Uvedomujem si, že niektoré historické fakty sa dnes „nenosia“, napriek tomu si dovolím pripomenúť dve udalosti spred 70 rokov. Ak nie pre nič iné, tak aspoň preto, aby táto stránka nevyzerala až taká politická, hoci ani v tomto prípade som sa nemohol politike úplne vyhnúť.
V novembri 1943 sa česko-slovenskí vojaci významne podieľali na oslobodzovaní ukrajinskej metropoly Kyjev. O 10 dní neskôr padol v bojoch v ďalšom ukrajinskom mestečku Ovruč Ján Nálepka.
Niektoré historické fakty sa dnes už „nenosia“, vnímajú sa ako zastarané, prekrývajú ich iné „priority“. Najčastejšie sa ich snažia zmazať, alebo aspoň premazať tí, ktorí o nich ani nechcú počuť, označiac ich za ruskú, či komunistickú, boľševickú propagandu. Pritom neraz tak činia tí, ktorí sa ešte nedávno klaňali červeným bohom…
Česko-slovenskí vojaci boli prví v centre Kyjeva
Cítim a vidím stratu záujmu aj o taký nespochybniteľný fakt, ako je účasť česko-slovenských vojakov po boku Sovietskej armády v boji proti fašizmu. Neraz sa stretávam až s takými nemúdrymi konštatovaniami, ktoré v neznalom môžu navodiť pocit, že tí naši svobodovci boli akoby len na výlete, či div nie sú sťaby zradcovia. Nuž, keby boli bojovali na západnom fronte, boli by z nich dnes onakvejší hrdinovia.
Pred 70 rokmi vrcholili tvrdé boje o Kyjev. Velenie sovietskych síl chcelo, aby Červená armáda vyhnala nemeckých okupantov do 7. novembra, teda do osláv výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Napriek tomu, že sa útok nezačal v naplánovanom termíne, cieľ sa splniť podarilo. Významne k tomu pomohli aj vojaci 1. československej samostatnej brigády, ktorá bojovala v zostave 38. armády.
Útok na Kyjev sa začal ráno 3. novembra 1943 delostreleckou prípravou, do ktorej sa zapojilo aj česko-slovenské delostrelectvo. Piateho novembra dostala česko-slovenská brigáda rozkaz dobyť kyjevské predmestie Priorka. V priebehu dňa túto úlohu splnila. Generál Jan Kratochvíl, ktorí išiel v bojovom šíku, usúdil, že situácia je vhodná na to, aby jeho vojaci pokračovali v útoku. Počas nočných bojov sa práve česko-slovenská brigáda ako prvá dostala ráno 6. novembra do centra Kyjeva a prispela tak významnou mierou k oslobodeniu ukrajinskej metropoly.
Viac na http://sk.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%A1_bitka_o_Kyjev
Podľa http://www.klubvtn.info/info_18.htm v bojoch o Kyjev padlo 30 česko-slovenských vojakov a 80 bolo zranených. Opýtal som sa mojich kyjevských priateľov, ako je to s hrobmi, ale do dnešného dňa som nedostal odpoveď. Budem rád, keď sa k tomu niekto vyjadrí v diskusii.
Traja dôstojníci, ktorí velili česko-slovenským vojakom v bojoch o Kyjev, Antonín Sochor, Richard Tesařík a Josef Buršík, boli vyznamenaní titulom Hrdina Sovietskeho zväzu a brigáda dostala Suvorovov rad II. stupňa.
Nálepka išiel príkladom
Ján Nálepka je rodákom zo Smižian. Pred rokom sme si pripomenuli 100. výročie jeho narodenia. Pri tej príležitosti v ukrajinskom mestečku Ovruč, v ktorom padol, odhalili pamätník s menami 102 slovenských vojakov Zaisťovacej divízie, ktorých telá spočívajú vo vojnových hroboch v Ovruči a okolí. Nálepka tam má tri pomníky: prvý z ružovej žuly na mieste, kde padol, druhý na mieste, kde bol dočasne pochovaný, a tretím je busta pred ovručskou základnou školou, ktorá nesie Nálepkovo meno. V nej je aj pamätná izba venovaná Nálepkovi a ďalším slovenským partizánom. (Mimochodom, medzi Nálepkovými partizánmi, ako dosvedčujú aj dobové fotografie, bol aj Viliam Šalgovič, ktorého poznáme najmä ako predsedu Slovenskej národnej rady z normalizačných rokov 1975 – 89 a ktorý 6. februára 1990 spáchal samovraždu).
