agenturatortura

V roku 1643 sa pred posádkou britskej lode z vĺn Indického oceána vynoril fliačik zeme. Bol práve Štedrý deň a tak kapitán William Mynors mu dal jednoduchý názov – Vianočný ostrov.

Nikdy som na ňom nebol. A ani mi nehrozí, že by naň niekedy vkročila moja noha. Takže rovnako nehrozí, že by som týmto rozprávaním vyvolal závisť. Ale keďže boli Vianoce a blíži sa Silvester, môžem si azda trošku zašpásovať a pozvať vás všetkých aspoň na malý virtuálny výlet do exotickej oblasti ďalekého Indického oceána.

Viac faktov ako dobrodružstva

Možno ma trošku inšpiroval Karl May, otec Vinetoua, ktorý písal o krajinách, ich prostredí, prírode, živote tamojšieho ľudu tak vierohodne, že mu vari všetci čitatelia verili, aký je on svetobežník a dobrodruh. Vlastne – tak trochu aj bol. Užil si slávy, i väzenia. Ale keď po rokoch sa mu podarilo dostať sa do miest, ktoré opisoval, bol v niektorých prípadoch prekvapený, i sklamaný. Nuž, nemal v tom čase po ruke takú bežnú vymoženosť, ako je internet a taký vševedúci (a neraz všemetúci) vynález, akým je google a rôzne -pédie.

Nemám však v úmysle nadviazať na staré dobré mayovky a ponúkať vymyslené príhody, hoci ma občas láka zašpásovať si aj takýmto spôsobom. Pravda, dnes sa už popis ani toho najhororovejšieho dobrodružstva nezaobíde bez dokumentácie – fotografickej či filmovej. Ono nie je problém „vyloviť“ kopu fotiek z najrôznejších stránok, no adminko je v tomto smere prísny a ja zase nemám toľko času, aby som sa prehrabával internetom a už vôbec nie na to, aby som si pýtal súhlas na zverejnenie aj toho najbežnejšieho obrázku, o platbách nehovoriac.

Takže moje rozprávanie bude suché, bez šťavy, skôr pre takých, čo si našli záľubu v poznávaní sveta aspoň prstom po mape. Ale stačí, keď si vygooglujete Christmas Island a krásnych fotiek je tam nadostač.

Ľudí prilákal vtáčí trus

Vianočný ostrov sa nachádza vo východnej časti Indického oceána a má skromnú rozlohu 135 km², z čoho takmer dve tretiny zaberá národný park. Stálych obyvateľov tam žije niečo cez 2 000, väčšinou Číňania, ktorí sa na ostrov prisťahovali v čase fosfátového boomu. Strediskom je Flying Fish Cove, nazývaný aj Kampong, v rovnomennej zátoke.

Najväčším bohatstvom je unikátna príroda, no človek je už taký tvor, že si viac váži to, za čo mu niekto zaplatí, a najlepšie rovno na ruku. Preto príroda a jej obyvatelia, akých nenájdeme nikde na svete, museli do značnej miery ustúpiť ťažbe fosfátov. Pôvodne to síce bol vtáčí trus, ale príroda sa s ním trošku pohrala a ponúkla človeku hnojivo, za ktoré sa na svetových trhoch platí zlatom. Dobre to poznali na vlastnom osude najmä obyvatelia tichooceánskeho ostrova Nauru, ktorí si zo svojej miniatúrnej vlasti urobili púšť, žili si pritom na vysokej nohe a na dobrej strave (Naurčania sú najobéznejší ľudia na svete), ale zrazu prišiel čas, že z tohto bohatstva ubudlo a zistili, že im takmer zmizla zem pod nohami. Ešteže si Naurčania, ktorí sa pýšia vlastnou republikou, stihli za získané peniažky postaviť mrakodrap v austrálskom Melbourne, do ktorého sa vari všetci pomestia.

Niečo podobné hrozilo aj na Vianočnom ostrove, no austrálska vláda si včas uvedomila hroziace nebezpečenstvo a okrem toho, že väčšinu ostrova vzala pod zákonnú ochranu, zastavila ťažbu fosfátov, resp. hľadá spôsob, ako v nej pokračovať nielen efektívne, ale aj ekologicky.

Na skok do histórie

Zaleťme na chvíľu keď už nie na samotný ostrov, tak aspoň do jeho histórie. Ako som už spomenul, objavil ho britský námorný kapitán William Mynors na Štedrý deň roku 1643. Je bokom od hlavných lodných trás, asi 500 km od indonézskych ostrov a trikrát toľko od austrálskych brehov, od svojho ďalšieho „suseda“, Kokosového ostrova, ktorý je v rovnakom administratívnom postavení k Austrálii, je vzdialený 975 km. Všetko cez šíravy oceána, takže na ostrov sa dá dostať len po mori alebo vzduchom. (Podľa internetových informácií sem lietajú pravidelné spoje z austrálskeho Perthu – asi 2 600 km – a charterové turistické lety z Malajzie.)

Na námorných mapách sa Vianočný ostrov objavil prvýkrát v roku 1666, keď ho na ne nakreslil holandský kartograf Pieter Goos. Len tak, podľa informácií z druhej a možno i tretej ruky. O 22 rokov neskôr sa okolo plavil anglický moreplavec William Dampier, ale ostré skalnaté útesy ho odradili, aby riskoval stratu lode a prípadný nedobrovoľný pobyt na neznámom ostrove na spôsob Robinsona Cruseoa. Až koncom 19. stor. ľudia, najmä zvedaví prírodovedci, prejavili zvýšený záujem o spoznanie ostrova a napokon aj o jeho osídlenie, ktoré – ako som už prezradil – súviselo s fosfátmi a ich ťažbou.

V roku 1872 sa z Indonézie priplavil k Vianočnému ostrovu prírodovedec John Murray, v ďalšom desaťročí kapitán John Maclear priviezol na svojej Lietajúcej rybe, na lodi Flying Fish, ďalšiu skupinu vedcov, ktorí mohli skutočne híkať prekvapením. Do európskych a amerických múzeí a ústavov priniesli tisícky vzoriek unikátnej flóry a fauny.

Prvým, kto sa pokúsil Vianočný ostrov využívať aj ekonomicky, bol istý anglický podnikateľ z Kokosového ostrova, ktorý začal ťažiť drevo. Až s ťažbou fosfátov však pribúdalo osídlencov najmä z radov čínskych a malajských robotníkov. „Kráľom Vianočného ostrova“ sa stal John Davis Murray, ktorého na tento koniec sveta poslala lodiarska spoločnosť. Počínal si neobyčajne zdatne, v roku 1910 sa ako bohatý muž vrátil do Londýna, oženil sa a mohol sa venovať ďalším podnikateľským aktivitám.

Aj tu bola vojna

V roku 1922 sa Vianočný ostrov opäť dostal do pozornosti vedcov, tentoraz astronómov a fyzikov, ktorí sem prišli sledovať zatmenie Slnka.

Ani tomuto fliačiku Zeme sa nevyhla Druhá svetová vojna. Ostrov bránila pred japonskými útokmi neveľká skupina britských a indických vojakov. V noci z 10. na 11. marca 1942 sa však vzbúrili indickí (sikhskí) policajti, zabili piatich britských vojakov, ďalších uväznili a po 20 dňoch vydali ostrov Japoncom. Japonská snaha o ťažbu fosfátov však narážala na sabotáže miestnych, v tom čase väčšinou čínskych robotníkov. Poslední Japonci opustili ostrov v októbri 1945. Po vojne sa zradní Sikhovia dostali pred vojenský súd, piati z nich boli odsúdení na trest smrti, ktorý im však nové vlády Pakistanu a Indie zmenili na doživotný žalár.

V roku 1957 prešla správa ostrova pod austrálsku vládu a od roku 1997 je spolu s Kokosovým ostrovom súčasťou Austrálskeho indickooceánskeho územia.

Častý cieľ utečencov

V roku 2004 postavili na ostrove mestečko z hliníkových domov, tzv. Silver City. Takéto stavby majú byť bezpečné pred zemetraseniami, cyklónmi i vlnami cunami. Mestečko má svoj zmysel a účel. Najväčším problémom posledných rokov je totiž snaha indonézskych a indických emigrantov dostať sa na ostrov a požiadať o austrálsky azyl. Plavba na najrôznejších plavidlách je veľmi nebezpečná a neraz sa končí tragicky. Aj preto austrálska vláda vyčlenila ostrov z migračnej zóny a dala kráľovskému námorníctvu právo premiestniť utečencov na iné ostrovy Tichomoria, najmä na Papuu – Novú Guineu. Napriek tomu informácie z júna 2013 hovoria, že kapacita miestneho tábora pre emigrantov nestačí, veď len v priebehu jedného týždňa hliadka zachytila štyri plavidlá s takmer tromi tisíckami ľudí na palube. Vidina lepšieho bytia ich núti riskovať životy svoje i svojich rodín, deti nevynímajúc.

