agenturatortura

Premiérove vyjadrenia sú rovnaké, ako keď futbalista po tom, čo netrafí prázdnu bránku, s bohorovným pokojom prehlási, že na vine nie sú jeho šmatlavé nohy, ale zle postavená bránka.

Pred vyše dvoma týždňami som mojej viac ako tisícke priateľov na facebooku napísal, že mi je milší extrémista ako alibista, lebo od extrémistu vieš, čo môžeš očakávať, a u alibistu nikdy nevieš, kedy ťa napadne od chrbta. A opäť sa ukázalo, že alibizmus má v strane Smer živnú pôdu.

Kto je vinný? To je predsa jasné: Zlý protikandidát!

Po prekvapení v prvom kole volieb do banskobystrickej VUC-ky sa smeráci tvárili, akoby sa nechumelilo. Možno sa dali učičíkať počasím, ktoré bolo také príjemné, teplučké, že sa aj Martin na svojom bielom koni kdesi zatúlal. V druhom kole si boli absolútne istí víťazstvom. Pod ich ochranné krídla sa nahrnuli ďalšie vyplašené strany a straničky – srandičky, nelacné celostránkové inzeráty v miestnych i centrálnych médiách však zaváňali kontraproduktívnou samochválou, ale to si populisticky naladený človek nevšimne, neuvedomí.

V besede po prvom kole sa premiér Fico vyjadril asi v tom zmysle, že na tomto prekvapení nesie vinu opozičná pravica, ktorá postavila zlého kandidáta. V tom má čiastočne pravdu, pretože Kaník môže vysadiť lipkami hoci celé Sitno, ľudia mu hlas nedajú. Na tom, že v našom regióne on a jeho strana nemá dobré meno a podporu, nie sú na vine „neschopní voliči“, ktorých si jeho pritakávači určite nezískajú tým, že ich budú považovať za ovce, za stádo.

Je to však len polovica pravdy.

Zvolen síce naštartoval, ale…

Keďže som Zvolenčan, relatívne dobre poznám Vladimíra Maňku. Ako aktívny novinár som bol medzi prvými, kto ho požiadal o krátky rozhovor po tom, čo sa v roku 1998 dostal do NR SR. Bolo to vtedy menšie prekvapenie, lebo v kandidátke Strany demokratickej ľavice bol až niekde nad štyridsiatkou. Dva mesiace na to uspel vo Zvolene v komunálnych voľbách a stal sa primátorom mesta. Sám hovorí a píše, že ekonomicky „naštartoval Zvolen“. Tomuto jeho tvrdeniu som ochotný uveriť, lebo naozaj pokladám Maňku sa schopného hospodára. Bez irónie dodám, že predovšetkým vďaka nemu si jeho nasledovníci „môžu dovoliť“ taký luxus, že Zvolen má vari ako jediné slovenské mesto s takým počtom obyvateľov až dvoch slušne platených viceprimátorov.

S primátorovaním Vladimíra Maňku sa spája vo Zvolene niekoľko investícií. Nie všetky dopadli podľa očakávania. K plusom môžeme prirátať výstavbu závodu Continental. Je to však slabá náhrada za viaceré podniky, ktoré kedysi vo Zvolene úspešne fungovali a zamestnávali mnohých obyvateľov mesta a okolia, pričom dnes sú z nich neraz prázdne priestory, kde už vari ani myši a potkany nemajú šancu prežiť (mäsokombinát, pekárne a cukrárne, Zvolenská hydina, tehelňa, paneláreň, LIAZ…). Pozor! Z krachu týchto podnikov nechcem a nemôžem viniť primátorov Zvolena a už vôbec nie osobne pána Maňku! Je to vlastne celoslovenský „trend“.

Vykachličkované námestie

Z čias primátorovania Vladimíra Maňku máme vo Zvolene vynovené Námestie SNP. Presnejšie, za jeho priameho riadenia mesta sa rekonštruovala východná časť námestia, pričom sa bral – podľa môjho názoru – malý ohľad na mienku mnohých obyvateľov mesta, ktorí nechceli mať z námestia vykachličkované „letisko“, ale chceli, aby bolo zachránených čo najviac stromov z pôvodného parku. Až folklórne vyznelo, keď sa chlapi pustili do pílenia stromov zavčas ráno, aby stihli urobiť čo najväčšiu „paseku“, kým sa protestanti spamätajú. V ten deň D prijal primátor v zasadačke MsÚ zástupcov médií. Bol som medzi nimi. Pamätám si, že ako argument vytiahol predvolebný plagát s fotografiou viceprimátora, ktorý sa zasadzoval za rekonštrukciu námestia podľa pôvodných plánov. Nevyznelo to dobre, bolo to v duchu „ja nič – ja muzikant“.

