Pred 100 rokmi, 20. júla 1917, podpísali na gréckom ostrove Korfu deklaráciu, ktorá viedla k vzniku Juhoslávie. Napriek tomu, že neprežila storočie, zohrala významnú úlohu nielen v balkánskom regióne, ale aj v celosvetovom meradle. Svojej storočnice sa však Juhoslávia nedožila.
Prvú svetovú vojnu odštartovali výstrely v Sarajeve a Balkánom pretieklo v tomto prvom veľkom vojnovom besnení 20. storočia veľa krvi. V priebehu vojny sa vynárali kontúry nového štátoprávneho usporiadania Európy.
Začiatok Juhoslávie sa spája s 20. júlom 1917. Práve pred 100 rokmi na ostrove Korfu Nikola Pašić, predseda vlády Srbského kráľovstva, a Ante Trumbić, zástupca tzv. juhoslovanského výboru, podpísali deklaráciu, prvý krok k vytvoreniu kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov.
Juhoslovanský výbor vznikol v roku 1915 v Ríme, neskôr jeho členovia pôsobili v londýnskom exile. Jeho cieľom bolo spojiť južných Slovanov do jedného štátu. Ako by mal taký spoločný štát vyzerať, to v hrubých rysoch načrtla práve deklarácia z Korfu.
Deklarácia počítala s konštitučnou monarchiou, na ktorej čele bude dynastia Karađorđevićov. Pod heslom Jedan narod, jedan kralj, jedna država sa počítalo aj s pripojením Čiernej Hory, Kosova a Macedónska. „Tento nový štát bude zárukou ich národnej nezávislosti a všeobecného národného a civilizačného pokroku a mocnou obranou proti nátlaku Nemcov,“ hovorí posledná veta Korfskej deklarácie.
Krvou poznamenaný trón
Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (SHS) sa stalo skutočnosťou 1. decembra 1918. Bol to „sobáš z rozumu“, keďže jednotlivé národy boli na rôznom stupni ekonomického rozvoja a v spoločnom štáte sa stretávali tri náboženské orientácie: rímski katolíci, pravoslávni i mohamedáni.
Od nešťastnej bitky na Kosovom poli v roku 1389 sa niesla z úst do úst legenda, že bude trvať 400 rokov, kým sa narodí muž, ktorý vráti Srbom slobodu. Turci, okupujúci Srbsko, brali túto legendu vážne a neváhali zabiť novorodenca, v ktorom videli prípadného srbského osloboditeľa. Legenda ďalej hovorí, že zakladateľa dynastie Karađorđevićovcov porodila jeho matka tajne v dutom strome a tým ho zachránila pred istou smrťou.
Đorđe Petrović, obchodník s dobytkom, ktorého Turci prezývali Kara Đorđe – Čierny Juraj – sa skutočne v roku 1804 postavil na čelo povstania. Podarilo sa mu získať vládu v bývalom belehradskom pašalíku, ale po podpísaní bukureštského mieru medzi Ruskom a Tureckom 18. mája 1812 musel utiecť do Rakúska, keďže Osmani nerešpektovali ten bod zmluvy, ktorý mal chrániť srbských povstalcov. O štyri roky sa dal presvedčiť Milošom Obrenovićom, aby sa vrátil, no bolo to osudné rozhodnutie. Knieža Obrenović ho dal zavraždiť a jeho hlavu poslal sultánovi do Istanbulu.
Miloš Obrenović bol na srbskom tróne do roku 1839, nástupník trónu, syn Milan, bol vážne chorý a krátko po korunovácii zomrel. V roku 1842 sa trónu zmocnili Karađorđevićovci, konkrétne Alexander, syn zakladateľa srbského štátu. Prešlo len 16 rokov a úlohy sa opäť vymenili. Návrat takmer 80-ročného Miloša Obrenovića bol len symbolický, jeho synovi Mihailovi sa však v roku 1867 podarilo úplne vyvliecť Srbsko z tureckého jarma. O rok neskôr ho však zavraždili.
Na uvoľnený trón si sadol Milan Obrenović, ktorý si v roku 1882 zmenil kniežací titul na kráľovský. Sklamal sa v synovi Alexandrovi. Jeho sobášom chcel spojiť Srbsko s iným významným panovníckym rodom, syn však dal prednosť dvornej dáme Drage, s ktorou sa zoznámil počas pobytu vo francúzskom letovisku Biarritz, kde mu údajne zachránila život, keď sa topil. Nahnevaný a sklamaný kráľ Milan sa vzdal trónu a odišiel do Viedne, kde zomrel v roku 1901.
Alexander prežil svojho otca len dva a pol roka. Aj s manželkou ho zmasakrovali vojaci, ku ktorých puču sa pridal aj Dragin brat Alexander. Z francúzskeho exilu sa vrátil Peter I. Karađorđević ako nový srbský kráľ.
Podľa Korfskej deklarácie zostal kráľom nového štátneho útvaru Peter I. Po jeho smrti v roku 1921 nastúpil Alexander I. V roku 1929 zmenil názov a na mape sa objavilo Kráľovstvo Juhoslávia. Alexander sa stal obeťou atentátu, keď mal jeho syn Peter II. len 11 rokov. V jeho mene vládol strýko Pavel. To sa však už nad Európou zbiehali nové čierne vojnové mračná. V Chorvátsku sa dostali k moci ustašovci, Slovinsko si rozdelili Nemci, Taliani a Maďari, svoju korisť si uchmatli aj Bulhari a Albánci, v Čiernej Hore vládlo protalianske knieža a v Belehrade vládol s Hitlerovým požehnaním generál Milan Nedić (po vojne spáchal vo väzení samovraždu). Juhoslávia na štyri roky zmizla z mapy.
Po smrti Tita umierala aj Juhoslávia
Zatiaľ čo kráľ Peter II. utiekol do Londýna, v krajine sa zdvihla masívna vlna odporu voči okupantom, ktorá vyniesla na povrch komunistického vodcu Josipa Broza Tita. Po vojne bola vyhlásená Federatívna ľudová republika Juhoslávia (v roku 1963 premenovaná z ľudovej na socialistickú). Jej prvým prezidentom do roku 1953 bol Ivan Ribar, Titov spolubojovník.
Napriek tomu, že v Juhoslávii vládli komunisti, Tito sa odmietol podriadiť Stalinovmu diktátu a viedol krajinu vlastnou, nezávislou cestou, ktorá okrem iného priviedla Juhosláviu na čelo krajín, ktoré neboli v žiadnom vojenskom pakte. Po jeho smrti sa však otvorili staré národnostné rozpory, krajina sa zmietala v občianskej vojne, do ktorej zasiahlo NATO bombardovaním vojenských i civilných cieľov na srbskom území. Juhoslávia sa svojej storočnice nedožila. Rozpadla sa a nové štáty sa snažia kráčať vlastnou cestou.