Ideme do vyššieho levelu? Do zákazu mať vlastný názor a verejne ho vyjadriť?
Neraz v mojom viac ako polstoročnom živote som si spomenul na arménsku múdrosť, ktorú som dal do titulku. Povedať, napísať, vyjadriť verejne názor – to je nebezpečná vec. Rovnako pred rokmi ako dnes. Vždy sa nájde niekto, koho sa to dotkne a ak má „v mene ľudu“ silný flek, nárokuje si mať neoddiskutovateľnú pravdu, nárokuje si, aby všetko išlo len a len podľa jeho ľubovôle. Stačí mu, ak sa páči tým, ktorí mu tlieskajú a prevolávajú na slávu. Možno ho niektorí časom sklamú, prezlečú kabát, odskočia do iného „triedneho“ tábora, ale stále je dosť tých, ktorí sú ochotní vrhnúť sa hoci aj na pohodenú obhryzenú kosť.
V predošlom blogu som sa dotkol turistického podujatia, ktoré má svoju históriu, tradíciu, hodnotu a ktoré môžem len a len odporúčať všetkým, ktorí majú radi turistiku, hory, slovenskú krajinu… Aj taký výlet do blízkeho okolia však dnes nie je zadarmo a aj medzi turistami sú takí, ktorí musia prevrátiť nielen každé euro, ale vari i každý cent. Preto som si dovolil kritizovať neúmerne vysoký účastnícky poplatok pri výstupe na vrch Zvolen, neúmerný najmä pri pohľade na pozvánku, ktorá hovorí o primátorskej záštite a podpore Mesta Zvolen.
Nenašiel sa nikto, kto by mi vysvetlil, čo sa za tou podporou a záštitou skrýva. Ako som správne predpokladal, dostalo sa mi pokarhania, nadávok… Klasicky, spoza bučka, odkazmi cez „sprostredkovateľov“.
Diskusia takmer žiadna. Chápem, ide o lokálny problém a s takými a podobnými sa stretávame na tom malom Slovensku všade a vari denne. Takže na čo sa nad tým vzrušovať?
Vlastne aj pre mňa by to mohla byť uzavretá kapitola, keby neznáma diskutérka rovno nenavrhla, že takí ako ja, teda zrejme takí „vrtáci“, by mali mať zakázané písať, hovoriť, vyjadriť verejne svoj názor, mali by mať zakázaný prístup do médií. Čo už? Vyzerá to tak, že príklady zhora (z NR SR) sú sympatické, naša spoločnosť sa pod vedením jedinej správnej strany dostáva do vyššieho levelu, ktorý charakterizujú zákazy poznať pravdu a vyjadriť názor na veci, u ktorých človek – občan – cíti a vidí, že sa týkajú aj jeho. Napísané tvrdšie: vyzerá to tak, že prichádza čas, keď treba držať zobák a krok a mašírovať v ústrety krajším, svetlejším zajtrajškom. Pravda, tie „hrozia“ iba ak tým, ktorí získali moc, bohatstvo a náramne sa čudujú, čo to ten „poddaný ľud“ vlastne chce. Slobodu? Demokraciu? Spravodlivosť? Férovosť? Ale, prosím vás, nebuďte smiešni – to sa už predsa u nás dávno nenosí. Paniu so stoličkou v NR SR považujú za smiešnu epizódu. Pre mňa taká smiešna nie je.