agenturatortura

Zvolenskí mestskí páni si asi mysleli, že žijeme ešte v čase pred novembrom 1989. Dodatočne chceli, aby im poslanci mestského zastupiteľstva „odfajkli“ osadenie pamätnej tabule na jednej z mestských budov. Nepodarilo sa. Mnohí poslanci sa rozhodli nehlasovať a tak tabuľa básnikovi Milovovi, ktorý žil vo Zvolene v rokoch 1973 – 76, musela ísť dolu.

Je to primitívna chyba vodcov tohto kráľovského mesta, ktoré si môže dovoliť mať až dvoch viceprimátorov. Podľa takýchto prešľapov je to asi málo.

Čím sa básnik Milov previnil?

Dovolím si citovať socialistickú Encyklopédiu Slovenska, ktorá vyšla v roku 1979, a ktorej tvorcovia mali prísny meter pri výbere hesiel. Meno Jána Milova však v nej nechýba. „Patril do takzvanej katolíckej moderny a medzi postupistov,“ píše sa v uvedenej encyklopédii. „V zbierke Rovnobežky (Trnava 1938) a Závetrie (Trnava 1940) sa prejavil ako básnik s jemnou obrazotvornosťou a citom pre prírodu. Vychádzal z kresťanského svetonázoru. Okrem verša inklinoval i k dráme (Matúš Trenčiansky, Nitra 1934). Po oslobodení a pri výstavbe socializmu poznačila jeho tvorbu myšlienka združstevňovania (Jednotou k sile, Bratislava 1947).“

Vyštudoval teológiu, no svoj život veľmi skoro spojil s družstevníctvom. Nemám tým na mysli žiadne JRD, ale to klasické družstevnícke hnutie. V rokoch 1940 – 48 bol – podľa encyklopédie – pracovníkom bratislavského NUPOD-u, ďalšie dva roky Všeobecného potravinového družstva a potom štyri roky pracoval v jáchymovských baniach. Vážne pochybujem, že boli aj takí baníci, ktorí sa do týchto „lázní“ prihlásili z presvedčenia, ale viem, že tam ťažili uránovú rudu tí, ktorých tam poslali za ich presvedčenie. Akože na prevýchovu.

Viac informácií o básnikovi Jánovi Milovovi môžeme nájsť napríklad na http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/jan-milov

Neviem, či sa im to podarilo v prípade básnika Jána Milova. Priznám sa, že ani mne donedávna toto meno nič nehovorilo, a rovnako sa priznám bez bitky, že nepoznám jeho básne. Vo zvolenskej knižnici som jeho knižku neobjavil. Podľa informácie, že bol vyštudovaný kňaz, a že patril ku katolíckej básnickej moderne, môžem predpokladať, že jeho tvorba bola orientovaná na šírenie kresťanských ideí. Údajne sa v jeho básňach objavila oslava slovenského štátu a teda fašizmu. To bol základný dôvod, prečo musela tabuľa ísť dolu. No ak chceme byť naozaj demokratickí a nie sa iba na demokratov hrať, mali by sme rešpektovať aj taký názor, s ktorým nesúhlasíme. Konkrétne ja rešpektujem aj názor kresťanský, hoci som ateista.

 Pamätná tabuľa básnikovi Milovovi na fasáde tohto domu dlho nepobudla

Iniciatívy Matice slovenskej

Osadenie pamätnej tabule básnikovi Milovovi na frekventovanej Trhovej ulici Zvolena prišlo z iniciatívy Matice slovenskej. V ostatnom čase nadobúdam pocit, že táto národná kultúrna ustanovizeň akoby sa zamerala na oslavu práve obdobia prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 45. Pritom si už menej všíma iné obdobia slovenských dejín, o súčasnosti ani nehovoriac. Pravda, pokiaľ nejde o nejaké zbierky na akože národný poklad a pod.

Mail, ktorým ma odbil sám predseda, navodzuje dojem, že som nehodný dostať sa pod krídla Matice. Pritom mi nešlo o nič, len inšpirovať ľudí k vlastivednému poznaniu. To sa dnes asi v Matici nenosí. Ale nevnucujem sa. Dokážem si poradiť aj bez Matice.

Práve Matica, ak si dobre spomínam, ruka v ruke so SNS bola iniciatívna pri odhaľovaní pamätnej tabule, ktorá pripomína stretnutie Rázusa a Hlinku vo Zvolene v roku 1932. Je pravda, že to viedlo vo Zvolene k veľkej, niekoľkotisícovej manifestácii, nebudem rozoberať, koľkí sa jej zúčastnili z presvedčenia, koľkí len zo zvedavosti. To sa ani nedá, tak tomu bolo, je a zrejme aj bude. Výsledkom bol síce stisk rúk predsedov dvoch prúdov, ktoré viedli Slovensko a Slovákov k autonómii a samostatnosti, ale ranou jednote boli už najbližšie voľby. Toto spojenectvo napokon viedlo k inému, tzv. Žilinskému manifestu v novembri 1938, po ktorom všetky slovenské strany s výnimkou komunistov pristúpili na diktát hlinkovcov.

