Keď som sa dnes vŕtal v historickom kalendári, prevŕtal som sa aj k informácii, že práve pred desiatimi rokmi mestá Krakov a Bratislava obnovili zmluvu o oficiálnom partnerstve.
Kedysi sme tomu hovorili družba. Je to síce krásne slovenské slovo, ale v našej materčine nemá len ten význam, ktorý mám v tejto chvíli na mysli. Citujem, čo mi napísal môj milý počítač: „Družba je mládenec sprevádzajúci mladuchu alebo družičku pri svadobnom obrade“. Je to pekné, tradičné… A najkrajšie bolo, keď sa družba na druhé ráno našiel s družičkou v jednom pelešteku. Ale to partnerstva, ktoré mám dnes na mysli, netýka.
V ruštine je družba celkom milé slovo, označujúce priateľstvo. Zaužívali sme si ho používať aj v slovenčine a dokonca to schvaľuje aj môj počítačový dozor, vychádzajúci z Krátkeho slovníka slovenského jazyka, ktorý ma poučuje, že družba je aj 1. priateľstvo, 2. prospešné pracovné a spoločenské styky inštitúcií, orgánov a podobne, dohoda o nich.
Predpokladám, že aj medzi Bratislavou a Krakovom bola na počiatku družba. Neviem, na akej úrovni, neviem, odkedy dokedy, ak ju pred desiatimi rokmi obnovili, tak z nejakého dôvodu bola prerušená, alebo zastala na mŕtvom bode. Ale družba sa už dnes nenosí. Lepšie znie partnerstvo, hoci aj toto slovo môže mať svojich odporcov. Najmä vtedy, ak sú partneri jednosmerne orientovaní, čo v prípade miest môže byť výhodou.
Tento vzťah sa zvykne v angličtine označovať aj ako „twin towns“, teda mestá dvojičky, alebo „sister cities“ – sesterské mestá. Nuž, s tými dvojičkami by som bol trošku opatrnejší, dobre vieme, prečo. Podľa mňa by to však vystihovalo spoluprácu takých miest, ktoré majú spoločný zrod, čo pripadá do úvahy naozaj len v málo prípadoch.
Z celej tejto mojej úvahy mi vychádza, že slovko družba, hoci je z ruštiny, výstižnejšie charakterizuje tieto vzťahy. Je to priateľstvo, ale cítiť za tým čosi viac, niečo, čo slovko družba označuje prinajmenšom zvukomalebnejšie ako kostrbaté partnerstvo a slovenskejšie ako anglické pomenovania.
Podľa mňa slovo družba má svoje miesto v slovenčine, a to aj v tom ruskom význame. Nevidím dôvod, aby sme sa zaň hanbili. V tejto súvislosti som si spomenul na koniec leta 1968. To som bol tínedžer a veľmi rád som mal ruské vajcia. Márne som ich však v miestnych lahôdkach hľadal, ba keď som vyslovil prianie, že by som chcel ruské vajce, pozerali na mňa spoza pultu nechápavo, ako keby som spáchal ten najväčší hriech. Stali sa z nich vajcia obložené. Chutili mi rovnako ako predtým a náhodou práve včera som si jedno kúpil; len tak, na zahryznutie k pivu. A celkom sa mi páči, že sa na obal nehanbili napísať, že je to vajce ruské.