agenturatortura

Uplynulý víkend som presedel v teple. Nalepila sa na mňa choroba. Ale nenudil som sa. Spoločnosť mi robili najmä dve knihy: Ako chutí moc a Oneskorené reportáže. Nesiahol som po nich náhodou. Ich autor, novinár a spisovateľ Ladislav Mňačko, zomrel práve pred 20 rokmi, 24. februára 1994.

Mňačkovým rodiskom (29. januára 1919) sú Valašské Klobouky na severnej Morave, no väčšina jeho života sa spája so Slovenskom. Detstvo a mladosť prežil v Martine, kde sa vyučil za predavača. Mal 20 rokov, keď vznikla prvá Slovenská republika, ktorá mu nebola po chuti a tak sa rozhodol utiecť na východ, do Sovietskeho zväzu. Možno to dnes vyznie neuveriteľne, ba až s nádychom irónie, ale boli časy, keď sa emigrovalo aj na východ. Tento útek sa mu nepodaril, rovnako ako o rok neskôr pokus prejsť nelegálne nemecko-holandské hranice. Dostal sa do koncentráku a na nútené práce, z ktorých sa mu podarilo utiecť v roku 1944 a zapojil sa do SNP ako partizán.

Po vojne vstúpil do radov KSČ. Viedlo ho k tomu úprimné presvedčenie, že socialistická spoločnosť je tou najlepšou perspektívou ľudstva a komunisti sú najschopnejší toho, aby ľudstvo do takéhoto spoločenského zriadenia priviedli. To prvé presvedčenie v ňom azda pretrvalo, druhý názor musel po skúsenostiach z 50. rokov radikálne zmeniť.

Bol redaktorom Rudého práva a Pravdy a zahraničným spravodajstvom. Pre jeho snahu spracovať každú tému čo najpravdivejšie, vrátane tém, ktoré boli háklivé, dostal prezývku „slovenský Kisch“ alebo „zúrivý reportér“. Pravda, ani on sa vo svojej viere nevyhol chybám a omylom, ako svedčí jeho publikácia Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom – Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom (1950). Svoj postoj prehodnotil a svojím ďalším dielom dokázal, že človek je síce tvor omylný, ale skutočný nečlovek sa z neho stáva až vtedy, keď si svoj omyl uvedomuje, no tvrdohlavo, azda pre pocit hanby, na ňom zotrváva. V tomto prerode vidím pozitívum Mňačkovej osobnosti.

Patrím ku generácii, ktorá v čase, keď bol Mňačko na vrchole svojej profesionálnej aktivity, prežívala svoje detské roky. Chcem tým povedať, že mi jeho meno veľa nehovorilo. Písal veci, ktoré neboli určené deťom ani pubertiakom, ku ktorým som vtedy patril, on písal veci vážne, i keď im nechýbal ani satirický podtón či nádych.

V roku 1963, v čase rehabilitácie nespravodlivo odsúdených v politických procesoch desaťročie predtým, vyšli Mňačkove Oneskorené reportáže. Vydalo ich stranícke vydavateľstvo a zdalo sa, že spoločnosť pod vedením komunistickej strany sa uberá smerom, ktorý Mňačkovi imponoval. No jeho nádej sa rýchlo vyparila. V roku 1967 na protest proti postoju československej vlády k izraelsko-arabskej vojne presídlil do Izraela. Už o niekoľko mesiacov sa vrátil, aby dokončil a vydal jedno zo svojich základných diel: román Ako chutí moc.

Na dokreslenie Mňačkovho vnímania sveta si dovolím odcitovať úvodné slová k novému vydaniu Oneskorených reportáží. Mimochodom, vyšli v roku 1990 ako vôbec prvá publikácia vydavateľstva LITA v úctyhodnom náklade 50 000 výtlačkov.