Zvolenčania si iste spomenú na situáciu, keď po prvej zime sa kachličky začali rozpadávať. Prečo bol kameň na vydláždenie hlavného zvolenského námestia dovezený práve z Číny, kde – konkrétne v meste Lančou – bola predtým na návšteve delegácia Zvolena a zvolenských podnikateľov – kolujú rôzne legendy, ktorých pravdivosť nemôžem ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Viac ma zaujala iná vec. Rozpadávajúce sa zrekonštruované námestie bolo treba rýchlo zrekonštruovať, no ukázalo sa, že nie je jednoduché nájsť vinníka a samozrejme ani toho, kto tú rekonštrukciu rekonštrukcie zaplatí. Na búrlivom zastupiteľstve sa zúčastnil aj Vladimír Maňka, vtedy už europoslanec, v sprievode riaditeľa Doprastavu Dušana Mráza, dodávateľa stavby. Nielen mňa vtedy zaujali Maňkove slová, že on za nič nemôže, že s dlažbou z kameňa nalepeného na betónové kocky súhlasili poslanci vtedy, keď on bol na zasadnutí NR SR. Nuž, len dodám, že ako primátor sa pod uznesenie tohto zastupiteľstva azda musel podpísať. Keby mal pochybnosti, mohol ho vrátiť späť. Čistý alibizmus.

Ale život ide ďalej a nové generácie si zvyknú aj na novú podobu námestia. Len niektorí nostalgickejšie založení si možno povzdychnú, že to už nie je také, ako bývalo.

Nešťastné „koloseum“

Niekedy na začiatku primátorovania pána Maňku prišiel do Zvolena vtedajší jeho stranícky spolupútnik a minister školstva Milan Ftáčnik a s jasom v očiach nám oznámili, že vo Zvolene na Laniciach idú stavať novú polyfunkčnú halu. Tú Zvolen určite potreboval a potrebuje, takže aj osobne som celkom zdieľal toto ich nadšenie. Výstavby sa ujal takisto Doprastav. Či náhodou, alebo na základe nejakého seriózneho výberu, neviem, a v tejto chvíli to ani nie je také podstatné. S výstavbou sa začalo v roku 2002, no už po dvoch rokoch stavbári odišli zanechajúc rozostavané dielo napospas zubu času, akoby inšpirovaní Pustým hradom, ktorý mali zo stavby haly na dohľad. Problém bol v tom, že sa akosi rýchlo minuli peniaze na stavbu haly a nový minister ďalšie groše nedal. Či bola chyba v plánoch, alebo stavbári „prestavali“ viac, ako je tomu bežne, neviem posúdiť, nie som stavbár a v tejto chvíli nemám prístup k hodnoverným dokladom. Tak či onak má dnes Zvolen o jednu historickú pamiatku viac.

Pred niekoľkými rokmi som si dovolil v jednom svojom blogu pripomenúť tento fakt s tým, že by bolo načase niečo s tým rozostavaným objektom urobiť. Vtedy som si „trúfol“ písať pod svojím menom, ba i so svojou „podobienkou“. Anonym v diskusii mi napísal, že „pán Maňka je v tom nevinne, že ho k tomu prinútilo vedenie školy“. Znova to smrdí alibizmom. Pravdou síce je, že to bola a je predovšetkým stavba Technickej univerzity a z mestskej kasy nešla do nej ani koruna (odsúhlasených 20 miliónov malo mesto vložiť až pri dokončení), no v tomto prípade by sme vari mali pozerať na to, že ide o dielo, na ktoré boli vynaložené nemalé prostriedky z našej spoločnej kasy.

Takáto kritika asi nebola z mojej strany vhodná, keďže som potom dostal pocítiť, že toto sa medzi „slušnými“ ľuďmi nerobí.

Podľa posledných informácií, ktoré sa mi dostali do uší, sa z plánovanej haly majú stať laboratória Technickej univerzity. Uvidíme, akého prekvapenia sa ešte dočkáme.

