Veru, keď sa podívam z balkóna, ani sa mi nechce veriť, že je dnes 11. februára. Táto zima vojde do histórie ako jedna z najteplejších a najmä najsuchších. Azda to môžem napísať, hoci má tá biela pani ešte celý mesiac na to, aby si napravila pošramotenú povesť. Ktovie? Možno nám niečo ešte chystá, možno nás prekvapí v čase, keď by už mala vládnuť jar. Sú chvíle, keď mám pocit, že príroda stratila kalendár.
Osobne mi však takýto typ zimy vyhovuje. Tá rozprávkovo biela, zasnežená krajina je určite nádherná, obdivuhodná, rád sa ňou prejdem, rád sa ňou poteším, ale potom rýchlo šup – šup k teplej peci alebo aspoň radiátoru. Ale ak by som mal na výber a mal by som šancu žiť na spôsob sťahovavých vtákov, určite by som zamával krídlami a čau Slovensko. Otázne je, či by to bolo len kvôli ľadu a snehu. Možno skôr kvôli chladu, ktorý opanoval srdcia a mysle ľudí a ten môže byť rovnako krutý na rovníku ako na póle. To je však už o inom…
Mínus 41 °C!
Zima je taká, aká je. Lakonické konštatovanie. Ak sa meteorológovia prehrabú v spisoch svojich predkov, alebo ak nahliadneme do takých a onakých kroník, ľahko prídeme na to, že výkyvy v počasí môžeme vnímať podobne ako zmeny vo vlastnej nálade: raz žiarime ako slniečko, ale sú chvíle, keď sú naše tváre zachmúrené, ba z očí sršia blesky. Príroda sa aj s takýmto problémom – na rozdiel od mnohých z nás – dokáže vyrovnať, ba tá všemocná pani, ktorú si vážime obyčajne len verbálne, takú či onakú zimu za problém vôbec nepokladá. Možno viac si láme svoju múdru hlavu nad tým, ako sa zmenil ten tvor, ktorý ešte nedávno bol opicou, a prečo si sám seba nazval Homom sapiensom.
Takže nielen zimy, alebo práve nielen zimy, už nie sú také, aké bývali. Zostaňme však pri nich. Máme na to pádny dôvod. Písal sa 11. februára 1929 a teplomery v strednej Európe, a teda aj u nás, sa „zbláznili“. Učiteľ Ján Prosch, ktorý býval vo vtedy prosperujúcej poľnohospodárskej osade Pstruša pri Vígľaši, možno tiež neveril vlastným očiam, no v to ráno pred 85 rokmi ukázal teplomer na tamojšej hydrometeorologickej stanici, ktorú mal na starosti, naozaj neuveriteľných – 41 °C! Mráz priam sibírsky či antarktický. „Teploty“ blížiace sa k mínusovej štyridsiatke či klesnúce pod ňu zaznamenali v ten deň v celej strednej Európe. Napríklad v južných Čechách, v Litvínoviciach pri Českých Budějoviciach, bolo 11. februára 1929 až – 42,2 °C a aj meteorologické stanice zo západu a stredu Slovenska hlásili rekordné mrazy – 35 až – 38 °C. (Viac napr. na http://www.nun.sk/zima_1929.pdf). Nuž, bola to zima, do ktorej, veru, nebolo vhodné ani psa vyhnať. Ľudia sa síce mohli zohriať pri vykúrenej peci, ale museli sa postarať aj o dobytok, ktorý trpel v maštaliach, a ktorý vraj obaľovali do slamy, aby ho ochránili pred krutým mrazom. Pamätníci tvrdili, že voda, ktorú vyliali z vedra, vraj zamrzla skôr, ako dopadla na zem.
Na Pstruši, ktorá bola v medzivojnových rokoch živou ľudnatou poľnohospodárskou osadou, nazývanou aj Masarykov dvor, osadili Lesy SR a obec Vígľaš pred piatimi rokmi kamenný pamätník, ktorý ukazuje miesto, ktoré sa môže popýšiť slovenským mrazovým rekordom.
Trochu romantiky
Moja pamäť tak hlboko do minulosti, teda do roku 1929, nesiaha, je o štvrťstoročie mladšia. Napriek tomu aj v nej zostali krásne spomienky na parádne zimy za mladých liet, ktoré som prežil v horárni v čistej horskej prírode. Brodenie v metrovom snehu – to je jedna z najromantickejších spomienok na detstvo. Podobne ako obraz stromov zabalených v bielej krehkej perine, či vrzgot snehu pod nohami, a samozrejme vystrájanie s deťmi z najbližších lazov. Dnes sa mi tá rozprávka z mladých liet – teda zím – občas vynorí pred očami, keď sa vyberiem na turistickú vychádzku do našich hôr.
Hoci trvám na tom, že teplá časť roka je pre mňa tou sympatickejšou, uznávam, že aj zima má svoje čaro. Ako napríklad na tejto fotke, ktorú som vybral z môjho archívu a ktorá pochádza z Kremnických vrchov nad dedinou Nevoľné. Aj zima a mráz dokážu pozitívne zahrať na city, až tak, že keď som sa vrátil ku kozubu v útulnej chatke, pri romantickom svetle petrolejky som hodil na papier niekoľko viet, ktoré mi prebleskovali mysľou počas krátkej vychádzky. Ponúkam ich spolu s fotkou, len tak, na oživenie nezimného, zachmúreného dňa, vôbec si tým nerobím nároky rátať sa medzi majstrov poetického slova:
Bielou pláňou
Pod bielou hebkou perinou
spí svoj sen zadumaná pláň.
Jej vekmi zvráskavená tvár
hojí sa jak mozoľnatá dlaň.
Sem sa vždy a znova vraciam
zaboriac hlavu do vankúša
s pokorou hľadím na oltár,
nech očistí sa moja duša.
Pláň blýska sa, hviezdy planú,
iskierky bielučkého snehu.
Vietor ich prihnal túto noc,
aby v srdciach zažali nehu.
Biela pláň, nepoškvrnená
nohami zradného človeka.
V nej ukrýva sa čistota,
tá krása prírodná, tá krása odveká.
Od poézie ku každodennej próze
Od poézie ku každodennej próze nebýva ďaleko. Tuším to bolo tak pred 30 rokmi, keď u nás tiež vystrájal silný mráz. Vtedy zrejme padala ortuť v teplomere k tridsiatke. Spomínam si, že som bol vtedy nútený vracať sa z Košíc sporo vykúreným rýchlikom. Táto sibírska anabáza pokračovala štvorkilometrovým nočným pochod zo stanice na sídlisko do bytu, v ktorom stavbári, zrejme členovia BSP, namontovali radiátory iba ako dekoračný doplnok. Napriek tomu som tú klietku v našej králikárni považoval v tej chvíli za najútulnejšie miesto na celej zemi.
Berme zimu takou, aká je. A tešme sa, že ušetríme na zimnej údržbe ciest a chodníkov, takže tie peniaze budeme môcť využiť na iné účely, čo sa prejaví na menšom počte výtlkov, na novom asfalte… Či?
Viac na tému rekordného mrazu na Pstruši v dnešnej Pravde: http://spravy.pravda.sk/regiony/clanok/308156-rekordnych-41-stupnov-namerali-pred-85-rokmi/. Súčasťou je aj táto fotografia:
