agenturatortura

Mikuláš najprv obdarúval chudobné panny, potom sa zameral na malé deti a dnes si to namieril do psích útulkov. Nuž, začínal ako normálne orientovaný chlap…

Po tomto azda vtipnom úvode moje ďalšie rozprávanie už také veselé nebude. S Mikulášom ho spája len to, že príhody, ktoré ma zaujali, sa stali práve na Mikuláša v jednom zvolenskom mäsiarstve a deň po.

Kosti do polievočky…

Babka s paličkou. Určite cez sedemdesiat, možno aj cez osemdesiat. Bojazlivo či skôr ostýchavo si vypýtala od mäsiara kosti do polievky. Predavač hodil na váhu pár kúskov, povedal cenu, čosi nad jedno euro, babka chvíľu hľadala v starej ošúchanej peňaženke, v krehkých prstoch, z ktorých už dávno vyprchala energia i cit, zvierala medenáky, počítala, počítala a potom s ešte väčším ostychom a bojazlivosťou poprosila predavača, aby z tých kostí polovicu odobral. „To mi bude stačiť. Ja to chcem len do polievočky, aby bola aspoň cítiť mäsom,“ dôvodila so smútkom v hlase. Zaplatila, poďakovala, zaželala pekný deň a pomaly, opierajúc sa o paličku, odišla.

Ktovie, či tá babka niekedy v živote dostala nejaký darček? Hovorí je niečo Mikuláš, či dokonca svätý Mikuláš? Len môžem zopakovať slová z úvodu. Nevylučujem (poznám to z môjho okolia), že tá babka nazbierala posledné centíky, aby kúpila svojim vnúčencom niečo do „čižmičky alebo pod stromček“ a verí – neraz márne – že ich tým poteší. Dnes je taká doba, že si viac všímame smutných psíkov ako smutných ľudí, dnes je taká doba, v ktorej slová o troch grošoch neplatia. Z objektívnych, ale i subjektívnych dôvodov. Deťom sa neraz snažíme dať aj to povestné modré z neba, no tých, ktorí nám dali život a už nám „viac“ dať nemôžu, by sme najradšej odložili kamsi do úschovne, neraz priam do „záložne“. Všetka česť tým, ktorých sa toto moje konštatovanie netýka.

… a kosti pre psa

O chvíľu pred mäsiarstvom zastalo drahé nablýskané auto. Holohlavý chlapík rázne vkročil do predajne a bez pozdravu sa opýtal: „Mám tie kosti? Moje psy sú hladné!“ Predavač sa sklonil pod pult a vytiahol tašku plnú kostí. Takých istých, aké pred chvíľou predal babke. Povedal cenu, chlap mu hodil na pult desaťeurovku si slovami: „To je dobre! Len aby tým mojim pitbulom nebolo od nich zle, lebo potom im dám zožrať teba!“ vyriekol s vlastným výbuchom prihlúpleho smiechu a bez pozdravu odišiel.

Neuveriteľné? Možno. Pravdivé? Určite, hoci to vyzerá, ako keby som si pred písaním tohto príbehu prečítal Čenkovej deti.

Príklady, ktoré tiež tvoria obraz žalostný dnešného Slovenska.

Zabíjačka viac ako tajná

Prikladám ešte jeden, ktorý súvisí s bravčovinkou a ukazuje, ako sa zmenila slovenská povaha a pohostinnosť.

Ako som sa už v niektorom blogu zmienil, vyrastal som v horárni. Najbližší susedia boli írečití lazníci. Bývavalo tam veselo a hoci občas sa vyskytli aj prieky, prevažovala naozaj rýdza pohostinnosť. Susedia, tí najbližší, i tí z druhého konca, si dokázali pomôcť, aj sa zabaviť. Napríklad v čase zabíjačiek. Kto zabíjal prasiatko, patrilo sa pozvať rodinu, susedov, kamarátov, podeliť sa. Vôbec to nebola vyhodená investícia, lebo o týždeň – o dva bola zabíjačka v inom dvore, zábava i zabíjačkové dary sa opätovali. Nuž, stalo sa, že sa niekto cítil ukrivdený, že dostal o klobásku menej, ale tragédiu z toho nerobil.

V pomikulášsku sobotu som bol v Hriňovej a zastavil som sa u kamaráta, s ktorým sa poznám najmenej dvadsať rokov. Len tak, na skok, pozdraviť, prehodiť slovko – dve. „Muž je v robote,“ povedala mi jeho žena. Nevadí, zastavím sa uňho. „Dnes má voľno,“ povedal mi jeho kolega. Už-už som si začal namýšľať, že ten chlap sa na päťdesiatročné kolená zbláznil a našiel si nejakú mladšiu babu. Zavolal som mu. Povedal mi, že je u kmotra, ktorý tiež patrí do okruhu mojich kamarátov. Zašiel som za nimi a pristihol som ich v bohumilej robote – prasiatko už bolo rozporcované, črievka sa napĺňali klobásovým mäskom… Nuž, pozdravili sme sa, vypili po poháriku rožovky… Nezdržal som sa, lebo ma čakali povinnosti. Ale vŕta mi v hlave, prečo tá kamarátova žena robila s tou zabíjačkou také tajnosti…