agenturatortura

Aj kukučky sa už k nám vrátili z exotickej dovolenky a ich vytrvalé volanie oživuje luhy a háje.

Hovorí sa – a môj starý otec mi to každú jar pripomínal – že vo chvíli, keď počujem prvú kukučku zakukať, musím mať vo vrecku nejaký groš, inak budem trieť po celý rok biedu. Nuž, asi ten môj dnes už dávno nebohý dedo mal pravdu. Problém je v tom, že keď sa odkiaľsi z koruny duba, buka, či statnej jedle ozve to známe „kukuk, kukuk“, moje vrecko je deravé ako štátny rozpočet a takým – verné duchu porekadla – zostane po celý celučičký rok. Nečudo, že za kukaním sa vtedy ozve posmešné „cha-cha-cha“. Ale zaujímavé je, že sú aj takí medzi nami, ktorí nemusia počúvať ani kukučky, ani múdrosti predkov, a celkom sa im na tomto hrbatom Slovensku darí. Nezapriem v sebe štipku škodoradosti a naozaj z celého srdca by som im doprial, aby sa raz nejakým omylom vybrali do lesa len tak naľahko, bez peňaženky, bez kreditky, s prázdnym vačkom, a nad hlavami by sa im nieslo to povestné „kukuk“…

Na významnej ceste

Ku kukučkám sa ešte vrátim. Teraz chvíľu o tom, čo bolo impulzom k napísaniu tohto blogu. Bola to návšteva Babinej, dediny na samom juhu Zvolenského okresu, odkiaľ je to do okresného sídla dvakrát ďalej ako do bližšej Krupiny.

Hoci sporadické nálezy naznačujú, že v chotári dnešnej Babinej žili ľudia už takmer pred tromi tisíckami rokov, isté je, že sa tu natrvalo usadili niekedy v 13. storočí. Prví Babinčania mali asi radšej bývanie na kopci ako dolu pri potoku. Predpokladá sa, že pôvodná osada bola na vŕšku Svätá Anna, z ktorého bol výhľad do údolia Neresnice na sever ku Zvolenu, ako aj na juh do údolia Krupinice. A taký výhľad do kraja bol v tom čase nielen malebný, ale aj životne dôležitý. Dalo sa odtiaľ včas spozorovať, čo sa deje na okolí, najmä na dôležitej komunikačnej tepne, právom označovanej ako Magna via – Veľká cesta, ktorá spájala centrum uhorského kráľovstva stredom Slovenska s poľským susedom. Včasné spozorovanie rozhodlo, či sa prichádzajúceho patrilo privítať chlebom a soľou, ako káže staroslovanská obyčaj, alebo ho radšej počastovať kyjakom a olovom.

Tajomstvo slovka „baba“

Strategicky situovaná osada mala názov Babusceky. V súvislosti s názvom tejto obce sa mi vynorila spomienka na debatu spred desiatok rokov s jedným z priateľov z mojich esperantských alebo prvotnopospolných publicistických čias. Volal sa Štefan (priezvisko mi za tie roky vygumoval z pamäti čas) a pod menom si zvykol písať Martin Priekopa. Nie, nebol to pseudonym, ale on býval v dedine neďaleko metropoly Turca. (Ak žije a dostane sa k týmto riadkom, budem rád, keď sa ozve). Bol učiteľom slovenčiny a raz sme sa dostali k vlastivedno-zemepisnej téme, pri ktorej ma oduševnene presviedčal, že povestná Babia hora nemá svoj názov odvodený od nejakej starej ženy, ale zvýrazňuje sa tým fakt, že bola a je akoby strážkyňou významného priechodu cez karpatské hory. Či sa v jeho tvrdení skrýva zrnko pravdy, alebo je len čírou hypotézou, netuším. Vychádzal z predpokladu, že slovkom „baba“ označovali pradávni ľudkovia práve takéto ľahko priechodné miesto v horách. Všimol si, že dokonca až v ďalekom Afganistane majú strategicky významné sedlo Kúhe Bábá (5 143 m). Nuž, a na Slovensku by sme tých Báb našli viacero, najznámejšie v Malých Karpatoch. Aj Babusceky boli v nevysokom, ale významnom sedle.