Atraktívny, ale odľahlý cieľ turistický

Vianočný ostrov, ktorý je milióny rokov izolovaný od väčšej súše, sa môže pochváliť rôznorodou flórou i faunou. Za najväčšie turistické lákadlo sú považované pobrežné jaskyne, do ktorých sa dá vojsť len z morskej hladiny. Celkom je ich známych a navštevovaných viac ako 40. Obľúbeným cieľom pešieho výletu je dažďový prales na západe ostrova, kde je krajina rozčlenená siedmimi roklinami, ktorými sa za dažďov valia prúdy vôd. V programe by nemalo chýbať podvodné (teda pod vodnou hladinou) pozorovanie a lov rýb a na suchu žijúcich červených krabov v čase ich migrácie.

Vianočný ostrov je pomerne plochý vrchol podmorskej hory, ktorá vo vápencovom kopci Murray Hill dosahuje 361 m n. m., no pod morskou hladinou strmo klesá až do viac ako štvortisícových hĺbok. Podnebie na ostrove vôbec nie je „vianočné“ podľa našich predstáv, teploty sa pohybujú v príjemných priemeroch 22 – 28° C s monzúnovými lejakmi od novembra do mája.

Takmer dve tretiny ostrova (63 %) sú dnes národným parkom, čo dáva záruku, že unikátna príroda zostane zachovaná aj pre budúce generácie. Husté dažďové pralesy pokrývajú najmä plošiny s hlbokou pôdou. Rastie v nich asi 25 druhov drevín a množstvo papradí, orchidey a iných vlhkomilných bylín.

Unikátna flóra

Mnohé botanické druhy sú endemické, teda rastú iba na tomto ostrove a nikde inde na svete. Príkladom môže byť palma Listerova (Arenga listeri), pandán (Pandanus elatus, asi 20 m vysoký strom), Dendrocnide pelt (až 30 m vysoký strom, pokrytý bodavými chĺpkami, ktorými nás hravo presvedčí, že patrí medzi žihľavovité rastliny), ďalej krík Abutilon listeri, ktorý vyniká trsmi žltých „lampášových“ kvetov, ker Colubrina pedunculata, ktorý sa bráni až dvojcentimetrovými tŕňmi, z bylín sú to rôzne orchideovité rastliny, z nich napríklad druh Zeuxine exilis už považovali za vyhynutý, no v roku 2009 sa našlo pár jedincov. Horšie zrejme dopadol epifytický druh Peperomia rossii, ktorý sa zachoval len v typových herbárových exemplároch z jeho objavenia pred 115 rokmi. Vzácnou je aj papraď slezinník Listerov (Asplenium listeri), ktorý rástol v štrbinách útesov. V roku 2002 sa ho podarilo nájsť len na jednom jedinom stanovišti, neskôr však pribudli ešte tri lokality, z nich sú však dve mimo národného parku, pričom celkový počet rastliniek nepresahuje číslo 300.

Potkany vymreli. Škoda.

Ale nielen botanici si môžu prísť na Vianočnom ostrove na svoje. Kopec nevšedných zážitkov pripraví tento fliačik zeme aj zoológom.

Potkany síce nepatria medzi obľúbené živočíchy, ale v prípade Vianočného ostrova ich nemôžeme nespomenúť. Nie preto, že by boli pre obyvateľov pohromou, skôr opak je pravdou.

Na ostrove pri príchode prvých ľudí žili dva druhy potkanov, ktoré sa sformovali niekoľko miliónov rokov trvajúcim odlúčením od ázijskej a austrálskej pevniny. Domáci potkan, ktorý dostal vedecké meno Rattus macleari, však novým osadníkom vôbec nezaimponoval. Nemal pred nimi žiaden strach, bez pozvania vchádzal do príbytkov, žral všetko, na čo natrafil. Jeho pôvodnou potravou boli však zrejme červené kraby, ktoré sa po vyhubení potkanov neuveriteľne premnožili. Ľahko sa o tom môže presvedčiť každý, kto na Vianočný ostrov zavíta koncom októbra a začiatkom novembra, teda pred príchodom monzúnových lejakov. To je čas krabej lásky, ktorá núti týchto suchozemcov vyliezť z dier a vydať sa k moru, aby sa v jeho vodách zrodilo nové potomstvo. Odhady hovoria o viac ako sto miliónoch migrujúcich krabov.