Kotlebovi cestu vydláždili neschopní politici

Nikto nie je neomylný, ani bezchybný, a ak si to niekto sám o sebe myslí, ľahko sa potkne na vlastnom polienku. A ak ani nie je schopný priznať chlapsky svoj podiel viny, svoju chybu, ale hľadá alibistické výhovorky, je to prvý krok k tomu, ako stratiť sympatie a podporu ľudí, občanov, voličov. Ale vyzerá to tak, že toto nie je problém len Vladimíra Maňku, ale celej strany Smer, čím „úspešne“ nadväzuje na svoje komunistické „tradície“ podľa hesla: Čo je dobré, to je moja zásluha, čo je zlé, to má na svedomí niekto iný. Pán premiér bohorovne tvrdí, že za túto prehru v Banskobystrickom kraji nesú vinu SDKÚ a SaS, lebo nepodporili smeráckeho kandidáta. A samozrejme novinári! Nuž, poviem vám, už dávno som nepočul smiešnejšie argumenty. To je tak, ako keby futbalista netrafil prázdnu bránku a tvrdil by, že za to nie sú na vine jeho šmatlavé nohy, ale zle postavená bránka.

Pred niekoľkými rokmi som fotil sprievod, ktorý organizovala Kotlebova Pospolitosť vo Zvolene. Smeroval od stanice na námestie, kde sa konal míting. Priznám sa, nemal som z toho dobrý pocit. Starší Zvolenčania, ktorí prežili éru prvej Slovenskej republiky a mohli teda na vlastné oči vidieť pochodovať Hlinkove gardy, zostali pri tomto predstavení stáť v nemom úžase a hoci s mnohými výrokmi rečníka Kotlebu, aj keď sú v našom ponímaní extrémne, nemohli nesúhlasiť (a aj som mu musel dať v mnohom za pravdu), predsa len bolo cítiť, že to nie je riešenie, ktoré by naozaj viedlo k záchrane Slovákov a Slovenska.

Roky však bežia, Kotleba ide ďalej podporovaný svojimi vernými v riadnej strane a zrazu – podľa mňa vôbec nie náhodne – mu ľud riadne, demokraticky, dal šancu spravovať jeden slovenský kraj.

Viem, že politici, ktorí tu vládli a vládnu po novembri 1989, si to sotva priznajú, keďže spomínaný alibizmus je ich pracovnou metódou, ale sami svojou neschopnosťou a neriešením problémov, ktoré ľudí najviac trápia, prihrievaním si vlastnej polievočky a polievočky svojich blízkych a verných (nechcel som použiť už toľkokrát omieľané slovo zlodejstvo), Kotlebovi doslova vydláždili cestu na župný úrad.

Ak to takto pôjde ďalej, tak podobné prekvapenia už vôbec nebudú prekvapeniami. A aká bude z toho kuca-paca, keď sa náhodou prebudia pravoverní komunisti?

Lev v klietke

Kotlebovi niet čo závidieť. Sľuby, ktoré dal voličom, môžu ľahko zostať iba sľubmi. Stačí sa podívať na zloženie krajského parlamentu, kde je zo 49 poslancov až 25 zo Smeru, 13 poslanci sú nezávislí, piatich navrhla Strana maďarskej koalície a po jednom má ďalších šesť strán (medzi nimi však nie je ani jeden z SDKÚ).

Pri takejto konštelácii „hviezd“ sa župan dostáva do pozície leva v klietke, ktorému síce sila a chuť bojovať nechýba, ale môže len bezmocne ceriť zuby. Lebo ako je u nás zlým zvykom, aj ten najlepší nápad, riešenie sotva dostane podporu vtedy, keď nevyjde zo „správnej“ hlavy alebo z hlavy niekoho verného či „overeného“. Že by to predsa mohlo byť prínosom pre obyvateľov kraja, ktorým toho toľko pred voľbami nasľubovali, na to v tej chvíli páni poslanci hravo, ba možno i so štipkou škodoradosti zabudnú. Pravda, to už predbieham dobu, nechcem ich podceňovať, ani vopred obviňovať, všetko ukáže čas, len vychádzam z toho známeho, že na Slovensku je to tak.

Ľudia si však kladú aj takú otázku: Ako to bude teraz s podporou zo strany vlády, EÚ a najrôznejších fondov?

Bolo by krátkozraké a nemúdre trestať za túto „zradu“ všetkých obyvateľov kraja a izolovať ho od sveta. Percento tých, ktorí dali hlas Kotlebovi, je síce pomerne vysoké, ale na druhej strane stále je to absolútna menšina oprávnených voličov. S troškou irónie môžem napísať, že u nás je vo zvyku voliť „menšie zlo“. Nechcem sa púšťať do rozoberania tohto populárneho tvrdenia, aj to ukáže čas. Voliči však určite nie sú takí ako poslušní poslanci NR SR, ktorí aj pri nejakom tom promile v krvi trafia ten správny gombík, vediac, že za to dostanú slušnú „províziu“.

Viac ako nad hľadaním spôsobu, ako toho Kotlebu a „skazených“ Stredoslovákov potrestať, by bolo načim zamyslieť sa nad tým, prečo tak vysoké percento ľudí na voľby kašle.