agenturatortura

Hneď na úvod sa ospravedlňujem, že som nedôsledne parafrázoval známe heslo o bobrovi, ale mám pocit, že by som potom toto moje prirovnanie už naozaj nerozchodil.

Tak sa nám rozpútal nemilosrdný boj o post župana v tom našom milom, červeným súknom obtiahnutom, ružovými zajtrajškami voňajúcom kraji medzi Ipľom a Ďumbierom. Vlastne len boj medzi dvoma najnádejnejšími kandidátmi, tí ostatní sú len ako štafáž, aby to vyzeralo, ako že ide o demokratické voľby. Ale nečudoval by som sa, keby to dopadlo podľa toho známeho: Kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí.

Úsmevy a lipky

Najprv to vyzeralo celkom mierumilovne: Jeden kandidát sa blažene usmieval na stretnutiach s dôchodcami (pri dnešnom záujme o voľby je to silný kapitál), nedá síce euráče na billboardy, aby mu na nich nejaký „umelec“ nepremaľoval fúziky, alebo nebodaj nenakreslil rožky, ale na druhej strane aj noviny a novinári musia z niečoho žiť a také voľby sú pre nich niečo, ako pre bežného smrteľníka burčiakova sezóna, tak prečo im neprispieť, veď sa môžu zísť, či nie?

Druhý zasa sadí lipky, až mi je ho ľúto, že má od toľkej makačky určite už dlane samý mozoľ ako drevorubač zo Šumiaca a kríže dolámané, že mu ich nevymasíruje ani ta najsúcejšia… welnesska. Otázne je, koľko z tých lipiek malo- či veľkolistých sa dožije staroby. Ale keď nie milenci, tak aspoň dedinskí havkovia budú mať z nich radosť… Takže odkaz všetkým vám, ktorí máte chuť tie nevinné symboly slovanstva vytrhať: Buďte tolerantní a správajte sa environmentálne. (Krásne slovo, však? Ešte sa objaví v pointe, vydržte!).

Župan, krajan, predseda, vucko?

Kým prídem k jadru veci, musím sa opýtať, koho vlastne ideme voliť.

Povedzme, že župana. Ale ako, keď župy nemáme? Navyše to znie akosi feudálne, ba i maďarsky, takže nem. A potom: chodil by ten náš vyvolený medzi pospolitý ľud naozaj v župane? Ak by išlo o žienku, mohla by nosiť ako povinný kroj priesvitnú nočnú košeľu, čo by nemuselo vyzerať najhoršie. Aspoň by sme jej videli do duše. Hneď by som vedel navrhnúť zopár kandidátok. A niektoré by ani veľa nestáli, ale zase ani za veľa nestoja. V tomto prípade je všetko porovnávanie s kandidátmi čisto vecou náhodnou a osobnou.

Povedzme, že zvolíme šéfa samosprávneho kraja, ktorého by sme mohli oslovovať pán krajan. Ale to by mohlo vyznieť tak… jahnátkovsky, čo tiež nie je bohviečo – teda ako pre koho.

Povedzme, že máme Vyššie územné celky, ktoré majú svojho predsedu. Predseda? To znie hrozne, až družstevnícky. Bŕŕŕ… Niekde som započul, zrejme omylom, že nemáme Vyššie, ale Väčšie územné celky. V takom prípade by sme si mohli voliť väčšieho…

Podľa skratky VÚC (pošepkám Vám, že lepšie je VUC, aby s tým dĺžňom nemali v EÚ – teda lepšie v EU – nejaké problémy), teda podľa VUC by sme si mohli voliť vucka, Nemci by nám to aj bez provízie a straty samostatnosti upravili na fucka… To už nevyznie najhoršie, už sa to blíži k realite, hoci niekomu naskočia na chrbát zimomriavky a inému eurá na konto. Na druhej strane: Viete si predstaviť tú zvedavosť Angličanov a na základe toho príjmy z cestovného ruchu?

Zmysel? Nezmysel?

Skúmajúc, koho vlastne ideme voliť, som prišiel k výsledku, že vlastne ani nevieme, koho a načo, ale to je pre normálneho Slováka typické: chcem niečo, o čom sa veľa hovorí, beriem, nech to stojí, čo to stojí, hoci neviem, na čo mi to bude. Ešte keby to bolo niečo, čo nemá sused, to by bola paráda!

