agenturatortura

Pod menom Andrej Žarnov poznáme ako básnika lekára, patológa Františka Šubíka. Narodil sa 19. novembra 1903. Pochádzal zo záhorskej dediny Kuklov, z roľníckeho prostredia, do ktorého sa rád vracal i vo svojich spomienkach a veršoch.

Čo sme, to sme, z vlastného sme chleba,

v chalupách stáli naše kolísky…

Tak skonštatoval v jednej zo svojich básní.

Básnik s trpkým osudom

Možno si zase u niekoho nešplhnem (ale šplhúnstvo ani moderné vzadkolezectvo nemám, našťastie, v génoch), ale pripomeniem v krátkosti básnika, ktorého 110. výročie narodenia sme si pred niekoľkými dňami pripomenuli. Teda, aby som bol presný, s nejakou extra spomienkou som sa nestretol, čo samozrejme nevylučuje, že som ju prehliadol. Napokon, nejde zase až o také výrazne okrúhle výročie. A o kom si myslím, že si uňho nešplhnem? Nuž, u takých, ktorí budú tvrdohlavo hovoriť, že ide o básnika „fašistického“, keďže jeho literárna i profesijná aktivita ho zaraďuje medzi „exponentov“ prvej Slovenskej republiky. Z podobných dôvodov musela zmiznúť pamätná tabuľa básnika Jána Milova vo Zvolene, o čom som písal v jednom z predošlých článkov http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/11/16/zvolenske-kocurkovo-alebo-cim-sa-previnil-basnik-milov/ . U mňa to boli predovšetkým ľudia, poeti, s ktorých názorom a vierovyznaním (ako antifašista a ako ateista) nemusím súhlasiť, ale dovolím si ich spomenúť. Aj preto, že tá nálepka „fašistický“ mi k ich menám akosi nepasuje.

„Andrej Žarnov to mal s predvojnovým i povojnovým režimom rozhádzané nielen ako lekár, ale aj básnik,“ citujem Jaroslava Rezníka (Túry do literatúry). „A to už od svojho debutu Stráž pri Morave (1925). Rovnako politicky i lyricky srdnato vystúpil aj v ďalších básnických zbierkach. Robil tak preto, lebo sociálne položenie slovenského národa, najmä masové vysťahovalectvo, ho znepokojovalo až na dno duše a ako básnik nemohol zostať k týmto javom ľahostajný.“

Podieľal sa na objasnení masového hrobu v Katyni

Rodičia chceli mať z Františka Šubíka kňaza. Syn sa najprv podvolil, no po roku sa rozhodol prejsť z teológie na medicínu. Na jeho promóciách sa zúčastnil aj Andrej Hlinka, ktorý v začínajúcom básnikovi videl „slovenského Gándhího“. V roku 1939 ho vymenovali za univerzitného profesora patologickej anatómie. Koncom apríla 1943 bol (podľa niektorých zdrojov na priamy príkaz ministra Alexandra Macha) v 12-člennej medzinárodnej komisii, ktorá skúmala hroby povraždených poľských dôstojníkov v Katyňskom lese. Výsledok hovoril, že v masových hroboch našli pozostatky okolo 10 000 poľských dôstojníkov a intelektuálov, ktorých zavraždili strelou do tyla sovietske bezpečnostné sily. „Kto to urobil, urobil to hrozne, bol to hnus,“ hovoril uznávaný lekár. V čase, keď už boli známe fašistické zverstvá, to mnohí pokladali za nemeckú propagandu a neverili tejto správe. Stalina podporil napríklad československý exilový prezident Edvard Beneš a britský premiér Winston Churchill poradil svojmu poľskému partnerovi Sikorskému, aby to nechal na pokoji, že „už beztak mŕtvych nevzkriesi“. Správe neuverili ani predstavitelia Medzinárodného Červeného kríža.