Takže zatiaľ čo pre ospevovateľov slovenského štátu je to udalosť nadovšetko významná, trúfam si napísať, že pre väčšinu Slovákov nič neznamenajúca. Napriek tomu ju pripomína pamätná tabuľa na zvolenskom divadle. To sa však roduverným zdalo málo a tak dnes máme vo Zvolene aj honosný pamätník (po umeleckej stránke celkom slušný), ktorý paradoxne stojí vedľa povstaleckého pancierového vlaku v parku, ktorý nesie meno Štefana Višňovského, ktorého životná púť sa skončila v masovom hrobe na Kováčovej. Nemalé peniaze, ktoré sa podľa môjho názoru dali využiť aj rozumnejšie, vyboxovala SNS v čase, keď sa podieľala na vládnutí. Išlo údajne o viac ako 300 000 €, ktorých časť sa použila aj na úpravu okolia pamätníka. Miesto pre pamätník schválili vtedajší mestskí poslanci 29. septembra 2008, keď z 22 prítomných bolo za 17, len jeden bol proti a 4 asi nemali svoj vlastný názor.

V súvislosti so sobotňajšími voľbami mi napadlo, že či naši potomkovia niekedy zatúžia postaviť pomník dnešným dejateľom, veď vo voľbách do Banskobystrickej VUC-ky sa tiež spojili strany, ktorých ideály sú vzdialené a protichodné: Smer (teda zväčša bývalí komunisti) a KDH (koľkí z nich si naozaj ctia kresťanské ideály?).

Pamiatky na august 1968

Pred niekoľkými rokmi našli vo Zvolene peniaze aj na vyhotovenie pamätnej tabule, ktorá takmer nečitateľným písmom pripomína na jednom dome na Námestí SNP fakt, že jeden z občanov sa hodil pod sovietsky tank prechádzajúci námestím 21. augusta 1968. Nuž, o takýchto „hrdinoch“ mám svoju mienku, ktorá sa zhoduje s mienkou mnohých ľudí v mojom okolí. Nebol som pritom, nemôžem teda posúdiť, ako k tejto tragédii došlo, ale podľa slov starých Zvolenčanov, pamätníkov, mal ten chlap nejaké promile v krvi.

Vo Zvolene však máme aj iné pamiatky po sovietskej invázii a pobyte „bratských“ vojsk. Nájdeme ich na niekdajšom „ruskom“ sídlisku na Podborovej. Možno sa dožijem času, keď sa opäť rozžiari neónový nápis v azbuke Dom oficierov sovietskych, ktorý zostal na jednej z budov ako symbolický pamätník na časy pred 24 rokmi. To, že na fasáde budovy nastriekali pubertiaci fašistické heslá, už asi poslancom nevadí, veď to nie je ich (teda mestský) majetok a je to veľmi ďaleko od vynoveného centra mesta.

Takéto nápisy tým, ktorí vládnu vo Zvolene, zrejme nevadia

(K problémom zvolenskej Borovej hory sa niekedy vrátim obšírnejšie).

Na záver ešte dve – tri perličky

O tom, že mesto Zvolen nie je schopné dať vyrobiť novú bustu svojmu rodákovi, spisovateľovi Jozefovi Cígerovi – Hronskému, škoda hovoriť. Pred niekoľkými rokmi ju totiž niekto ukradol z podstavca v Parku Ľudovíta Štúra. Rovnako je už zbytočné písať o novodobom pamätníku na Laniciach, od ktorého zodpovední dávajú alibisticky ruky preč. Vraj z plánovanej polyfunkčnej haly budú laboratóriá Technickej univerzity. Nuž, udivíme. Zatiaľ sú to milióny eur zakliate v koloseu možno impozantnejšiemu ako ruiny Pustého hradu.

Už pred rokom som navrhoval, aby mesto Zvolen zamestnalo hodinára. Ani nie tak preto, aby niektorým neohrozeným vyvoleným občas zazvonil budíček, ale preto, že hoci – ak ma kalendár neklame – sme už nabehli na normálny čas, zvolenské mestské hodiny si však idú tak ako v lete. Ale kto by sa nad takou maličkosťou vzrušoval? Ľudia si zvyknú, aj vlani sa hodiny podarilo „odletniť“ až po niekoľkých týždňoch a nič sa predsa neudialo a nedeje.