Bude to trochu o futbale, ale najmä o podstatne väčšej hre, ktorá – na rozdiel od futbalu – by sa nemala hrať na góly, ale predovšetkým pre divákov, a tí – opäť na rozdiel od najmasovejšieho kolektívneho športu – by nemali byť iba pasívnymi pozorovateľmi deja na ihrisku zvanom štát.
Futbal je kolektívna hra. Je akosi prirodzene dané, že väčšina mladíkov, ktorí sa naučili o čosi lepšie kopnúť do lopty, by hrala najradšej vpredu, v útoku, dávala góly, lebo s nimi prichádza blažený pocit i sláva. U niektorých skôr, u niektorých dlhšie – a stáva sa, že u niektorých vôbec – príde čas, keď pochopia, že im lepšie padne iný post. Tu veľa závisí nielen od nádejného futbalistu, ale aj od schopností trénera. Keďže – ako som už podotkol – futbal je hra kolektívna, v tíme je rovnako dôležitý aj záložník, mozog mančaftu, ale kvalitný tím sa nezaobíde ani bez dobrého obrancu a brankára. A obísť nemôžeme ani náhradníkov a trénera.
Aj politický tím by mal byť v mnohom podobný tomu futbalovému.
Politická partia určite potrebuje dobrých útočníkov, ktorí budú rozbíjať súperovu obranu, vnášať do nej trošku chaosu a strieľať góly. Všetko v duchu fair-play, čo v našich podmienkach vôbec nie je bežné, skôr naopak.
Dôležitejší ako útočník je však záložník, motor, mozog tímu. Nemusí pritom behať s vyplazeným jazykom, môže si v pohode vykračovať po ihrisku (aj takých futbalistov – i kvalitných – sme mali a máme), ale musí vedieť byť v správnej chvíli na správnom mieste, musí vedieť svojich spoluhráčov dirigovať a poslať im načasovanú a presnú prihrávku.
Ani politický tím sa nezaobíde bez dobrej obrany a brankára, ktorý bude tou poslednou inštanciou, čo odráža útoky súpera. A pozor by si mal dať najmä na vlastné góly.
Ako vo futbale, tak aj v politike musí byť silná nielen jedenástka priamo na ihrisku, ale aj lavička náhradníkov, ktorí sú schopní v ktorejkoľvek chvíli sa zaradiť do rozbehnutého stroja. A je na trénerovi, aby si dokázal vytipovať „žolíkov“, ktorí neraz rozhodnú celý zápas.
Tréner. To musí byť osobnosť, ktorej meno nemusí až tak často znieť v médiách, ale ktorá dokáže dať tímu správnu fazónu, dokáže ho stmeliť, vybudovať v ňom zmysel pre kolektívnu spoluprácu, starať sa nielen o kondičku hráčov v poli, ale aj o ich psychickú a morálnu odolnosť, a to vľúdnym slovom, dobrou radou, ale – ak to inak nejde – tak aj zvýšeným hlasom a s hroziacim prstom.
Pokus dotiahnuť k nám zahraničného trénera sa v inom kolektívnom športe – hokeji – bohvieako nevydaril, ale možno v tom politickom ringu by mal väčší úspech a úctu ako hociktorý domáci odvážlivec či spasiteľ.
Tak ako vo futbale, tak aj v politike, sa hrá o veľké a za veľké peniaze. Tak ako vo futbale, aj v slovenskej politike – tak sa mi to vidí – by každý hral najradšej prvú ligu a pôsobenie v nižších súťažiach vníma ako niečo nedôstojné svojim schopnostiam, ktoré zväčša preceňuje. Pravda, najlepšie je hrať tú najvyššiu súťaž a popri tom si trošku privyrobiť aj v tých nižších. Taká je slovenská politická prax. Ak by takto uvažovali aj futbalisti, mohli by sa so svojou kariérou veľmi rýchlo rozlúčiť.
Jeden zásadný rozdiel medzi politickou a futbalovou hrou je v tom, že zatiaľ čo vo futbale je zmena dresu často na prospech ako hráča, tak i tímu, v politickom súboji to môžeme vnímať ako nežiaduci jav, ktorí nie je na osoh ani hráča, ani mužstva, ani diváka, hoci ten akoby si na takéto maniere politických hráčov už navykol.
Otázny je post rozhodcu. Mal by byť nestranný. Prezident? Mali sme tu vôbec takého, ktorý by bol férový voči všetkým tímom a nestranný? Ten by mi skôr pasoval do úlohy trénera. Vtedy by tú svoju nestrannosť nemusel kamuflovať. A čo tak, keby rozhodcom bol sám divák?
O politických hráčoch i o politickom rozhodcovi či trénerovi rozhoduje volič. Ten by nemal byť pasívnym divákom, ale mal by sa aktívne zapájať do diania na ihrisku zvanom štát. Samozrejme, nie bejzbalovými palicami, ale svojimi hlasmi, hoci história nás učí, že neraz je nevyhnutné krajné riešenie – vtrhnutie na ihrisko, neschopných hráčov, ktorí si zvykli na vysoký štandard a neraz prekypujú nie schopnosťami, ale povýšenectvom, vyhnať z bojiska a zložiť nový tím.
Hra, tá futbalová i politická, by sa však mala brať poctivo, bez zosmiešňovania súpera, bez snahy o jeho fyzické vyradenie z deja, s úctou k jeho majstrovstvu – k jeho názorom. Na tom ihrisku futbalovom, i tom s názvom štát, by sa malo hrať fair a predovšetkým pre dobrý pocit diváka. Len vtedy ten divák nebude pískať, ale bude tlieskať, len vtedy nebude mať dôvod niekde doma alebo v krčme pri pive nadávať, ale chváliť, len vtedy nebude mať dôvod zbúrať zábrany, vbehnúť na ihrisko a ručne – stručne vysvetliť, pre koho tá hra je, kto si za to divadlo poctivo platí.