Pred 150 rokmi, 18. decembra 1863, sa narodil v Štajerskom Hradci František Ferdinand Karol Ľudovít Jozef Mária Habsbursko-Lotrinský Rakúsky d’Este, jeho kráľovská výsosť, korunný princ a rakúsky arcivojvoda.
Tak znie celé dlhé meno a titul príslušníka habsburského rodu, ktorý mal zasadnúť na rakúsko-uhorský trón po Františkovi Jozefovi I. Pri našej malej spomienke zostaňme pri dvoch menách: František Ferdinand.
Z mladých liet
Bol prvým dieťaťom Karola Ľudovíta, brata rakúskeho cisára Františka Jozefa I., a jeho manželky Márie Annunciaty, v ktorej žilách kolovala bourbonská krv – bola dcérou kráľa oboch Sicílií Ferdinanda II.
Matka mu zomrela na tuberkulózu, keď mal sedem rokov. Dokonale mu ju však nahradila macocha Mária Terézia Portugalská, ktorá sa venovala všetkým deťom s nevšedným citom a starostlivosťou. Pravda, chlapci habsburského rodu museli prejsť tvrdou chlapskou výchovou a nie inak tomu bolo aj v prípade Františka Ferdinanda. Ako 15-ročný si obliekol uniformu a stal sa poručíkom 32. uhorského pešieho pluku. Voľný čas trávil obyčajne v Reichenau an der Rax, kde sa venoval svojej najväčšej záľube – lovu. Historici si dali tú námahu, že spočítali, koľko zvierat na poľovačkách pripravil o život. Dospeli k priam neuveriteľnému číslu 272 511! Nuž, neviem, toto číslo sa mi vidí prehnané. V každom prípade by si tým nezískal sympatie ochrancov prírody. Ochrana prírody bola však v tom čase v plienkach.
K následníctvu sa dostal po tragickej smrti bratranca Rudolfa
Okrem lovu bolo veľkou vášňou mladého Františka Ferdinanda cestovanie. V roku 1883 navštívil Taliansko. Dôvod bol viac ako prozaický – išiel si pozrieť obrovské majetky, ktoré mu padli do náručia ako dedičstvo po modenskom vojvodovi Františkovi V. Pravda, podmienkou dedičstva bolo, aby sa naučil po taliansky, čo sa mu nikdy nepodarilo, nepatril totiž medzi ľudí obdarených zvládnuť cudzie reči. S ďalšou podmienkou, aby pripojil k svojmu menu rodové priezvisko d´Este, však ochotne súhlasil. O dva roky neskôr precestoval Egypt, Palestínu, Sýriu a Turecko, v roku 1889 sústredil svoju pozornosť na spoznanie Nemecka a v roku 1892 sa vybral na cestu okolo sveta, ktorá trvala 14 mesiacov. Počas nich prešiel asi 70 000 km.
Napriek urodzenému pôvodu sa k následníctvu dostal až po tragickom úmrtí jediného cisárovho syna a svojho dobrého priateľa Rudolfa, ktorý v januári 1889 v rakúskom zámočku Mayerling spáchal so svojou milenkou samovraždu.
Tuberkulóza, ktorá pochovala jeho matku, sa preniesla aj na Františka Ferdinanda. Naplno uňho prepukla v roku 1895 a trvalo tri roky, kým sa mu podarilo uzdraviť a mohol sa plne venovať príprave na budúce vládnutie. Keďže jeho otec Karol Ľudovít sa počas púte do Palestíny napil vody z rieky Jordán a zomrel na týfus, bolo jasné, že práve František Ferdinand zasadne na trón po úmrtí Františka Jozefa I.
Sen o Veľkom Rakúsku
Svojou politikou si František Ferdinand nezískal len prívržencov, ale aj veľa nepriateľov. Určite sa nestal populárnym u druhého národa rakúsko-uhorskej monarchie – Maďarov. Tí totiž ťažko znášali jeho kritický pohľad na rakúsko-uhorské vyrovnanie, jeho názory a plány na nové usporiadanie vo Veľkom Rakúsku, v ktorom by dostali plnohodnotné uplatnenie všetky národy. Pre reformu v politickom usporiadaní ríše zriadil poradný zbor.