O výsledkoch písal František Šubík aj v súdobej tlači. „Ak by bol o Katyňskom lese opak pravdou, neváhal by som to povedať úplne otvorene, alebo by som protokol rozhodne nepodpísal. Nie som človekom ani zadných dvierok, ani človekom, ktorého možno podplatiť, alebo dokonca prinútiť popísať nepravdu,” tvrdil Šubík. Vtedajšie sovietske vedenie však vytrvalo húdlo svoje, že vrahmi sú Nemci, a tí, ktorí tvrdia, že išlo dielo stalinských gárd, si takisto zaslúžia len guľku do hlavy. Povstalecká SNR zaradila Františka Šubíka medzi 38 slovenských kultúrnych a vedeckých pracovníkov, pre ktorých žiadala trest smrti. Nemožno sa mu teda čudovať, že v apríli 1945 zvolil odchod s tehotnou manželkou a malým synom do americkej zóny, no odtiaľ ich deportovali späť do Československa. Ocitol sa pred Národným, neskôr Ľudovým súdom, ktorý ho po 30-mesačnej väzbe odsúdil na verejné pokarhanie.

„Andrej Žarnov nezachoval svoje básnické meno pre našu literárnu históriu iba preto, lebo sa dobrovoľne rozhodol figurovať v nej ako autor výroku o tom, že Slováci neviem už koľko storočí boli bez inteligencie, môžu byť bez nej i naďalej, keď pobadal, že slovenská inteligencia nie je oddaná jeho viere, a vedel prejsť celou Európou bez pohnutia nad Lidicami, varšavským getom, poľskými a ukrajinskými rumoviskami, ale pohoršil sa nad nastrojenou hrôzou v Katyni, ako to žiadala goebelsovská propagandistická maršruta,“ povedal na adresu Žarnova Laco Novomeský na 1. zjazde slovenských umelcov a vedeckých pracovníkov v roku 1945.

Zodpovednosť za Katyňskú masakru priznala Moskva až v roku 1990.

Odídem do ďaleka, kde ni rodný pes nezašteká…

Po prepustení z väzenia pracoval MUDr. Šubík ako patológ v trnavskej nemocnici. V práci i v súkromí bol pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti. Pamätníci spomínajú, že eštebáci a ich donášači neváhali vyliezť v blízkosti jeho domu alebo nemocnice na strom, aby ho mohli sledovať. V roku 1952 sa mu podarilo aj s rodinou emigrovať do Rakúska a odtiaľ do USA. Tento útek je dodnes opradený rúškom tajomstva. Niektoré pramene hovoria, že v blízkosti jeho rodnej dediny pristál americký vrtuľník a vzal celú rodinu na palubu, iné – a tých je viac – uvádzajú, že sa im podarilo preplávať na gumenom člne rieku Moravu, keď vraj stráže v predvečer prvého mája dostatočne nebdeli, ba možno oslavovali.

Naplnili sa však jeho verše:

Odídem doďaleka

kde ni rodný pes nezašteká.

Odídem, abych sa znova narodil.

Stráž pri Morave ako samizdat

Svojou básnickou tvorbou sa Andrej Žarnov zaradil do skupiny poetov tzv. katolíckej moderny. Prvé jeho básne sa objavili v Slovenských pohľadoch a iných časopisoch, knižne debutoval zbierkou Stráž pri Morave. Vyšla v roku 1925, bola však skonfiškovaná a k čitateľom sa v ucelenejšej forme dostala len ako samizdat.

Čo sa znepáčilo vtedajšej cenzúre na veršoch mladého básnika?

Nuž, bol príliš slovenský, čo z pohľadu vtedajších prevažujúcich čechoslovakistických tendencií v politike spoločnej republiky nebola vhodná vizitka. Príkladom môže byť jeho báseň „My nie sme národ!“

Reč naša sprostá je. My nie sme národ.

My paraziti sme. – A odkiaľ, kto vie?

Na to náš mozog je priblbý, nízky.

To nám len „vedátor“ pribehlý povie!

Matička, nehlás sa, nehlás sa ku mne!

Viac ťa ni reč tvoju prekliatu neznám!

Nepoznám seba – a nikoho z krvi,

osudu kľajem a nebeským hviezdam!

Načos´ ma učila slovensky bľabtať?

Načos´ ma počala slovenskou krvou?

Matička, jaks´ mohla Nikoho zrodiť

(- Ty Nikto! -) bez mena, s lebkou tak blbou?!

My nie sme národ! – ha! besného šľaka!

keď nie sme barbari krvaví, diví?

keď nie sme zbojníci, tyrani, háveď?

psohlavci, paliči krvaví, diví?

