeň.

  – Otváraj, spachtoš! – zabúchal.

  Vyhliadol som na chodbu. Suseda sa vracala zo sobotňajšieho nákupu. Viktor ju zdvorilo pozdravil, podržal jej ťažké tašky, kým našla kľúč a otvorila dvere. Na svoj vzhľad bol Viktor chlap mimoriadne galantný, zdvorilý, pozorný, milý a – dalo by sa povedať – aj zábavný.

  – Čo si sa zbláznil? – zašomral som, keď suseda zmizla vo svojom byte.

  – Ja?

  – A kto iný? Vyzváňaš, ako keby horelo. Čo tu robíš tak zavčasu?

  – Zavčasu? – čudoval sa. – Veď už bude deväť.

  – No a? – pokračoval som namrzeným tónom.

  – Aké – no a? – neprestal sa čudovať Viktor. – Zabudol si, na čom sme sa dohodli, čo máme dnes urobiť?

  – Neboj sa, nezabudol som, – uisťoval som ho, hoci som musel zháňať myšlienky, ktoré sa mi potratili v hlave, poskrývali sa ako splašené vrabce v prázdnej stodole.

  – Poď ďalej, nestoj na chodbe.

  Viktor si obtrel topánky o susedkinu rohožku, striasol si z bordovej vetrovky veľké kvapky a vošiel.

  – Postav na kávu, – zavolal som naňho z izby do kuchyne. – Ja si musím nájsť voľačo na seba.

  – Švihni si, – pobádal ma.

  – Len sa neposer, – zahundral som si popod nos. Nerád som sa naháňal. Riadil som sa heslom Maroša, kamaráta z vojny, ktorý neraz tvrdil, že najhlúpejšia smrť je z vyplašenia.

  – Je zima? – spýtal som sa cez pootvorené dvere.

  – Je, – prisvedčil Viktor. – Dnes je psie počasie. Dážď. A ten vetrisko! Išlo ma uchytiť!

  – Musím si nájsť nejaký slušný sveter, – prehrabával som sa v skrini. Aj v nej by bolo treba urobiť poriadok.

  – Pôjdeme tvojím autom? – spýtal som sa.

  – Ako chceš, – mykol Viktor plecom.

  – Priznám sa, že dnes sa mi nechce šoférovať, – povedal som a vrátil som sa do kuchyne.

  – Fešák! – zasmial sa Viktor.

  – Čo sa rehoceš?

  – Nič, nič… Vyfintil si sa, to je pravda, ale čo s tým strniskom? To chceš ísť takto medzi slušných ľudí? Alebo si nechávaš bradu a fúzy? Och, – škeril sa, – to nie! To, prosím ťa, nie! To ti sedí ako koze pyžamo. Alebo už nemáš na žiletky?

  Na jazyk sa mi drali slová o strapatej hlave a hrebeni, ale zadržal som ich v hĺbke hrdla.

  – Do riti! – prešiel som si dlaňou po pichľavej brade. – Celkom som na to zabudol. To preto, – vyprskol som na Viktora, – že ma zbytočne plašíš!

  – Koľko ti mám dať kávy? – volal za mnou do kúpeľne, nereagujúc na moju nevrlosť.

  – To ti mám stále opakovať? – odvrkol som, lebo s touto otázkou, na ktorú dobre poznal odpoveď, mi často liezol na nervy.

  – A koľko cukru? – zahučala ďalšia tradičná otázka.

  – Viem si ho dať aj sám, – zamrmlal som.

  – Prepáč, – ospravedlňoval sa.

  Kým som sa holil, sumarizoval som si v hlave príkazy našej šéfredaktorky.

  – Nóó… – pochválil ma Viktor. – Teraz je z teba slušný chlapec.

  Kuchyňa rozvoniavala rannou kávou. Srkol som si zo šálky a zahrešil. Zas pôjdem s popáleným jazykom.

  – Tak čo máme dnes na programe? – spýtal som sa, aby som si urovnal rozlietané myšlienky.