„Oneskorené reportáže vyšli roku 1963; niektoré z nich pred knižným vydaním uverejňoval Kultúrny život,“ píše Ladislav Mňačko v roku 1990. „Písal som ich ako komunista, ktorý po vytriezvení z naivnej viery sa nevedel a ani nechcel zmieriť s neľudskosťou a neschopnosťou totalitného režimu, ktorý sám roky predtým pomáhal upevňovať. Skúsenosti z rokov bezuzdného teroru a bezprávia sa mi zdali v príkrom rozpore s humánnou ideológiou, ktorú som vyznával, za ktorej ideály a ich uskutočnenie som bojoval ešte aj v čase, keď som písal túto knihu. Veril som, že systém, ktorý degradoval ľudí na bezmocnú, beztvárnu, strachom sa trasúcu masu, je možné zmeniť, ak sa vymení neschopné, mocou skorumpované vedenie strany a štátu, ak na miesta Bacílkov a Novotných prídu kompetentní, morálne bezúhonní a na vedenie štátu dostatočne kvalifikovaní ľudia. Nechcel som byť pasívnym občanom, vydaným napospas svojvôli nomenklatúrnej hierarchie, rozhodol som sa – viaceré roky pred napísaním tejto knihy – nedať sa degradovať na posranca, obávajúceho sa vlastných myšlienok.“

Vo vlasti sa nezdržal dlho. K druhej emigrácii ho vyhnala intervencia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Neodišiel ďaleko, usadil s rakúskom Eisenstadte, no sotva v tej chvíli mohol myslieť na to, že sa ešte niekedy do Československa vráti. Napokon mu osud doprial dožiť sa zmeny. Vystupoval proti rozdeleniu republiky, za nový domov si vybral Prahu. Osud to však napokon zariadil tak, že zomrel počas návštevy v Bratislave po krátkej hospitalizácii v ružinovskej nemocnici.

Z ďalších knižných diel Ladislava Mňačka patrí k najznámejším román Smrť sa volá Engelchen, sfilmovaný Jánom Kadárom, a satirický román Súdruh Münchhausen, ktorý vyšiel v roku 1972 a ktorý kritika hodnotí ako sprievodcu históriou komunistickej strany v povojnovom Československu, kde už podľa mien – Husár, Gotles – ľahko spoznáme ústredné postavy diela.

Viac o diele Ladislava Mňačka napríklad na http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2009/januar/44.pdf

Ako som už spomenul, bol som chlapčaťom a pubertiakom, keď Mňačko písal a vydával svoje najznámejšie diela, ktoré mne nič nemohli hovoriť. A keď som sa trochu rozdíval po tomto našom svete, Mňačko bol tabu, persona non grata a napriek tomu, že sa aj do mojich uší dostalo jeho meno, necítil som potrebu zháňať sa po jeho diele.

Takže vlastne až teraz, s odstupom času, splácam svoj čitateľský dlh tomuto autorovi a hneď po prvom prelistovaní sa do mojej mysle vkráda pocit, že Mňačko má čo povedať aj dnešnému čitateľovi, už aj preto, že dnes chutí moc rovnako ako pred polstoročím. „Moc kazí ľudí, povedal ktorýsi filozof,“ čítam na prebale Mňačkovej knihy Ako chutí moc z roku 1968, „a absolútna moc kazí absolútne. Mňačkov román je umeleckým dokladom tejto tézy, veľmi starej, jednako znova a znova overovanej na škodu vládnucich i ovládaných.“

Moc má svoju chuť aj v dnešnej dobe, aj v 21. storočí. Možno sa v detailoch líši od tej spred 20, 50 rokov, spred storočia, ale tá opojnosť v nej zostáva.

Aj súčasné dianie v spoločnosti dáva dostatok námetov na reportáže a bolo by chybou, keby sa aj tie stali oneskorenými. Mám však dojem, že nám chýbajú reportéri mňačkovského typu, ktorí sa neboja napísať pravdu a nezakrývajú si oči dlaňami vo chvíli, keď kráľ je nahý. A pokiaľ aj sú, ich články sa strácajú v prívale bulváru podobne, ako kedysi, za čias socialistických, sa strácali seriózne články v mori chválospevov a hesiel o krásnych, svetlých zajtrajškoch.