Keď sa krajom prehnali lúpežné hordy

Vráťme sa však zo sveta hypotéz do reálií 13. stor. Jar pred 773 rokmi bola v našich krajoch veľmi horúca. Nespôsobilo ju globálne otepľovanie, ale tisícky jazdcov na koňoch, ktorí sa prihnali od východu a vedeli dobre strieľať z lukov i oháňať sa jatagánmi a keď k tomu pridali aj kúsok ľsti a vojenskej taktiky a disciplíny, nečudo, že pred nimi vzal nohy na plecia aj sám uhorský kráľ Belo IV. Po tragickej bitke pri rozvodnenej Slanej 11. apríla 1241 sa tatárskym či mongolským útočníkom otvorila cesta aj do stredoslovenského priestoru. A hoci pralesmi zarastené hory neboli ich obľúbenou destináciou, ak zavetrili bohatú korisť, neváhali si ísť po ňu a ak sa im niekto postavil na odpor, prišiel nielen o strechu nad hlavou, ale aj o hlavu samotnú. A bez nej sa už ťažko rozmýšľa a blúdi po tomto svete. Možno tak po inom…

Nebyť toho, že pred Batu chánom, vodcom tatárskych útočníkov, sa objavila už o rok nová priorita, ktovie, ako by sa bola písala naša ďalšia história a či by sme dnes nemali o čosi šikmejšie oči. V polovici roka 1242 doletela až do stredu Európy zvesť zo stredu ázijského kontinentu, že zomrel veľký chán Ogotaj. To bol pre Batu chána, vnuka legendárneho Džingischána, dostatočný dôvod prikázať svojim bojovníkom obrátiť kone a uháňať do rodných stepí, aby sa posadil do najvyššieho sedla.

Príchod nemeckých hostí a povýšenie na mesto

V slovenských horách vládol po odchode Tatárov hlad a bieda, akú si ani dnes nedokážeme predstaviť. Belo IV. sa vrátil z Dalmácie a aby sa nezopakovala podobná tragédia, hľadal riešenia, ktoré mali vrátiť život do spustošenej krajiny a zaistiť jej obyvateľom prosperitu i bezpečnosť. Do tých čias spadá výstavba mocných kamenných hradov, ale aj príchod početných skupín kolonistov najmä z nemeckých krajín.

Hosťom, ako sa títo noví prisťahovalci nazývajú v dobových listinách, dával práva, o ktorých sa rozšíril chýr do sveta vari ako pri zlatej horúčke a tak sa veľmi rýchlo zacelili straty na obyvateľstve najmä v baníckych regiónoch. Aj Babusceky by sa boli radi vyrovnali vari i Štiavnici, od ktorej ich delí nevysoký horských chrbát, no ukázalo sa, že ani Štiavnické vrchy nie sú všade bohaté na vzácne kovy. Ale nádej žila a tak Belo IV., ktorý už opäť mohol bez rumenca o sebe tvrdiť, že je „z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Rámy, Srbska, Haliče, Vladimírska a Kumánska“, si vypočul prosby vtedajších Babinčanov a Dobronivčanov o udelenie mestských privilégií. Stalo sa tak v roku Pána 1254 v tretích kalendoch septembrových a v devätnástom roku panovania Jeho kráľovského veličenstva, v preložení do dnešnej podoby kalendára 30. augusta 1254.

V tieni polmesiaca

Tieto mestské práva obnovovali Babinčanom aj ďalší uhorskí vladári, hoci Babiná sa na skutočné mesto nevyvinula a postupne sa dostávala do čoraz väčšieho područia Dobronivského feudálneho panstva. Mestečko bolo zastávkou kupcov, obchodníkov, ale aj vojakov, prechádzajúcich po dôležitej ceste, rušno tu bolo aj počas pravidelných jarmokov, pri ktorých išiel na odbyt najmä dobytok, chovaný na žírnych, horských, lazníckych pasienkoch.