  – Bod prvý: Lehota, – hlásil Viktor. – Porozprávať sa s obyvateľmi, ako vnímajú skutočnosť, že ich dedina má byť zatopená priehradou. Vraj tam žije dedko, ktorý má vyše deväťdesiat rokov. To bude zábava! Nezabudni foťák! Musíme si ho zvečniť. Bod druhý: hotel Magura. Otvorili ho pred týždňom a šéfka chce do najbližšieho čísla rozhovor s direktorom. Ona sama to vraj pri tom slávnostnom ceremoniáli nestihla. Asi tam boli zaujímavejší chlapi. Direktor nás bude čakať, dúfam, že vie, čo sa patrí. Bod tretí: Belá – výstava v kulturáku, voľajaké výšivky, kresby, betlehemy a čo ja viem, čo všetko. A potom, – zarazil sa a upil si kávy, – potom tá nepríjemná záležitosť. To je však výsostne tvoja úloha. Ty vieš písať tak – od srdca. No a nakoniec, – dodal veselšie, – nakoniec pôjdeme na chatu. Volal som Petrovi, starému kamošovi, spolužiakovi z gympľa, a dal som sa pozvať. Náhodou oslavuje narodeniny. Už som kúpil kvety a fľašu. Na viac som nemal ťaptíky, – smial sa spokojný sám so sebou. – Len mi nepovedz, že tam nepôjdeš, – pokračoval, keď pobadal moje prekvapenie. – Celé dni sedíš tu, medzi týmito štyrmi stenami, musíš sa trochu vyvenčiť, lebo tu načisto scvokatieš.

  – A ty?

  – Čo ja?

  – Pokiaľ viem, sme na tom rovnako.

  – Nóó.. – zatiahol. – Nie celkom, – povedal pomaly, tajnostkársky.

  – Vari si si bez môjho vedomia nepriviedol do domu nejakú rúču nevestu? – zasmial som sa tentoraz ja.

  – No a? Prečo nie? – ohradil sa a zazdalo sa mi, že povyrástol.

  – Tak potom… Prepáč, – zašomral som. – Ideme?

  – Nezabudni na dáždnik, – pripomenul mi Viktor. – Aj keď ti je v tom vetrisku prd platný, – dodal.

 Vyšli sme do dažďa a cez plné, sýte kaluže sme preskočili k Viktorovej žltej škodovke. Vari iba ona sa tešila lejaku. Kým ju odomkol – vždy to robí nešikovne – poryv vetra mi prehnal cez tvár ostré, chladné kvapky. Aj v aute bolo chladno.

  Prebehli sme mestom. Prekvapilo ma, že Viktor nezabočil do Lehoty, ale hnal sa prázdnou ulicou poza mestský park k rodinným vilkám na brehu rieky. Zastal v bočnej uličke a tri razy krátko zatrúbil. V okne najbližšieho domu sa pohla záclona a spoza nej vykukla usmiata tvár olemovaná dlhými plavými vlasmi. Tak je to teda, usmial som sa v duchu, Dáša. Poznal som ju. Pracovala na ktoromsi oddelení okresného úradu. Atraktívne dievča na vydaj, jedináčka, z dobrej rodiny. Tak je to, Viktor vždy vedel kalkulovať. Dáša bola z tohto uhla pohľadu preňho naozaj ideálnou partiou.

  – Hneď som pri vás, – zakývala Dáša cez okno. Slová som vytušil z pohybu pier, ktoré si prebehla jazykom. Z tváre jej žiarili veľké pehy a nezábudkové oči. Práve tie robili z Dáši príťažlivú devu, čo podopierala dobrou náladou, ktorú rada rozdávala navôkol.

  Viktor jej galantne otvoril dvere, no skôr, ako vyšiel do dažďa, prehrabal si strapaté vlasy veľkým hrebeňom. Prvý raz som videl v jeho ruke tento nástroj a to mi potvrdzovalo vážnosť tejto známosti.

  – Už som si myslela, že ste na mňa zabudli, – zašveholila, keď sa usadila.

  Viktor nepovedal nič, len sa na ňu milo usmial.

  Škodovka sa rozbehla s dažďom a vetrom von z mesta a hravo zdolala tých pár kilometrov do Lehoty. Zastavili sme sa v preplnenom obchode a udreli na ľudí kopijami nachystaných otázok. No veľa sme sa nedozvedeli. Odbíjali nás mávnutím ruky, že novinárov už majú plné zuby, že sa len píše a reční a nič sa nerobí. To „nič“ vyjadrili rýdzejšie, po svojom. A dedka, ktorý nám mal povedať najviac a mal sa stať perlou reportáže, práve včera odviezli do nemocnice.

  – Aspoň si ušetril film, – uškrnul sa Viktor, keď som poznamenal, že táto naša služobná cesta sa bohovsky začína.

  Riaditeľa hotela, ktorý postavili bokom od hlavnej cesty v tichom skalnatom údolíčku, nás síce čakal, no aj on bol skúpy na slovo. Vraj mal rušnú noc, je unavený ako nikdy, štve ho personál. Kávu sme s vďakou odmietli a na tradičný pohárik riaditeľ pozabudol. Viktor namrzene mlčal, akoby si prestal uvedomovať, že má vedľa seba sympatickú plavovlásku. Z dlhej chvíle som začal porovnávať Viktorov život s mojím a v duchu som mu zrazu závidel.   Nenápadne sa mi votrela do mysle Tereza a náš hlúpy rozchod.

