agenturatortura

Väčšinu sobotňajšieho dňa som prežil v spoločnosti pani Blaškovej. Je jedinou ženou v asi tucte kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky.

Bola to viac – menej náhoda, že som sa s ňou zoznámil. V sobotu sme trošku pochodili okolie Zvolena. Dôvodom bolo nielen ukázať sa, ale aj zbierať názory občanov a podpisy, ktoré sú nevyhnutné, keďže Ľubica Blašková sa rozhodla kandidovať ako nezávislá.

Ak som v titulku použil pejoratívum, vôbec to nie je preto, že by som chcel túto ženu pohaniť. Priznám sa, že som tak urobil najmä preto, aby si tento môj blog všimlo čo najviac ľudí. Dnes je totiž taká rýchla a stresová doba, že mnohí stíhame čítať iba titulky. Neraz na vlastnú škodu. Ona sama slovné spojenie „stará Blašková“ berie s humorom a nadhľadom. Napokon, nie je zase až taká stará (ročník 1955) a každý, s kým sa dá do reči, musí uznať, že vidí problémy, ktoré trápia väčšinu spoločnosti, vie argumentovať, ponúka východiská… Samozrejme, nie každý musí s jej názormi súhlasiť, ale keby bolo všetko v živote tak jednoducho nalinajkované, asi by ten život prestal byť zaujímavý. A napokon, keď sme tu už mali „starého uja“…

(Malé odbočenie. V sobotu večer sme sa zastavili vo Zvolenskej Slatine. Pred niekoľkými rokmi ako aktívny novinár – teda taký, ktorý ešte nebol na „čiernej listine“ tej správnej strany – som fotil návštevu prezidenta Rudolfa Schustera v tejto dedine. Išiel popri špalieri obyvateľov, starých i mladých, vrátane detí materských škôl. Jedna z učiteliek v dobrom úmysle vyzvala deti, aby sa pozdravili. „Ahoj, ujo!“ vyšlo z úst jedného dievčatka. V tej chvíli aj prísna ochranka vyprskla smiechom).

Keď som už spomenul návštevu bývalého prezidenta vo Zvolenskej Slatine, nielen mne, ale aj obyvateľom padla do oka priam „rabovačka“ v tamojšej bryndziarni. Ochranka i ďalší sprievod vynášali geletky bryndze a nakladali nimi kufre áut. „Aspoň bude mať čo jesť, keď pôjde chytať tú anakondu!“ poznamenal jeden z obyvateľov. Ale ktovie? Nechcem ich viniť. Možno za tú bryndzu riadne zaplatili.

Toto malé odbočenie do minulosti som si dovolil aj preto, že Ľubica Blašková sa nemôže a ani nechce predvádzať pred ľuďmi bohatstvom. Ani nemá akým. So svojím starým autom, na ktorom jazdí po Slovensku, vraj radšej nejde do umyvárne, aby sa náhodou nerozpadlo. Nemá v úmysle ohurovať drahými billboardmi a nemenej drahými reklamami. Ide priamo medzi naozaj obyčajných ľudí, aby poznali ju, ale aby aj ona sama poznala ich názory, problémy…

Že môže existovať aj taký prezident, ktorý sa do paláca neženie za vidinou slávy a plného mešca? Odporúčam podívať sa do ďalekého, tiež neveľkého Uruguaja.

S kandidátkou na prezidentku Slovenskej republiky Ľubicou Blaškovou sme sa zastavili v sobotu aj v kúpeľoch Brusno 

Prečo nie? Vari by som mal dať otázku: Prečo áno? Na ňu však dá najfundovanejšiu odpoveď sama kandidátka. V súčasnosti (kým ju nepustia do médií) najjednoduchšie cez jej stránku, ktorú si ľahko „vygooglujete“. (Zverejnením jej adresy by som zrejme porušil kódex). V skratke môžem napísať, že je silne ľavicovo založená. Po tejto vete možno niektorí mávnete rukou. Rešpektujem. Nemám však na mysli tú dnešnú pseudoľavicu, ktorá sa pod rúškom „sociálneho cítenia“ vybrala po jánošíkovských chodníčkoch, ale tú, ktorá v minulosti mala svoje miesto na politickej scéne a dokázala si ho dôstojne zastať.

Ale naozaj: Prečo by nášmu Slovensku nemohla veliť žena? Navyše žena, ktorá si dala za cieľ doviezť túto krajinu k skutočnej, legálnej, demokratickej zmene. Nejde do toho s podporou žiadnej strany, ani žiadneho prachatého sponzora, ale s ľuďmi, u ktorých cíti podporu a ktorí túžia po zmene, len neraz nevedia, ako sa k tej zmene dopracovať.

