Ján Ducký. Spomenul si dnes naňho niekto okrem jeho blízkych? Práve dnes by totiž oslavoval sedemdesiatku. Narodil sa 30. januára 1944 v Lehote pod Vtáčnikom.
Podľa informácií, ktoré som si „vygooglil“, ekonóm Ján Ducký už od roku 1983 pôsobil na ministerstve priemyslu Slovenskej socialistickej republiky a jeho kariéra vyvrcholila v desaťročí po novembrovom prevrate. Dostal sa do ministerského kresla vo vláde národného porozumenia a potom ešte dvakrát ako jeden z najbližších spolupracovníkov Vladimíra Mečiara. V roku 1996 vymenil ministerský post za zrejme lukratívnejšie miesto generálneho riaditeľa Slovenského plynárenského priemyslu. Po porážke HZDS vo voľbách v roku 1998 musel z neho odísť. Prišiel 11. január 1999. Na tento deň ohlásil tlačovku, na ktorej sa mal vyjadriť k rôznym obvineniam, ktoré sa spájali s jeho šéfovaním v SPP, ale aj s mečiarovskou privatizačnou rabovačkou. Nikto od neho však už nič nepočul. Ani nemohol. Do éteru sa rozletela správa o jeho zavraždení. Neznámy vrah si naňho počkal vo vchodovej časti domu, v ktorom Ducký býval, a štyrikrát naňho vystrelil z pištole.
Po tejto tragickej udalosti vyšli najavo informácie o tajomných zmenkách. Tie sa v médiách spomínali aj ako možný motív ďalšej vraždy. Večer 9. novembra 2010 vo vile v Limbachu niekto neznámy zastrelil právnika Ernesta Valka. Ani jedna z vrážd nebola doteraz vyšetrená, pričom od prvej ubehlo už priam neskutočných 15 rokov, od druhej „len“ tri roky. Nehovoriac o vražde Roberta Remiáša, o ktorej sa už nikto pravdu nedozvie. Ale zrejme to isté môžem napísať aj o dvoch spomenutých vraždách, hoci sa na ne nevzťahuje žiadna amnestia.
V súvislosti s Duckého vraždou sa dostal za mreže Ukrajinec Oleg, vtedy T., teraz K., ale súd ho pustil na slobodu, mohol sa vrátiť do svojej vlasti a ženbou si zmenil priezvisko. Zdá sa síce, že z toho úplne nevyviazol, no na cestu na Slovensku, kde by sa mal postaviť znova pred sudcu, vraj nemá peniaze. Ktovie? Napadlo mi, že by poňho mohli poslať vládny špeciál… Nečudoval by som sa, keby bol v prvých radoch bojovníkov na kyjevskom fronte. Možno mu ani nezáleží, na čej strane, hlavne, aby si vybil energiu, zostal „čistým“ a prípadne aj na tom niečo zarobil.
Tie posledné vety sú len také moje vízie. Ale na dnešnom Slovensku sa takmer denne môžeme presviedčať, že nič nie je nemožné. Až na takú „maličkosť“, ako je napríklad vyšetrenie vrážd alebo miliónových podvodov. Beda však chudákovi, ktorý v obchode ukradne syr a dva rožky! Policajti a súdy s ním urobia krátky proces a majú o pozitívny bodík viac. A niekedy stačí, aby sa traja – štyria vplyvní ľudkovia pri pive alebo skôr pri dobrom vínku dohodli a dokážu strpčiť život tomu, kto sa im z takej alebo onakej príčiny znepáči. Túto poslednú vetu som vôbec nenapísal náhodou. Zakladá sa na osobnej skúsenosti. Otvárať zobák a vypustiť z neho korenistejšie slová, či nebodaj ich napísať na papier, to je dnes na Slovensku horšie ako vražda.
Ale táto téma – to nie je moja parketa. Nemôžem však mlčať, keď vidím a cítim, že v tejto našej malej krajinke niečo poriadne smrdí. A tak sa len pýtam a možno vyzývam všetkých zodpovedných (alebo by aspoň takými mali byť), aby konečne boli chlapmi a povedali ľuďom pravdu. Tým zavraždeným to už život nevráti, ale určite by sa tým trošku v tej našej gubernii vyvetralo. Pravda, mnohí okolo mňa hovorili a hovoria: Tak im treba! Mafiánom! Dovolím si nesúhlasiť. Každá vražda je odsúdeniahodná.