  Petrova chata stála v borovicovom lesíku nad križovatkou, z ktorej sa hnala cesta priamkou do Belej. Neraz som tou cestou prešiel, no vari nikdy ma jej asfalt nepálil v očiach tak ako teraz. Chladný dážď pritom neustával. Viktor zabočil k chate. Bola skromná, útulná a bolo v nej príjemne teplo. Tucet ľudí sa v nej motal sem a tam. Viktor zaraz zapadol do partie, vrhol sa do prípravy guľášu, najprv len radami, potom sa sám chytil varechy. Sadol som si ku kozubu a klebetil som s Dášou. Už ani neviem o čom. Dáša bola inteligentná žena, dalo sa s ňou hovoriť o čomkoľvek, dokonca i o takej rýdzo chlapskej záležitosti, akou je futbal. Z debaty nás vytrhlo pozvanie k stolu a mohutné živió. Spýtal som sa Viktora, čo s tretím a štvrtým bodom nášho programu.

  – Zajtra, – povedal. – Už som si dal za dva, – dôvodil. – Musel som, – pokrčil plecami. – Starému kamarátovi sa predsa patrí pripiť na zdravie. A zajtra… Zajtra je tiež deň. Neboj sa, všetko stihneme, – presviedčal ma v dobrej nálade.

  Dáša sa stratila s Viktorom v kuchyni a ja som osamel pri praskajúcom kozube. Príjemne hrial. Žeravé uhlíky sa na mňa blažene usmievali, plamene, čo sa lačno zahrýzali do bukových polien, sa mi mihali pred očami a splývali do jednej horúcej masy.

  – Ani za otca si nemôžem spomenúť, skade ťa poznám, – prerušil môj zahmlený pohľad chlapík, ktorý priniesol z dvora za náruč dreva. – Určite sme sa už niekde stretli, – vravel a skúmavo sa na mňa pozeral. Natiahol sa po fľašu vodky, nalial do dvoch pohárikov a prisadol si.

  – Často chodím medzi ľudí, – povedal som. – Patrí to k mojej robote.

  – Tak je, tak je, – opakoval chlapík, ktorý sa mi predstavil ako Michal. – Máš zaujímavú robotu. Vieš, že aj ja som voľakedy písal básničky? – zasmial sa. – Keď som bol po uši zaľúbený.

  – Vtedy píše básničky asi každý, – prisvedčil som.

  – Doteraz ich mám ukryté v šuplíku, – pokračoval Michal, – a keď sa náhodou mrknem do toho ošúchaného zošita, až mi zimomriavky prebehnú po chrbte. To boli časy! – zvýšil hlas. – Ale sa minuli, – dodal tichšie. – Čo už? Na zdravie!

  Vypili sme a presunuli sme sa k stolu. Viktor sa ešte vrtel v kuchyni, Dáša mu asistovala, Peter hral na gitare, partia sa rozospievala, aj ja som začal chytať nôty, čo mám vo zvyku len vtedy, keď zabudnem rátať poháriky. Guľáš bol výborný. Viktor sa nedal zahanbiť a reči, ktoré sa po príchode na chatu mohli zdať silácke, podoprel činom.

  Novembrový deň je krátky.

  Vyšiel som do chladného večera. Dážď zašiel za hory. Len osamelé kvapky, čo sa zdržali pri lete z výšin na strechách a na konároch, padali oneskorene na premočenú zem. Nadýchal som sa zdravého sviežeho vzduchu a zahľadel som sa na svetielka Belej, čo boli na dohľad z dvora chaty.

  Aj Michal vyšiel von a zapálil si cigaretu.

  – Už viem, skade ťa poznám, – povedal pomaly. – Z herne! – dodal priduseným hlasom.

  Jeho posledné slovo ma prebodlo skrz-naskrz, no nemal som silu obrátiť sa a pozrieť sa mu do očí.

  – Videl som ťa tam s Rasťom. S Rasťom Valachom, – spresňoval. – Hovorí ti to meno voľačo?

  Mlčal som.

  – Už to má za sebou, – prišiel ku mne bližšie a vyfúkol dym do temravy noci. – Asi sme na tom rovnako, – vravel ticho, bojazlivo. – Myslím – ty a ja. Skurvený život! – odpľul si. – Tvoja žena o tom vie?

  – Nemám ženu.

  – To máš šťastie, – pokračoval pritlmeným hlasom. – Až sa moja Veronika dozvie pravdu…

  Nedopovedal, len dychtivo hltal štipľavý dym cigarety, akoby v ňom hľadal záchranu, akoby práve v ňom bol ukrytý liek na všetok bôľ.