My nie sme národ? – ha! prekliata čeľaď!

tak azda z radov sme najnižších zvierat?

Hej! Že sme národ – raz smútočne zviete,

až sa raz naskutku musíme zmerať!!

Verše vyvierajúce priamo zo srdca

Ešte v tom istom roku mu vyšla zbierka Nástup otrávených. Nasledovali Brázda cez úhory, Hlas krvi, Štít (v roku 1940 za ňu dostal štátnu cenu) a Mŕtvy (vyšla v roku 1941 v ťažkej chvíli, keď mu zomrel malý prvorodený syn na tuberkulózu pľúc). V nej sme našli aj báseň Ďakujem:

Za jeho dar i pieseň nad kolískou

za prvý úsmev bozk i slovo sladké

za prvý krôčik prvý objem rúčok

anjelský pohľad očiek milujúcich

za jeho hry a rozprávky i svety

rozviate vlásky natešené líčka

za jeho radosť znásobenú rokmi

prvý ťah pera slabík potešenie

prítulnosť milú s kamarátmi v škole

i za tie krídla pevnejúce k vzletu

i za ten smútok jeho chorých očiek

i za tú silu zniesť ten úder ťažký

i za tú nádej pukajúcu v tichu

i za tú vieru nad zavretou jamou

i za tú lásku spaľujúcu srdce,
ktorú si ráčil otcom dať i matkám
i za to nebo mŕtvym neviniatkam
pokornú bolesť tichú pieseň k rane
za všetko toto ďakujem ti, Pane.

„Byť smrti stále za zadkom – to je celoživotný osud lekárov – patológov,“ napísal Jaroslav Rezník vo svojich Túrach do literatúry. „Tento údel priniesol životný osud aj básnikovi Andrejovi Žarnovovi. Je to pravdepodobne jediný básnik v celosvetových dejinách lyriky, ktorý bol lekárom – patológom. A pravdepodobne aj jediný otec na svete, čo vykonal pitvu svojho vlastného syna.“

Vytrhnutý z vlasti

V emigrácii, kde k smútku za vlasťou sa pridal smútok nad osudom druhého syna, ktorý po havárii bol pripútaný na invalidný vozík, vydal zbierku Presievač piesku, v ktorej je aj báseň Slovenský žiaľ. Hoci jej verše napísal krátko po svojom úteku z vlasti v roku 1952, niektoré akoby hovorili i o dnešku:

Dych sa mi zovrel, hľadiac po oblasti,

i pýtal som sa ťažkých oblakov:

Čo sa stalo, Bože, z našej vlasti,

skropenej potom hrdých sedliakov?

Čo sa stalo, Bože, z našej vlasti,

že sa jej deti v kŕdľoch tulákov

nocami kradnú po lesoch a chrastí

s palicou biedy, kapsou žobrákov?

Básnik Andrej Žarnov je čestným občanom mesta Trnava in memoriam.

Celý život sa riadil veršami z jednej svojej básne

A budem búriť tuná jak nocou čierny fantóm.

Prisahám, v mútnej  zemi vždy budem rebelantom.

Zomrel 16. marca 1982 v Poughkeepsie (USA). Po novembri 1989 priviezli jeho popol do vlasti a vsypali ho do hrobu syna Ivana.

P.S.

Ak by bol záujem o takéto a podobné spomienky, rád ich v rámci mojich schopností a časových možností pripravím. Alebo si ich môžete nájsť – a k nim aj čosi viac – v mojich voľne prístupných internetových materiáloch, ktoré – z nedostatku iných možností – zatiaľ dáva na svoju stránku jeden z mojich starých turistických kamarátov www.stenllyremeselnik.sk. Robím to absolútne zadarmo, vlastne len preto, aby som nevyšiel z publicistického cviku, a ak tým niekomu urobím radosť, alebo mu rozšírim poznanie, či dám tip na turistický alebo dovolenkový výlet, tak je to potešenie na mojej strane. Týmto odkazom trošku odkrývam moju identitu. Ponúkol som sa s tým aj našej Matici, no sám predseda ma odbil strohým: „Nemáme peniaze!“ Čo už? Ani ja.