K vyhubeniu domácich unikátnych potkanov človek prispel aj tým, že so sebou priviezol odolnejší druh a s ním aj choroby, proti ktorým tie pôvodné nenachádzali obranu. Okrem spomenutého druhu vyhynul aj druhý ostrovný druh Rattus nativitatis, ktorý vedci objavili v roku 1888, no už o 15 rokov neskôr videli jeho posledný kus.

Unikátny piskor. Ešte žije, alebo vyhynul?

Nie sú to však iba potkany, čo robia faunu Vianočného ostrova unikátnou. V čase najväčšieho záujmu prírodovedcov o jeho flóru a faunu opísali aj nový druh piskora, bielozubku, a dali mu latinské meno Crocidura trichura. To bolo v roku 1889. V roku 1908 sa objavila správa o jeho vymretí. Príčina mohla byť najmä v šírení nových parazitických ochorení. V roku 1985 sa však podarilo chytiť dva kusy, ktoré v zajatí neprežili. Nové expedície, ktoré sa zamerali na lokality, kde by sa mohol vyskytovať, sa vrátili s nulovým výsledkom. Niektorí zoológovia usudzujú, že azda nejde (nešlo?) o samostatný druh, ale „len“ o poddruh niektorej z ázijských bielozubiek, no mnohé morfologické znaky, ktoré sa vytvorili dlhodobým odlúčením fauny ostrova od pevninskej, naznačujú, že pravdu majú asi tí, ktorí hovoria o samostatnej spécii.

Bláznivé mravce

Nie je vylúčené, že na zániku mnohých živočíšnych druhov na Vianočnom ostrove nesie vinu tzv. žltý bláznivý mravec (Anoplolepis gracilepis). Jeho pôvodnou vlasťou bola asi západná Afrika, no dnes ho nájdeme vari vo všetkých tropických oblastiach sveta, čo je tiež „zásluha“ človeka. Tieto vitálne mravce takmer zlikvidovali prírodu na atole Johnston v severnom Pacifiku a podobný scenár sa črtal aj na Vianočnom ostrove. Zdá sa však, že ľudia predsa včas zatiahli záchrannú brzdu, hoci na likvidáciu mravcov museli použiť insekticíd fipronil v koncentrácii 0,1 %. Návnady dali najmä na miesta, kde sa vyskytujú najväčšie mravčie kolónie.

K pomenovaniu „bláznivý“ prišiel tento mravec tým, že pri vyrušení sa pohybuje akoby bez zmyslov, nevyspytateľne. Jeho kolónia sa dokáže rozšíriť behom jedného dňa aj o tri metre, čiže za rok až na kilometrovú vzdialenosť! V potrave si nepreberá, zožerie vari všetko, čo nestihne zožrať jeho samého. Pred ich atakom si nemôžu byť isté ani kraby, ktorých obranné reakcie narušia kyselinou mravčou a potom sa hostia na ich mäsku. Bielkoviny sú nutné najmä pre rozmnožovanie, zatiaľ čo mravčí „pracanti“ potrebujú predovšetkým cukry. Invázia mravcov však nemá negatívny vplyv iba na miestnu faunu, ale aj na rastlinstvo, na celý ekosystém. Pri enormnom náraste mravčej populácie dochádza k zmene skladby lesného porastu, mnohé stromy strácajú vitalitu, ochorejú, vymierajú a na ich miesto nastupujú odolnejšie druhy. Zvlášť nápadný je zvýšený výskyt spomínaného pŕhlivého stromu.

Čo bolo príčinou vyhynutia malého netopiera?