Ale vážne: Načo sú nám také kraje, VUC-ky, župy a podobné vtákoviny? Pocítili ste na vlastnej koži, že by vám to nejako vylepšilo životný štandard, nehovoriac o nálade? Mali ste niekedy naozaj nutkavý pocit zájsť na ten najhonosnejší úrad v regióne, za poslancom, či dokonca za tým najvyšším? S tými poslancami je to lepšie, lebo obyčajne majú nejaký „bočák“, takže sa s nimi stretneme aj vtedy, keď práve na kraj nemusíme. A nech mi teraz niekto hovorí, že taký dvoj-, troj-, štvor- (atď.) politik nemá výhody! No, dobre, dobre, nemyslel som to tak, to len tá flexibilita slovenčiny robí divy. Mám na mysli neodškriepiteľný fakt, že napríklad taký trojjediný politik je z celospoločenského hľadiska výhodný, on len šetrí naše groše, ktoré by sme museli dať ďalším dvom, za ktorých on krvopotne a bez nároku na odmenu maká ako ďas. Že je to trošku inak? Bohužiaľ…

Nejdem sa rozpisovať, kto stvoril naše kraje a z každej slovenskej hladovej dolinky urobil okres. Každý si dokáže odpovedať na otázku, či a aký to má zmysel alebo nezmysel. Heslom Rozdeľuj a panuj sa riadili – tuším – už starí Rimania, a tí vedeli, ako na to, aby bol plebs celý a požívateľný a aj politici a ich suita nasýtení.

Malý exkurz až k rovníku

Trochu odbočím, ale len preto, aby som nevyzeral ako vlastivrah (ďalšie írečité slovo), uvediem príklad zo sveta, ktorý svedčí o tom, že nie sme zase na tom až tak zle. Za príkladom som nezaletel vládnym špeciálom do Leningradu (pardon, do Sankt Peterburgu alias Petrohradu), ani som si za ním nezašiel na bicykli do Bruselu, ale vygoogloval som si ho na internete.

Nauru. Že Vám to nič nehovorí? Vysvetlím.

Je to ostrovček s rozlohou 21 km² stratený 42 km južne od rovníka v šíravách Pacifiku. Posledné sčítanie na ňom narátalo 9 348 duší. Koľko z nich má volebné právo, to netuším, ale viem, že okrem toho, že tam vládne takmer 100-percentná obezita, je Nauru samostatnou republikou! Nesmejte sa: riadnou republikou, s prezidentom, parlamentom, so stoličkou v OSN! A robí si aj svoju vlastnú „nezávislú“ politiku: napríklad ako jedna z prvých krajín sveta uznala Kosovo a ako štvrtá na svete po Rusku, Nikarague a Venezuele dokonca aj Abcházsko! Za ten posledný štátnicky úkon im Rusko veľkodušne (však vieme, aký dokáže mať Rus veľkú dušu) poskytlo humanitárnu pomoc 50 miliónov dolárov a v rámci rozvojovej pomoci ďalších 9 miliónov. Ale čo by veľký brat neurobil pre menšieho?  Pravda, ďalší plán, že sa ostrov stane daňovým rajom či druhým Švajčiarskom sa nevydaril. Vraj sa v ňom príliš okato zaangažovala ruská mafia a Strýčko Sam vie byť v takýchto situáciách veľmi ostražitý. A žiarlivý.

Nuž, Naurčania… Kam sa my, Slováčikovia, na nich hrabeme? Môžeme im iba závidieť. Povahovo sú nám však veľmi blízki: tiež sa vedia poriadne hašteriť. Ich parlament má síce len 18 poslancov, ale pri ich výkonnosti ich musia voliť neraz aj dvakrát do roka. Či tam majú aj parlamentný bufet, v ktorom by hľadali inšpiráciu, k tomu som sa nedopátral, ale faktom je, že republika sa delí na 14 okresov, čiže to vychádza, že jeden okres má necelé 2 km² a asi 666 duší. (To posledné číslo som upravil, aby vyznelo čertovsky). No nie je to krásny príklad hodný nasledovania?