   – A veľa si? – spýtal sa ma po chvíli.

  – Dosť, – priznal som.

  – Do boha! – zahrešil. – Čo všetko som mohol za tie peniaze mať! Žena mi stále omieľa, že by sme mali kúpiť novú obývačku. Neviem, – krútil hlavou, – naozaj neviem, čo jej poviem, keď sa ma opýta, kde sú peniaze, – vzdychol si Michal.  – Ale nebol som tam už tri mesiace, – ožil, – ver mi, celé tri mesiace, od leta. A už tam viac ani nevkročím, bohuprisahám! – dušoval sa. – A ty? – obrátil sa ku mne. – Chodíš tam často? – Rozumiem, – pokýval hlavou, keď som mu neodpovedal. – Poďme dnu, je chladno. No mojej žene, prosím ťa, ani muk, – chytil ma za plece.

  Opäť som si sadol ku kozubu, bokom od ostatných.

  – Martin, – prebehol mi mysľou šéfkin príkaz. – Pôjdete do Belej a napíšete o tej tragédii. Sprostí ste vy, chlapi, – pokračovala. – Akoby na svete nebolo inej, krajšej, lepšej, rozumnejšej zábavy, len hracie automaty. A potom sa vešiate! Somári! Sprostí ste. Naozaj ste sprostí! – zovšeobecňovala, ako mala vo zvyku, a potom, čo sa rozviedla, nevedela prísť mužom na pekný prívlastok. – Napíšte to, Martin, s citom. S citom! – zdôrazňovala. – A výrečne! Aby to pochopil aj ten najväčší blbec. A aby som to mohla tým, čo zarábajú na ľudskej hlúposti, obúchať o hlavy! – tresla na podporu svojich slov fasciklom o stôl.

  – A dajte mu tisícku, nech si to chlapec vyskúša, – rehotal sa Viktor.

  Mlčal som. Vtedy, i teraz. Mal som povedať, ako som na tom ja sám? Mal som povedať, že tam, v zadymenom prítmí s blikajúcimi svetielkami strojov, vídavam šéfkinho staršieho syna? Mám teraz vyniesť na pranier Michala a zasadiť žeravý klin medzi neho a Veroniku? Čo by to pomohlo? Falošné kamarátstvo, vzdychol som si, to vládne v dusných herniach. Veru, skurvený je to život, pripomenul som si Michalove slová. Pozeral som sa na plamene, ktoré hltali suché polená a hnali do očí štipľavý smútok. Skákali v nich vábivé farby kariet a praskot dreva pripomínal cvengot naveky utratených mincí. – Napíšte to tak, aby to všetkých chytilo za srdce! – znel mi v ušiach šéfkin hlas. – Vy to viete, Martin. Spolieham sa na vás.

  – Čo je s tebou? – drgol do mňa Viktor. Tvár mu očervenela zábavou.

  – Pôjdem.

  – Čože? Pôjdeš? A kam?

  – Spomenul som si, že tu neďaleko mám známych, vlastne sú to takí vzdialení príbuzní, – klamal som. – Zabehnem k nim na chvíľu a vrátim sa.

  – A nemôže to počkať do zajtra? Alebo sa niečo stalo? Necítiš sa tu dobre?- vyzvedal sa starostlivo.

  – Nie, nie, v tom to nie je, len sa potrebujem trochu vyvetrať.

  Vstal som od páliaceho kozuba, hodil som na seba vetrovku a so želaním dobrej zábavy som vykročil do chladnej usoplenej noci.

  Vytrvalý vietor ma hnal tie štyri kilometre do Belej. Skraja dediny, v druhom dome sprava, dostavanom iba nedávno, sa svietilo v oknách na prízemí. Rasťo bol šikovný chlap, uvedomil som si, hľadiac na novostavbu, vedel si poradiť s každou robotou.

  Bol.

  Stál som pred tichým domom a prstami som hladil železo starostlivo natretej bráničky, zmazal som z nej kvapky, ktoré sa novembrový chlad chystal zovrieť do ľadového objatia. Zazdalo sa mi, že ostrý vietor vytiahol z môjho tela aj poslednú stopu alkoholu. Zrazu som váhal. Nápad, ktorý sa mi v tých závanoch láskavého tepla z kozuba zdal celkom jednoznačný, sa teraz drobil, triasol sa v základoch, rozplýval sa v poryvoch vetra.

  – Hľadáte niekoho? – ozval sa z dvora zahmlený ženský hlas. Príval svetla, ktorý sa rozletel stlačením vypínača, zalial vchod do domu. Ako na stráži tam stála drobná postava v čiernych smútočných šatách a hľadela na mňa bledou tvárou.

  – Dobrý večer, Tereza.