Ubehli tri storočia a pre Uhorsko a v ňom aj pre Slovensko sa objavila nová hrozba – Turci. Po bitke pri Moháči 29. augusta 1526 hravo prekonali šíre pusty hore Dunajom, opanovali Budín i Ostrihom a rozšírili hranice svojho impéria až za Ipeľ. Spolunažívanie našich predkov s novým susedom, ktorý vynikal nielen výbojnosťou, ale aj inou vierou, bolo zložité. Hoci nemožno vylúčiť, že aj vtedy bolo dosť tých, ktorí túto situáciu využili na svoj „biznis“ a úctyhodne rozšírili a zveľadili svoje majetky, predsa len osmanský sused predstavoval pre dediny na juhu Slovenska neustále nebezpečenstvo. Mnohé obce – a Babiná v tomto smere nebola výnimkou – radšej zaplatili Turkom dane, či skôr „výpalné“, ako by sa s nimi ťahali za prsty. Pravda, ani to im vždy nepomohlo a ak sa turecké hordy vydali do slovenských hôr, horeli chalupy, tiekla krv, umierali ľudia, tisícky ďalších sa navždy stratili v tureckom zajatí, alebo – i to sa stávalo, ak sa dostali do rúk nepriateľa ako deti – vracali sa ako draví a ošľahaní bojovníci – poturčenci, janičiari. Aj Babinčania si v tom čase postavili okolo kostola obranný múr, za ktorý sa utiekali v čase najväčšej núdze.

Z tých čias, spred štyroch storočí, konkrétne zo 14. septembra 1614, pochádza zmienka aj o zemetrasení, ktoré vystrašilo obyvateľov mestečka Babiná.

Tajomstvo zázračného dáždnika svätého Petra

Ani po ústupe Turkov nenastali úplne pokojné časy. Protihabsburské povstania si vyžadovali svoje obete, a to nielen z radov vojakov – labancov alebo kurucov – ale aj civilného poddanského obyvateľstva, ktoré muselo zásobovať raz jedných, raz druhých, a pokiaľ hladným vojakom nedalo to, čo žiadali, poľahky si vzali sami, ba čo nevládali odniesť, znivočili, vypálili. Na Dobronivskom hrade sa usadili vzmáhajúci sa Esterháziovci, ktorí tvrdo presadzovali feudálne právomoci. Nečudo, že kroniky z tých čias zaznamenávajú úteky poddaných. Niektorí na spôsob Jánošíka sa snažili ukryť v horách a prežiť aj s vidinou šibenice na konci, alebo hľadali záchranu v iných krajoch, najmä na Dolniakoch, ktoré sa vyľudňovali ústupom Turkov.

Panovníci v 19. stor. už nevideli dôvod na to, aby obnovovali Babinčanom mestské práva. Mesto sa stalo dedinou aj po právnej stránke. Takú ju spoznal aj spisovateľ Kálmán Mikszáth, rodák zo Sklabinej pri Veľkom Krtíši (16. januára 1847), ktorý tadiaľto prechádzal cestou na štúdiá do Banskej Štiavnice. Atmosféra Babinej mu učarovala a zachytil ju v jednom zo svojich najznámejších románov Dáždnik svätého Petra, ktorý si získal popularitu najmä vo filmovej podobe v roku 1958. Exteriéry tohto spoločného slovensko-maďarského filmového diela však nenakrúcali v Babinej, ale v dedinke Žibritov, ktorá sa ukrýva vyššie v štiavnických horách.

Po tragickom požiari stavali kamenné domy

Tragickým pre Babinú sa stal 9. júl 1887. Vtedy sa dedinou prehnal obrovský požiar. Ľahko pohltil sedliacke chalupy, nečudo, že obyvatelia si po tejto katastrofe radšej stavali domy z pevnejšieho a ohňu odolnejšieho kameňa a namiesto šindľa pokryli strechy škridlou. Niektoré z týchto domov si zachovali svoj pôvodný ráz spred jeden a štvrť storočia. Za nimi sa tiahne rad charakteristických humien, akými sa môže pochváliť len máloktorá slovenská dedina.

Najstarší z kamenných domov, ktorý vyrástol podľa nápisu na tráme v prednej izbe už v roku 1820, bol zapísaný do zoznamu chránených kultúrnych pamiatok, a v roku 2004, pri príležitosti osláv 750. výročia prvej písomnej zmienky o obci, ho vynovili a dnes v ňom môžeme vidieť aj pôvodné zariadenie tradičnej babinskej chyže. Jeho priestory, vrátane priestranného dvora, sú využívané na organizovanie výstav a spoločenských a kultúrnych akcií, medzi ktorými dominuje folklórne podujatie Na gazdovskom dvore. Aj tohto roku sa uskutoční počas prvého septembrového víkendu v rámci osláv 760. výročia prvej písomnej zmienky a povýšenia na mesto.