Aký bol vlastne následník trónu František Ferdinand? „Bol potomkom dvoch príslušníkov oboch najskvelejších dynastií svetových dejín – Habsburgovcov a Bourbonovcov,“ napísal o ňom rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Leopold Berchtold. „Krvou celkom odlišné kniežacie rody so svojimi špecifickými, hodne kontrastujúcimi vlastnosťami vtlačili mu týmito protikladmi istú nevyrovnanosť a originalitu. To, čo bolo v jeho povahe jednoduché, prirodzené, družné, zmysel pre patriarchálny život a pokoj v mysli, ušľachtilé dbanie na osobnú dôstojnosť a na udržiavanie rodovej tradície – to takpovediac starorakúske – zdedil po svojom otcovi Karolovi Ľudovítovi. To bolo habsburské dedičstvo od cisára Františka a od veľkej Márie Terézie. Naproti tomu vášnivosť, hnevné vzplanutie, pýcha, autokratické správanie neznášajúce odpor, ktoré boli vlastné jeho naturelu, práve tak ako zmyselné potešenie z krásy, z tvaru a farby, z výtvarného umenia, z vkusnej nádhery – to bolo bourbonovské.“
Sobáš s grófkou Žofiou
Vzťah medzi cisárom Františkom Jozefom I. a následníkom trónu bol zložitý. Cisár však nemal na výber, a to ani vtedy nie, keď sa František Ferdinand rozhodol oženiť s českou grófkou Žofiou Chotkovou. Nezodpovedala totiž habsburským tradíciám, bola len dvornou dámou arcivojvodkyne Izabely. František Ferdinand sa však svojej lásky nevzdal a 1. júla 1900 sa na zámku Zákupy konala svadba. Cisár, ktorý sa jej nezúčastnil, si vymohol aspoň to, že Žofia nesmie používať titul cisárovnej a potomkovia nemajú nárok na trón. Na svadobný dar však cisár nezabudol: Žofiu vymenoval za kňažnú z Hohenbergu s titulom Ihre Durchlauch.
Šťastní manželia žili vo viedenskom zámku Belvedere, ale príjemnejšie sa cítili v českých zámkoch Zákupy a Konopiště, kde sa im narodili štyri deti – dcéra a traja synovia, tretí syn však zomrel hneď pri pôrode. Prísny cisársky protokol zakazoval, aby Žofia sprevádzala svojho manžela pri oficiálnych príležitostiach. Prvýkrát sa tak stalo až v roku 1914 počas jeho ceste do Bosny. A ako sa ukázalo – bolo to aj posledný krát.
Výstrely v Sarajeve
Z Viedne do Bosny cestovali v náhradnom salónnom vagóne, v ktorom nefungovalo elektrické osvetlenie, takže sa svietilo len sviečkami. Podľa spomienok osobného tajomníka Paula Nikitscha František Ferdinand opúšťajúc vozeň údajne povedal: „Čo hovoríte na to osvetlenie? Ako v hrobke, či nie? Najskôr príde môj horiaci voz do stanice a tento cudzí takisto nechce zjavne spolupracovať. No, žite blažene. Dovidenia.“
Nedeľné ráno 28. júna 1914 ukazovalo v bosnianskej metropole Sarajeve na krásny letný deň. Kolóna áut sa vydala smerom k radnici. V davoch, ktoré zaplnili ulice, neboli iba prívrženci monarchie a zvedavci, ale aj skupina mladých Srbov odhodlaných následníka trónu pripraviť o život. Asi desať minút po desiatej na auto, v ktorom sedel František Ferdinand so Žofiou, vyletel z ulice neznámy predmet. Arcivojvoda ho údajne odrazil rukou. Ukázalo sa, že išlo o nálož, ktorá vďaka tejto reakcii vybuchla až pod ďalším autom a zranila jeho pasažierov i niekoľko divákov. Hoci bosniansky vojenský veliteľ Oskar Potiorka túto udalosť zľahčoval, predsa len sa rozhodli zmeniť ďalšiu trasu, čo však dal neskoro vedieť šoférovi, ktorý zle odbočil a musel cúvať. Túto situáciu využil Gavrilo Princip, predral sa davom a z blízkosti vypálil z pištole dve rany. Prvá guľka po odraze zasiahla Žofiu do brucha a spôsobila jej smrteľné zranenie, druhá zasiahla do krku Františka Ferdinanda, ktorý napriek ťažkému zraneniu sa snažil prebrať umierajúcu manželku. Po piatich minútach však aj on stratil vedomie a krátko na to umrel. Atentátnik sa pokúsil o samovraždu, ale starú tabletku s cyankálim vyvrátil a pištoľ mu ľudia vytrhli z ruky skôr, ako mohol ešte raz vystreliť. Keďže nemal 20 rokov, nemohli ho odsúdiť na trest smrti, no neprežil kruté podmienky väznice v Terezíne.
Sarajevské výstrely neznamenali len smrť následníka trónu a jeho manželky. Mali ďalekosiahlejšie následky. Necelý mesiac po atentáte, 23. júla 1914, rakúsko-uhorská vláda poslala Srbsku ultimátum, ktoré Srbi nemali šancu prijať. Svojho jediného ochrancu videli v cárskom Rusku. O päť dní na to sa rozpútalo prvé veľké vraždenie 20. storočia, ktoré zachvátilo celú zemeguľu a prinieslo milióny mŕtvych a zmrzačených.