Cisársky generál Sigbert Heister zasadil v bitke pri Trenčíne rozhodujúci úder povstaniu proti viedenskému dvoru ovládanému Habsburgovcami. Zomrel v rodnom Kirchbergu an der Raab pred 300 rokmi, 22. februára 1718.
Gróf a cisársky poľný maršal Sigbert Heister sa narodil v roku 1646. Rozhodol sa ísť v stopách otca, ktorý to dotiahol na post podpredsedu cisárskej vojenskej rady. Zúčastnil sa bojov proti Turkom pri Viedni v roku 1683 a o tri roky neskôr sa stal generálom. Vyznamenal sa v bojoch s Osmanmi v Sedmohradsku a pri Zete na rieke Tisa mu Eugen Savojský zveril velenie pravého krídla. V roku 1703 by sme ho stretli v Bavorsku a Tirolsku, kde velil vojakom, ktorí potláčali sedliacku rebéliu. Prejavil sa ako verný stúpenec habsburského dvora a bojovník proti prenikaniu protestantských ideí. Vyzerá to tak, že s potláčaním povstaní mal Sigbert Heister skúsenosti a už ako poľného maršala ho v roku 1704 poslali na Slovensko, aby viedol labancov – cisárskych vojakov – do boja proti kurucom, ktorí bojovali pod vlajkou sedmohradského kniežaťa Františka II. Rákocziho. Na Vianoce 1704 úspešne zvládol boj pri Trnave, pravda za cenu veľkých strát. Po bitke prikázal, aby všetkých zajatých kurucov, vrátane ranených a chorých, ktorých našli v Trnave a okolí, popravili.
K rozhodujúcemu boju medzi labancami a kurucmi došlo 3. augusta 1708 pri Trenčíne. Cisárski vojaci sa dostali na dohľad nepriateľa po namáhavom nočnom pochode. Heister videl, že kuruci majú výraznú početnú prevahu i lepšie postavenie, preto sa rozhodol pre ústup k Trenčianskemu hradu. Dostal sa však do paľby kuruckého delostrelectva a do tyla sa mu dostala kurucká jazda. Jej veliteľ Laurinc Pekri však neodhadol terén. Jeho jazdci museli prejsť po úzkej hrádzi medzi rybníkmi, čím sa ich úderná sila citeľne oslabila. Rozkaz na ústup spôsobil ďalší chaos, čo využil cisársky generál Ján Pálffi, prešiel do protiútoku a mnohí kuruci volili panický útek, čo vnieslo neistotu aj do radov ďalších kuruckých jednotiek. Sám Rákoczi sa síce snažil zdvihnúť morálku svojho vojska, ale keď pri preskakovaní priekopy jeho kôň spadol a on zostal na bojovom poli v bezvedomí, chaos nabral na sile, väčšina kurucov volila útek, alebo sa dávala zajať, zachrániac si tak holý život. O bitke bolo rozhodnuté. Padlo v nej okolo 3 000 kurucov a okolo 500 z nich sa dostalo do zajatia. Medzi zajatcami bol aj terchovský rodák Juraj Jánošík, ktorý zamenil kuruckú za cisársku uniformu, aby sa napokon pridal k zbojníkom a tak sa navždy zapísal do našej histórie a najmä do povestí slovenského ľudu. Na strane cisárskych vojsk narátali len okolo 200 padlých.
Po bitke pri Trenčíne poľný maršal Heister dobýjal kurucmi obsadené hrady na Považí, obsadil stredoslovenské banské mestá, Nitru a ďalšie západoslovenské mestá. Všetko urovnal mier, podpísaný 1. mája 1711 v rumunskom meste Satu Mare. Po ňom sa Heister opäť sústredil na vojnu s Turkmi. V roku 1717 velil habsburským vojskám v bitke o Belehrad, v ktorej padol jeho syn. Vrátil sa do svojho zámku v Kirchbergu na východe Štajerska, kde sa venoval chovu koní a dobytka a kde dal vybudovať rybníky, a kde zomrel pred 300 rokmi, 22. februára 1718.