Príbeh, ktorý v krátkosti opíšem, nie je – žiaľ – na Slovensku vôbec unikátny. Je to príklad, ako to v tej našej milej krajinke medzi Tatrami a Dunajom (ne)funguje v oblasti polície a súdnictva.
Stalo sa ešte v roku 2002. Päťdesiatnik Jozef sa rozviedol a našiel si nové bývanie v podnájme na starom sídlisku. Išlo o zdevastovaný jednoizbový byt. Keďže sa roboty nebál a mal nejakú finančnú rezervu, vzal si byt do prenájmu s tým, že ho dá do poriadku s perspektívou odkúpenia. Mal prácu, celkom slušný zárobok, peniaze investoval do bytu, v ktorom sa chcel dožiť dôchodku a prežiť v ňom aj jeseň života.
Všetko sa zmenilo o štyri roky neskôr. To sa už zmenil majiteľ celej bytovky a vyzerá to tak, že by rád opravený byt využil pre seba. Na výpoveď zmluvy na dobu neurčitú však nenachádzal dôvod. Vtedy sa stala zvláštna vec. Jozefa na večernej ulici niekto prepadol, udrel ho odzadu po hlave a keď padol na zem, tak dostal ešte kopance. Skončil v nemocnici. Kto boli páchatelia, ktorí ho „len“ zbili a nič mu neukradli, môže len tušiť. Keď vychádzal z nemocnice, čakal naňho chlapík známy z bytovej mafie, ktorá terorizovala mestečko. Povedal mu, že sa má okamžite vysťahovať.
Jozef sa mu vysmial. Nevidel dôvod, aby odišiel z bytu, ktorý si vlastnoručne a za vlastné peniaze dal do poriadku. Došlo však k situácii, že ako dlhodobému maródovi sa mu znížil príjem a nebol schopný platiť neprimerané nájomné. Riešenie našiel a všetko vyrovnal. Ale keď sa v jeden augustový deň vracal z lekárskej kontroly, jeho kľúč do zámky nepasoval. Niekto ju vymenil. Obrátil sa na políciu a pod jej dohľadom hasiči vymenili zámok a umožnili mu vstúpiť do bytu, v ktorom právoplatne býval, ktorý si zariadil a v ktorom mal všetky svoje veci.
Majiteľ a s ním spojení kumpáni sa však nevzdali. Jozef sa dozvedel, že byt bol predaný v divnej dražbe, v ktorej bol len jeden záujemca s nezvyčajne nízkou ponukou (nižšou ako je suma, ktorú Jozef do opravy zdevastovaného bytu vložil) a čo je podstatné, svoje veci našiel jeden večer povynášané na chodbe a v pivnici. Nemal si ich kde uskladniť. Narýchlo sa mu podarilo nájsť izbietku, kde mal aspoň posteľ. Jeho veci – vrátane televízora, chladničky, práčky… – veľmi rýchlo z chodby a pivnice zmizli. Keď sa obrátil na políciu, vraj nebolo čo riešiť, páchateľ bol „neznámy“ a svoje veci si mal Jozef proti krádeži zabezpečiť.
Jozef sa obrátil na súd. Trvalo tri roky, kým rozhodol, že výpoveď a tým aj dražba boli neplatné a že Jozef má právo sa do bytu vrátiť. Toto rozhodnutie potvrdil aj krajský súd, takže sa stalo právoplatným. To bolo v roku 2010. Papier – rozsudok – má v rukách, ale v byte býva už roky niekto iný.
Medzitým po smrti rodičov sa Jozef mohol nasťahovať do rodičovského domu vo vzdialenej dedine. Svojho práva sa však nemieni vzdať. Už mu ani tak nejde o samotný byt, keďže má kde bývať, ale o spravodlivosť a predovšetkým o to, aby mu majiteľ a zlodeji vrátili to, čo do bytu investoval a čo mu rozkradli. Hromadia sa mu listy, vyjadrenia, korešpondencia s takými a onakými inštitúciami. Čo sa týka zrejmej krádeže, polícia vraj vyšetrovanie prerušila. Jozef za pomoci právnika písal prezidentovi republiky, písal na Ústavný súd, ba poslal list i do Štrasburgu, obrátil sa na Centrum právnej pomoci… Bez zjavného pozitívneho výsledku. Však jeho problém je taký „tuctový“, kto by sa nad ním vzrušoval…