Pri reálnom pohľade na slovenskú politickú scénu je jasné, že jej šance sú malé, hoci optimizmus a chuť popasovať sa aj s tými najmocnejšími Ľubici Blaškovej nechýba. Sama si prehru nepripúšťa, práve naopak, trúfa si poraziť hoci i Fica, a to už v prvom kole! Ako mi povedala, ide do toho aj preto, aby na nás naši potomkovia nemali dôvod nadávať, že sme pre ich životy nič neurobili, že sme im zanechali zdevastovanú, rozkradnutú krajinu. V dnešnej dobe to nie je ani ľahká, ani vďačná úloha, ale nikto ju za nás nemôže splniť. Tuším Voltaire sa vyjadril asi v tom zmysle, že generácie, ktoré prídu po nás, nás budú posudzovať nielen podľa toho, čo sme urobili, ale aj podľa toho, čo sme neurobili.

Rozhodnutie napísať tento blog vyplýva aj z faktu, že súčasné vraj mienkotvorné, vraj nezávislé, ba vraj i verejnoprávne médiá si pani Blaškovú nevšímajú. Nuž, zrejme naši „investigatívci“ nemôžu o nej priniesť nič také, čím by svojich čitateľov, poslucháčov alebo divákov ohúrili. Nevylučujem, že na tom „intenzívne pracujú“, mám však vážne pochybnosti, či sa niekedy dopracujú k „bombe“, ktorou by „zaujali“. Nie je to, našťastie, žiadna Martinka z Turca ani Norika z Pereša.

Keďže Ľubica Blašková kandiduje na prezidentku ako nezávislá, potrebuje, aby ju podporilo svojím petičným podpisom aspoň 15 000 voličov. Na prvý pohľad ľahká úloha, pravda, len pre toho, kto môže zamávať mešcom a ponúknuť lacné sľuby. Situácia na Slovensku je dnes už taká, že za peniaze si môžeš kúpiť všetko, voličské hlasy nevynímajúc. Pani Blašková nechce ísť touto cestou, nechce si ľudí kúpiť. Nielen preto, že na to nemá, ale zo zásady.

Aj počas sobotňajšieho výjazdu do okolia Zvolena sme sa presvedčili, že ponovembroví „revolucionári“ dokonale vycvičili ľudí. Aj ľudia, ktorých som poznal a poznám ako inteligentných a serióznych, mávnu rukou: buď zo strachu, alebo s naučenou frázou, že „zase ide o niekoho, koho nepoznám, kto sa chce dostať ku korytu“. Toto ponovembrové „cvičenie“ vyústilo zatiaľ do obrovského nezáujmu o krajské voľby a do zmeny na poste banskobystrického župana.

Ľudia chcú zmenu, každý je pri pive tým najlepším politikom, ale keď príde na činy, väčšina stiahne chvost a mlčí. Z bezmocnosti a – žiaľ – i zo strachu. V našej krajine je príliš veľa ľahostajných, teda takých, čo majú „všetko na háku“. Ľahostajnosť však nahráva mocným. Pomáha im vládnuť a beztrestne zbíjať. Ak mám byť ešte kritickejší: Aj vo vojnách zabíjali a umierali predovšetkým ľahostajní, hnaní strachom a v strachu do prvej línie pod pláštikom viery alebo s vidinou koristi.

Dnešná situácia na Slovensku je taká, že nejaké kozmetické zmeny túto krajinu a spoločnosť nevyliečia. Treba jasne stanoviť diagnózu a predpísať medikamenty a kroky k uzdraveniu. Prvým by mala byť sebareflexia každého z nás a druhým odvaha vypočuť si aj iný názor a nehľadať len niečo medzi riadkami.

Vykopnutím dvier sa k zmene nedopracujeme! Aspoň nie k zmene pozitívnej.

V sobotu pri viacerých stretnutiach ľudia hovorili, že keby sa Kotleba vykašľal na županstvo a kandidoval by na post prezidenta, hravo by vyhral. Azda práve v tejto hrozbe môžeme vidieť fakt, že premiér Fico pri ohlasovaní očakávanej kandidatúry zatiahol hamovku. Zrejme si uvedomil, že by to bol práve on, kto by sa musel skrývať po kanáloch. Spýtam sa jazykom „klasika“: „Toto ste chceli, Slováci?“