Použitie fipronilu sa síce osvedčilo v boji s mravcami, ale na druhej strane vedci nevylučujú, že práve použitie tejto látky sa podpísalo na pravdepodobnom vyhynutí endemického netopiera Pipistrellus murrayovi. Objavili ho až v roku 1900 a niekedy sa uvádza len ako geografická rasa druhu Pipistrellus tenuis. Je to miniatúrny tvor s hmotnosťou tela 3 – 4,5 gramu. A možno už len bol, keďže posledného videli v auguste 2009. Po príchode osadníkov bol relatívne hojný, jeho stavy prudko poklesli až koncom minulého storočia. Prečo je tomu tak, nevedia zoológovia a ekológovia jednoznačne vysvetliť. Nie je vylúčené, že sa tak stalo z dôvodu neznámeho epidemického ochorenia, možný je aj zvýšený tlak predátorov, najmä zdivočených mačiek a spomínaných mravcov, ale nevylučuje sa ani negatívny vplyv fipronilu.

Milióny červených krabov

Červené kraby (Gerarcoidea natalis) sú endemitom Vianočného ostrova. Po tom, čo na ostrove vymizli pôvodné potkany, ktoré boli najdôležitejším predátorom krabov, ich počet prudko narástol. Zastavil ho až príchod spomínaných šialených mravcov, ktoré kraby jednak lovia, jednak okupujú ich nory. Tieto kraby so šírkou panciera okolo 11,5 cm sú obyčajne svetločervené, niekedy s nádychom do oranžova alebo fialova. Žijú samotársky v norách, v ktorých sa v čase sucha zahrabú asi na tri mesiace do vrstvy vlhkého lístia. Najväčším divadlom pre obyvateľov ostrova a jeho návštevníkov je migrácia červených krabov v čase párenia – koncom októbra a začiatkom novembra. Najprv sa na cestu k moru vyberú samčeky, ktoré na morskom brehu vyhrabú rozmnožovacie nory a tie si odhodlane bránia, čakajúc na svoju vyvolenú. Tá príde asi o týždeň. Po splnení si svojej manželskej povinnosti sa samčeky vrátia do lesov, samičky zostanú v brlôžku ešte asi dva týždne a nakladú vajíčka do morskej vody. V nej sa vyliahnu larvy, ktoré sa po premene vyberú hľadať si príbytky na súši. Vo vode sú ich neskutočné množstvá, takže sú vítaným spestrením jedálneho lístka rýb i veľkých, tzv. veľrybích žralokov, ktoré sa už naučili práve v tomto čase priplávať k brehom Vianočného ostrova ako k bohato prestretému vianočnému stolu. Na rozdiel od svojich dravých žraločích príbuzných so zlou povesťou, sa tieto mohutné tvory živia drobnými morskými živočíchmi.

Miestni ochrancovia prírody vytvárajú v čase migrácie krabov podobné lievikovité priechody popod cesty, ako sa zvykne robiť u nás v svadobnom čase žiab.

Lotor, ktorý vraj kradne kokosové orechy

Na Vianočnom ostrove však žije aj krab pustovník (Birgus latro), ktorý je najväčším zo suchozemských článkonožcov. V slovenskom názvosloví si vyslúžil nelichotivé pomenovanie lotor palmový. Mladšie jedince využívajú na svoju ochranu staré ulity alebo škrupiny kokosových orechov, dospelé by sa do nich už nevmestili. Vtedy sa ukrývajú v podzemných norách alebo v skalných štrbinách, pričom si svoj príbytok vystelú zvyškami kokosového orecha. Sú oranžovo-červené až purpurovo-modré. Hoci sú larvy súčasťou morského pelagického planktónu, staré sa už úplne prispôsobili životu na súši a ak sa dlhšie ocitnú vo vode, utopia sa. Na dýchanie používajú zvláštny orgán, ktorý akoby tvoril prechod medzi žiabrami vodných a pľúcami suchozemských živočíchov. Zo zmyslov majú najvyvinutejších čuch. Živia sa ovocím, orechmi, semenami, príležitostne aj zdochlinami, ba trúfnu si aj na potkana. Popularitu si získali najmä tým, že sa dokážu vyšplhať na kokosové palmy a odtrhnúť si orech, hoci kokos nie je primárnou zložkou ich stravy a tento druh „športu“ nie je medzi nimi až tak rozšírený, ako sa zvykne písať v cestopisných reportážach. Preto ich však v oblastiach, kde je kokosová palma významným zdrojom obživy človeka, nemajú práve v láske. Ak sa im šplhanie na palmu nepodarí, prežijú vraj aj pád z výšky okolo piatich metrov. Pre obyvateľov Vianočného ostrova sú významnou zložkou potravy. Sú nielen pochúťkou, ale ich mäsu sa pripisujú aj afrodiazitické účinky. Boli však zaznamenané aj otravy po požití krabieho mäsa, čo sa dáva do súvislosti s ich vysokou spotrebou niektorých plodov. Takto sa do krabieho tela dostanú látky, ktoré môžu spôsobiť u človeka srdcový kolaps. „Domorodci radi jedia tohto tučného raka,“ píše sa v Brehmovom Živote zvierat. „Nikdy však nejedia čerstvo chyteného lotra, pretože sa mohol nažrať jedovatých plodov. Aby sa neotrávili, najprv ho niekoľko týždňov kŕmia rozbitými kokosovými orechmi.“ Na pozore sa musíme mať aj pred ich silnými klepetami. „Jeden lotor za noc prerezal tri centimetre hrubú drevenú stenu klietky a zmizol,“ uvádza príklad slávny zoológ Alfred Brehm. Svojimi klepetami hravo precvikne prst, takže najmä tí, ktorí si vykračujú naboso alebo v sandáloch, sa musia mať na pozore. Podľa skúseností Mikronézanov v takejto situácii vraj najlepšie pomôže, ak pricviknutého kraba pošteklíme na mäkkej časti bruška.