Ján Nálepka obliekol rovnošatu slovenského dôstojníka už v roku 1939. O dva roky neskôr ho odvelili na východný front, stal sa náčelníkom štábu a zástupcom veliteľa 101. pešieho pluku Zaisťovacej divízie. Podarilo sa mu nadviazať spojenie s bieloruskými partizánmi, ktorým dodával nielen informácie, ale ich aj zásoboval potravinami, strelivom, liekmi. Historiografia zaznamenala mnohé fakty, medzi nimi aj ten, že zachránil obyvateľov 14 bieloruských dedín, ktoré sa chystali Nemci vypáliť a ich obyvateľstvo vyvraždiť. Pozri http://www.hlavnespravy.sk/kpt-jan-nalepka-zachranil-pred-vyvrazdenim-strnast-bieloruskych-dedin/25351/ V protiklade s tým vojaci 102. pešieho pluku sa zapájali po boku Nemcov do bojov s partizánmi a tvrdšie, i brutálne vystupovali voči civilnému obyvateľstvu.
Samozrejme, že táto Nálepkova protinemecká aktivita nemohla zostať dlho utajená, takže Repkin – ako bolo Nálepkovo krycie meno – zvolil 15. mája 1943 prechod do partizánskeho tábora. Dostal možnosť presunu k formujúcej sa Svobodovej jednotke, ale rozhodol sa zostať v radoch partizánov, kde vytvoril a velil 1. československému partizánskemu oddielu v ZSSR, bojujúcemu v radoch partizánov generála Saburova. Úlohou oddielu bolo ničiť nemecké kolóny a technické prostriedky, mínovať cesty, železnice a mosty.
Posledný boj
16. novembra 1943 zaútočili partizáni na mesto Ovruč, kde sídlila asi 8-tisícová nemecká posádka. Slovenskí vojaci dobyli most na rieke Norin a mohli si odpočinúť. Nálepka však Saburova požiadal, aby mohli pokračovať v útoku na železničnú stanicu, kde sa sústreďovala veľká skupina fašistov. Napriek nepriateľskej presile zaútočili. Spolubojovníci spomínali, že Nálepku zasiahla dávka z guľometu, padol s výkrikom „Bite vrahov!“ a vydýchol naposledy. V jeho tele našli 16 rán a črepinu z míny. Okrem neho v tomto boji padli ešte štyria slovenskí vojaci – partizáni.
Nálepkovci po boji o Ovruč, v ktorom prišli o svojho veliteľa, zvolili presun do 1. československej samostatnej brigády v ZSSR.
Krátko pred koncom vojny, 5. mája 1945, vyhlásili Jána Nálepku za Hrdinu Sovietskeho zväzu in memoriam. Bol prvým Slovákom s týmto titulom. Po ňom ho dostal (ak nerátame kozmonauta Vladimíra Remeka, ktorý mal česko-slovenských rodičov) len Gustáv Husák ako darček k sedemdesiatke. Zásluhy oboch sú určite neporovnateľné. Ale tak to už s vyznamenaniami chodí. Nie je to len špecialita starých čias. V tejto súvislosti však musím ešte dodať, že 31. augusta 1996 Jána Nálepku vyznamenali Radom Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam a 7. mája 2004 ho prezident Slovenskej republiky vymenoval in memoriam do hodnosti brigádneho generála.
O živote Jána Nálepku vzniklo viacero kníh biografického i románového charakteru. V roku 1972 nakrútil režisér Martin Ťapák film Zajtra bude neskoro, v ktorom hlavnú postavu kapitána Nálepku zveril hercovi Milanovi Kňažkovi.