Revitalizované centrum Babinej s Ľudovým domom. Foto: ObÚ Babiná

V Ľudovom dome je zriadená Babinská chyža. Foto: ObÚ Babiná

Folklórne ladenie má tradičné podujatie Na gazdovskom dvore. Foto: ObÚ Babiná

Do vynovenej Babinej sa ešte vrátime

Do osláv však ešte pretečie dolu Babinským potokom dosť vody a my budeme mať ešte viac príležitostí vrátiť sa do tejto dediny v južnom cípe Zvolenského okresu. Určite sa do nej vrátime aj preto, aby sme názorne ukázali, že ak ľudia chcú a spoja sa, dokážu dať svojmu bydlisku sympatickú tvár. V ostatných rokoch v rámci rôznych projektov revitalizovali Babinčania centrum svojej dediny, nový vzhľad dostalo aj detské ihrisko a ako ukazujú aj jarné brigády, snažia sa, aby v ich dedine vládla pohoda, ku ktorej určite prispieva najmä čistota životného prostredia.

Babinčania sa zapájajú do akcií, ktoré vedú k oživeniu a skrášleniu obce. Foto: ObÚ Babiná

Troška o kukučkách

Sľúbil som, že sa vrátim ku kukučkám, a keďže nie som politik, patrí sa, aby som svoj sľub splnil a zároveň aj vysvetlil titulok.

Kukučka obyčajná, alebo po novom jarabá, patrí k našim najznámejším operencom. Rovnako je všeobecne známe, že skôr ako niektorí ľudia už kukučky prišli na to, že je lepšie žiť si na voľnej nohe, len tak pre lásku. Načo si stavať hniezdo, načo sa piplať a kaziť si nervy s deťmi, keď sa vtáčia spoločnosť o nich postará? V rodine kukučky to vyriešili tak, že po milostných hrách šup „plod hriechu“ – vajíčko – do cudzieho hniezda. Najlepšie do domova nejakého drobného speváčika. Samička znesie vajíčko do hniezda vtedy, keď si jeho právoplatní majitelia odleteli nájsť niečo do zobáka, pritom nezabudne jedno vajíčko odniesť, čo naznačuje, že aj vtáčatá majú znalosti z množín a dokážu napočítať aspoň do výšky svojich vajec. Ale vážne… Občas pomôže aj kukučí manžel, ktorý odláka adoptívnych rodičov od hniezda, aby tak svojej partnerke uľahčil jedinú starosť o spoločného potomka.

Príroda je aj v tomto takzvanom hniezdnom parazitizme veľmi vynaliezavá. Kukučie mláďa sa obyčajne vyliahne skôr ako jeho nevlastní súrodenci. Na inkubáciu mu stačí 11 – 13 dní a má v sebe zakódovaný inštinkt, ktorý ho vedie k absolútnej okupácii rodného hniezda. Ale dovolím si v tejto súvislosti dať slovo povolanejšiemu, nemeckému ornitológovi Oskarovi Heinrothovi: „Kukúča sa vykľuje vo veľmi úbohom stave, takže pri letmom pohľade naň by sme sa nazdali, že v hniezde sedí ropucha,“ píše Heinroth. „Po 10 hodinách sa v slepom kukúčaťu prebudí pud povyhadzovať všetko, čo je v hniezde, či vajcia, či mláďatká. Zboku a zozadu sa podtisne pod nevlastných súrodencov alebo pod nevysedené vajcia, vezme ich po jednom na široký, trochu preliačený chrbát medzi dve dohora vystreté krídielka, ktoré sú na rozdiel od krídiel iných vtáčeniec rovnakého veku veľmi silné a pohyblivé, a tisne sa so svojou ťarchou zadkom dopredu na stenu hniezdnej priehlbne, pričom sa opiera čelom a celou prednou časťou hlavou. To malé slepé kukúča zdvihne cudzie vajce alebo mláďa po vonkajší okraj hniezda a zhodí ho na zem. V poslednej chvíľočke musí byť veľmi opatrné, aby nevypadlo aj ono, a teperí sa silou mocou nazad na dno hniezda, aby zopakovalo, ak treba, svoj výkon.“ Toto pudové chovanie u vyliahnutého kukúčaťa pominie asi po štyroch dňoch. V hniezde zostane osamotené a jeho „rodičia“ sa nestačia čudovať, čo za obor a hladoš sa im vyliahol. Výchova v hniezde trvá asi tri týždne, no aj potom, keď sa už mláďa nevmestí do rodného hniezda a snaží sa dostať na vlastné krídla, je ešte asi ďalšie tri týždne odkázané na kŕmenie. „Z toho jasne vysvitá, že výchova vtáčích mláďat je iba pudová,“ dočítame sa v známom diele nemeckého zoológa Alfreda E. Brehma Život zvierat, ktoré patrí medzi najobchytanejšie knihy v mojej osobnej bibliotéke. Kukučky sa živia rôznym hmyzom, pričom je známe, že medzi ich obľúbenú potravu sa radia chlpaté húsenice, ktoré nie sú po chuti iným operencom.