Hoci lotor palmový je rozšírený aj na iných ostrovoch Indického a Tichého oceána, celkove je čoraz vzácnejším a tak sa v roku 1981 dostal dokonca na Červený zoznam ohrozených druhov živočíchov. Na Vianočnom ostrove je jeho početnosť ešte pomerne vysoká, zaostáva však asi 50-násobne za konkurenčným červeným krabom.

Vtáky, ktoré majú problém so štartom i pristátím

Existenčne ohrozené sú aj niektoré z asi 100 druhov vtákov Vianočného ostrova, z nich desať je endemických, medzi nimi aj miestny druh drozda a holuba.

K najtypickejším vtákom ostrova patrí sula (Sula sula). Považujú ho – aspoň podľa nemeckého alebo anglického pomenovania – za vtáka – „ťuťmáka, chmuľa“. Je síce obratný letec a za korisťou, ktorou sú malé ryby a kalmáre, sa vrhá s neobyčajnou rýchlosťou a silou, pri vzlete a pristátí je však veľmi nemotorný. V rozpätí krídel meria okolo jedného metra. Podľa zafarbenia sa rozlišuje niekoľko foriem, väčšinou sú biele, s čiernymi letkami a s výrazne červenými nohami. Žijú na väčšine tropických ostrovov, na ktorých hniezdia vo veľkých kolóniách na stromoch a kríkoch, zriedkavo priamo na zemi. Samica znáša len jedno vajce, inkubačná doba je 44 – 46 dní. Páry údajne zostávajú spolu po celý život, napriek tomu sa samce v čase hniezdenia prezentujú uvítacími rituálnymi tancami a dokážu sa kvôli partnerke alebo kvôli miestu na súkromie aj navzájom poriadne poďobať.

Príbuzný druh Papasula abbotti je zástupcom monotypického rodu, ktorý systematici vytvorili na základe mitochondriálnych analýz, podľa ktorých sa od ostatných súl oddelil tento druh už vo veľmi dávnych dobách, asi pred 22 miliónmi rokov. Je najväčší z tejto sorty morských vtákov, dorastie do hmotnosti 1,5 kg. Objavil ho americký prírodovedec William Louis Abbott v roku 1892 neďaleko Madagaskaru. Tieto suly sú biele, s čiernou páskou cez oko, čiernymi krídlami a chvostom. V súčasnosti je práve Vianočný ostrov posledným útočiskom tohto vtáka, hoci aj tunajšie kolónie boli najmä v rokoch 1965 – 87 ohrozené ťažbou fosfátov. Hniezdia na stromoch v strednej a západnej časti ostrova, všetko síce v národnom parku, no len v počte okolo 2 500 párov, čo je varovné číslo. Za potravou dokážu preletieť 40 – 100 km, no najväčším problémom je takisto štart a pristátie. Ak sa z nejakej príčiny dostane na zem a nemôže sa vyšplhať na miesto, ktoré mu dáva šancu vzlietnuť, môže i zahynúť hladom. Novodobým nebezpečenstvom je spomínaná invázia žltých šialených mravcov. Páry žijú spolu po celý život, obývajú rovnaké hniezdo na stromoch vo výške 10 – 40 m, no len raz za dva alebo tri roky v ňom privedú na svet jediného potomka. Zaujímavé je, že vajcia nezohrievajú perím, ale plávacími blanami, ktoré sú v čase hniezdenia pokryté povlakom a pomerne teplé. Inkubačná doba je asi osem týždňov a až trištvrte roka trvá, kým je mláďa schopné samostatného života. Dôležitý je jeho prvý let. Odborníci zistili, že až 36 % populácie skončí svoj život po nevydarenom pristávacom manévre, pri ktorom sa zabijú nárazom na zem. Búrlivý cyklón v roku 1988 zničil na ostrove asi tretinu hniezd. Po tejto skúsenosti prišli ochrancovia prírody s nápadom budovať dočasné „odpaľovacie rampy“, kým vyrastú nové stromy vhodné na budovanie hniezd. Tieto suly dospievajú ako osemročné a môžu sa dožiť okolo 40 rokov.