Ale pozor! Naurčania sú – teda možno už len boli – jedným z najbohatších národov na svete! Základom ich bohatstva – napíšem to rovno – bol vtáčí trus, guáno, alebo slušnejšie fosfáty, zlatom platené hnojivo. Pokrývalo celý ostrov, ale po sto rokoch ťažby zostáva Naurčanom len mesačná krajina, na ktorej sa nezakorení ani psica. A tak im už začína byť úzko v konečníku, nejde už iba to, že prídu o bezplatné zdravotníctvo, školstvo a iné „vymoženosti“, ale aj o vlastnú lodiarsku či leteckú spoločnosť, ktoré sú im na dve veci, keďže nemajú peniaze na naftu či na letecký benzín. Čína, ktorá im sľúbila zaplatiť sekeru za Boening 737, vraj od výmenného „obchodu“ za štátoprávne uznanie odskočila, tak sa podnikavý naurský prezident obrátil na Tchaj-wan…

Naurčania si už prejedli asi 80 % ostrova. Nakoniec im nezostane ani to guáno. V tom sme si tiež veľmi blízki. Ale Naurčania sú predsa len väčší fiškusi. Postavili si v austrálskom Melbourne mrakodrap, do ktorého sa vmestí celá republika.

Ostrý súboj. Našťastie bez kordov a bez koltov

Po tomto malom exkurze, ktorý vôbec nebol exotický, o čo mi však nešlo, veď s exotmi sa stretávam aj doma takmer denne, a ak náhodou na žiadneho nemám šťastie, tak si výnimočne zapnem televízor a hneď viem, v akej exotickej krajine žijem, sa vrátim pokorne do nášho Pohronia a Porimavia a k tomu, kvôli čomu som začal túto malú exkurziu po Slovensku a iných exotických krajinách.

Súboj dvoch mužov o jednu župu nadobúda na obrátkach. Stačí, keď si otvorím regionálne noviny spred mesiaca a hneď mi padnú do oka krásne titulky:

Župan Vladimír Maňka namiesto billboardov poskytuje ľuďom pomoc

Ľudo Kaník: Pán Maňka, prestaňte plytvať peniazmi!

To bolo – opakujem – zhruba pred mesiacom.

Potom sa páni stretli v súboji. Našťastie neťahali kordy ani kolty. Po ňom nás noviny ohúrili titulkami:

Ľudo Kaník: Vďaka za súboj, pán Maňka. Usvedčili ste sa

Vladimír Maňka usvedčil Ľ. Kaníka z lží v priamom prenose!

Začína to mať grády!

Titulky o ďalšie dva týždne neskôr už mali ostrejšie náboje (citujem aj s gramatickou chybou):

Župan Vladimír Maňka o podlej predvolebnej kampani: Vlámali sa mu do domu a skúšajú ešte ťažšie zbrane!

Maňka má kráľovský príjem 15.649 eur, no pre kraj neurobil nič

Aké prekvapenie nám ešte pripravia, možno vedia iba oni sami a ich verní (sú)druhovia.

A čo s tým majú vrabčiaci?

Súčasný župan už-už v mojich prepočtoch vyhrával na body, no keď mi padol do oka reklamný rozhovor v jednom z renomovaných časopisov o cestovaní, tak som zasa na pochybách. Akoby hovoril o inom kraji…

Ale čo majú s tým spoločné tie nešťastné vrabce, ktorých je stále menej a menej. Nuž, prišiel som na to, prečo je tomu tak! Oni, tí vrabčiaci, si totiž hocikde na streche čvirikajú, že ten a onen politik… Však viete, prečo a ako robí to a ono. Však viete, že mu nejde o kraj, o župu, ale… No, fúúúúj! Preč s nimi, vrabčiakmi nepodarenými, klebetnými! Keď sa mi už nedarí odstaviť tie novinárske hyeny, alebo ich opiť predvolebným burčiakom, nech sa nielen duševne prečistia, tak aspoň s tými vrabčiakmi zatočím! Však uvidia, kto je tu pánom!

Ale: Čo je vám milšie? Kŕdeľ politikov alebo kŕdeľ vrabcov? Navrhujem, aby sme sa aspoň v tejto chvíli správali environmentálne.

A potom… Potom sa možno stretneme na jednej streche, či v jednom kríčku, ktorý môže (ale nemusí) mať voňavé ruže, ale môže (ale aj nemusí) mať tŕne.