Kukúča je stále hladné a dá svojim adoptívnym rodičom zabrať. Foto: Jari Peltomäki

A prečo Kukučkári?

A akú súvislosť má kukučka s bývalým mestečkom, dnes dedinou Babiná?

Nuž, Babinčanom prischla prezývka Kukučkári. Možno sa za to niekedy aj urážali, dnes to už berú s humorom. Hoci sotva niekto niekedy vymaže z obecného znaku svätého Juraja na koni, novodobým symbolom, ktorý evokuje zvedavosť, sa stala kukučka.

Ktovie, ako k tomu pomenovaniu prišli. Možno patrili k aktívnym lapačom vtákov, ktoré boli v dávnejšej minulosti u slovenského obyvateľstva zložkou obživy. Alebo je naozaj niečo pravdy na tom, že Babinčania vďačia kukučkám za veľkosť svojho chotára? Vlastne ani nie tak kukučkám ako vlastnej prešibanosti.

Babinský richtár sa vraj so svojím kolegom zo susednej Dobrej Nivy dohodol, že o hranici rozhodnú kukučky. Keď prišiel čas vyriešiť susedský spor, šikovní babinskí chlapi sa rozpŕchli do kraja a zo stromov usilovne kukali, aby sa ich chotár rozšíril čo najďalej. Takto chceli vybabrať aj s iným susedom, s Krupinou. Možno by sa im to aj bolo podarilo, keby sa chudák Mišo neomeškal. V núdzi sa síce vyškriabal na vysoký dub, no zakukal práve vo chvíli, keď sa partia sudcov a zememeračov posadila, aby si v tieni oddýchla. Fígeľ, ktorý si Babinčania vraj nacvičovali celú zimu, bol tak odhalený a práve tak sa vraj zrodila úsmevná povesť.

Na záver trošku turistiky

Povesť bola aj impulzom k turistickému pochodu Za prvou kukučkou. V sobotu 12. apríla sa uskutočnil po 10. raz na trase Babiná – Banský Studenec – Tri kamene – Dobrá Niva. Mierne náročná trasa je zaujímavá v každej ročnej dobe. Napríklad v máji a júni sa môžeme zastaviť na Holom vrchu. Tamojší lazníci už oddávna kosili a vypásali rozsiahle lúky, napriek tomu na ich zamokrenejšej časti našli útočište mnohé vzácnejšie druhy nášho rastlinného sveta. Medzi nimi hrá prím žltohlav najvyšší (Trollius altissimus), zaradený do zoznamu zákonom chránených rastlín Slovenskej republiky. Lúky na Holom vrchu sú od roku 1988 Národnou prírodou rezerváciou s výmerou 16,8 ha. Na Holý vrch a ďalej do Banského Studenca, arboréta v Kysihýbli a do Banskej Štiavnice smerujú z Babinej červené turistické značky.

Druhým, východným smerom, vedie turistický chodník, súčasť Rudnej magistrály, cez Sásu do hôr Javoria. V Babinej sa začína aj zeleno značený chodník, ktorý ponúka nenáročnú prechádzku údolím Krupinice cez Národnú prírodnú rezerváciu Mäsiarsky bok (128 ha) a okolo kúpaliska na Tepličkách do Krupiny.

Kukučka sa stala symbolickým vtákom Babinej. Jej názov si zvolila aj miestna folklórna skupina a na pochod Za prvou kukučkou sa vybrali turisti 12. apríla už po 10. raz. Foto: ObÚ Babiná

Žltohlav najvyšší patrí k ozdobám mokrých lúk pri lazoch Holý vrch. Foto: Wikipedia.