Fregatky kradnú rybky, ale i materiál na hniezdo

Endemitom Vianočného ostrova je fregatka Andrewsova (Fregata andrewsii). V posledných rokoch jej populácia silne klesá, na čo má zrejme veľký vplyv invázia mravcov.

Príbuzný druh Fregata minor má ešte svoje kolónie aj na iných ostrovoch južných morí. Vedecké meno minor je metúce, keďže pôvodne ho zapísali medzi pelikány, kde bol najmenším, medzi fregatkami je však v skutočnosti veľkým druhom s rozpätím krídel 205 – 230 cm a s hmotnosťou až 1,5 kg. Plocha krídel v porovnaní s hmotnosťou mu umožňuje vynikajúco využívať vzdušnú termiku nad morskou hladinou. Živí sa zbieraním rýb z hladiny oceána, s obľubou loví najmä tzv. lietajúce ryby, alebo – podobne ako iné fregatky – prinúti loviace vtáky, aby im vydali svoju korisť, kvôli čomu na Havajských ostrovoch, kde hniezdi okolo 10 000 párov, jej hovoria „map“ – zlodej. V miestach, kde ich kolónie susedia s hniezdami iných morských vtákov, lúpia aj ich vajcia a mláďatá. Hniezdia vo veľkých, až niekoľkotisícových spoločenstvách, pričom samce imponujú najmä nafukovaním červeného hrdelného vaku. Potom, čo si partneri „padnú do oka“, začnú stavať hniezdo, čo im môže zabrať aj celý mesiac. Aj pri zbieraní hniezdneho materiálu sa správajú paraziticky, neraz ho ukradnú z iných hniezd. Samička znesie len jedno vajce, na sedení v celkovej dĺžke okolo 55 dní sa striedajú obaja rodičia asi po 3 – 6 dňoch, pričom môžu stratiť za jednu „zmenu“ aj tretinu svojej telesnej hmotnosti. Kŕmenie trvá 4 – 6 mesiacov, pričom mladé si vyberajú potravu z pažerákov rodičov, celková rodičovská starostlivosť trvá u tohto druhu veľmi dlho, určite viac ako rok.

Unikátne drozdy i holuby

K existenčne ohrozeným druhom na Vianočnom ostrove však nepatria iba morské operence. Ochrancovia prírody volajú na poplach aj v prípade geografickej rasy drozda Turdus poliocephalus erythropleurus, ktorý žije len na Vianočnom ostrove. V súčasnosti sa odhaduje, že na ostrove žije posledných 4 000 kusov. Hniezdia nielen na stromoch, ale i na rímsach domov, potravu hľadajú väčšinou na zemi.

Holub Ducula whartoni je takisto endemitom ostrova, kde obýva najmä dažďové lesy. Živí sa ovocím, púčikmi a lístkami stromov. K endemickým druhom patrí aj sova Ninox natalis, dážďovník Callocalia natalis a jastrab Accipiter natalis.

Takže sme sa trošku virtuálne poprechádzali po ďalekom ostrove, ktorý dostal meno Vianočný. Ak ste aj vy dostali chuť o rok si ho pozrieť naživo, určite nie ste sami. Ale otázka znie: Kde na to vziať a nekradnúť?