agenturatortura

„Borodáč nás učil po javisku chodiť, Jamnický tancovať,“ napísal vo svojich memoároch herec František Zvarík. Herec, režisér, scenárista a pedagóg Ján Jamnický sa narodil pred 110 rokmi, 20. mája 1908.

Ján Jamnický pochádzal z rodiny evanjelického farára z oravskej dediny Jasenová, situovanej pod majestátnym Chočom. Nemohol si nevšímať malebnú prírodu okolo seba, ale ešte viac času trávil v spoločnosti kníh. Zaujala ho filozofia a umenie – hudba i maliarstvo – a uvažoval nad štúdiom architektúry. V roku 1926 však začal v Bratislave študovať medicínu.

Všetko sa zmenilo, keď sa počas praxe v nemocnici zoznámil s Vilmou Březinovou. „Na jednej prednáške som narazila do študenta s neuveriteľne sugestívnymi temnými očami,“ spomínala si s odstupom rokov Vilma Jamnická. „Ale až po čase mi poslal pohľadnicu a pozval ma rande – na cintorín!“

Očarený svojou budúcou manželkou – a ona ním – zanechal po dvoch rokoch medicínu a prešiel na Hudobnú a dramatickú akadémiu pre Slovensko. Rodičia neboli týmto krokom nadšený, preto dal na ich radu a zároveň študoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Obe štúdiá úspešne zavŕšil v roku 1932.

O dva roky neskôr sa s Vilmou oženil. Ich hniezdočkom lásky sa stal bratislavský Hausberg, kde im robili spoločnosť spevavé vtáky, ale i Jánova sestra Elena, manželka architekta Emila Belluša. Spoločne sa radi túlali starobratislavskými uličkami. Do ich viech vnášal Ján Jamnický kus poézie a umenia. Tak sa zoznámil aj s Vladimírom Sýkorom. Bolo to osudové stretnutie. Jamnický dostal na scénu SND Sýkorovu hru Tanec nad plačom. Autor ju ponúkol pod pseudonymom Peter Zvon, premiéry sa však nedožil a zanechal po sebe vdovu, herečku Oľgu Sýkorovú, ktorá zasiahla do Jamnického života.

Očarenie z manželstva s Vilmou totiž vyprchalo. Problém bol príliš citlivý, napriek tomu manželia Jamnickí navonok žili spolu, hoci Ján našiel zaľúbenie vo vdove Oľge Sýkorovej a Vilma hľadala útočište u starého priateľa, diplomata Alexandra Kunošiho, ktorý však zomrel na srdcový infarkt v posledný augustový deň roku 1962. Všetko smerovalo k rozvodu. „V deň, keď som sa rozviedla s doktorom Jamnickým, som súčasne nadránom stratila aj dlhoročného priateľa. A Ján sa znova oženil. Po Oľge Sýkorovej mal ďalšie lásky a jedna z nich sa stala jeho druhou manželkou. Osud je zvláštny repertoár. Práve desať rokov po týchto udalostiach umrel v Tatrách Ján Jamnický,“ spomínala v jednom z rozhovorov pani Vilma.

Ale to už predbieham chod udalostí.

Už počas štúdií herectva zverili Jánovi Jamnickému okrajové úlohy na javisku Slovenského národného divadla, ktorého riadnym členom sa stal v roku 1932, keď mu Andrej Bagar zveril hlavnú postavu v hre slovinského dramatika Ivana Cankara Pohoršenie vo svätofloriánskej doline. Nesklamal, ale kritici boli naňho prísni: na jednej strane vnímali pozitívne jeho javiskové vystupovanie, reč, pohyb, na druhej mu vyčítali monotónnosť, chlad… Na rozdiel od vtedy preferovaného realistického herectva Jamnický dával prednosť náznakom. To mu umožnilo vyniknúť v drámach, horšie to už bolo v inscenáciách Tajovského a iných slovenských autorov, v hrách zasadených do dedinského prostredia, v ktorých ho kolegovia prevýšili. Mohli by sme povedať, že ako zarytý vegetarián a abstinent so svojskou povahou „nezapadol do kolektívu“. Napokon sa v roku 1949, teda ako 41-ročný, rozhodol s herectvom na našej najvýznamnejšej divadelnej scéne rozlúčiť.

Režisér Janko Borodáč ho už v začiatkoch hereckej kariéry prizýval k dramaturgickej práci a podnietil ho aj k prekladom hier cudzích autorov. To boli prvé kroky, ktoré herca Jána Jamnického zmenili na režiséra. Debutoval rozprávkou Stratil sa hlásnik Cibuľa, na ktorej prípravu mal len štyri dni. Neskôr mu zverili aj náročné drámy Moliéra, Shakespeara, Schillera, Ibsena, zo slovenských autorov najmä Ivana Stodolu. Stal sa z neho maniak, ktorý celý svoj život videl v divadle. Za sedem rokov režijne pripravil 23 hier svetových autorov a popri tom sám stvárnil 84 postáv, z ktorých si získala uznanie najmä rola Kreónta v Antigone.

Veľký vplyv naňho mal študijný pobyt v Moskve v roku 1936. „A nakoniec sme všetci na Othellovi v Moskve plakali – tak hrali,“ zhrnul svoje dojmy po návšteve predstavenia vedeného režisérom Nikolajom Pavlovičom Ochlopkovom. „Prvý raz som zažil to, čo požaduje Aristoteles od tragédie: katarzis, očistenie – nie ponurú dusivú beznádejnosť spoločenských tragédií, ale katarzis na vlastnom tele.“

Aj v režijnej práci presadzoval náznak, štylizáciu, čo sa pozitívne prejavilo najmä vo veršovaných drámach. V roku 1944 pripravil Stodolovu Komédiu, ktorá sa nestretla s porozumením vedenia SND. Ukázalo sa, že to bola jeho posledná divadelná réžia. V povojnovom období sa sústredil na prácu v Československom filme ako režisér, scenárista, i herec. Debutoval vo filme Varúj…! v roku 1947, objavil sa vo Vlčích dierach a v ďalších filmoch. V 60. rokoch spolupracoval s televíziou a rozhlasom.

Už v rokoch 1937 – 44 pripravoval hercov na Hudobnej a dramatickej akadémii a neskôr – v rokoch 1949 – 52 – na Vysokej škole múzických umení, ktorú pomáhal zakladať a na ktorej viedol Katedru herectva a réžie. V roku 1953 odišiel do dôchodku – údajne kvôli zdravotným problémom. Príčinu môžeme nájsť skôr v jeho nerobotníckom pôvode – jeho otec i starý otec boli evanjelickými kňazmi. Pôsobenie v umeleckom svete obmedzil na účasť na recitačných prehliadkach. Pre pamätníkov sú nezabudnuteľné poetické predstavenia Jána Jamnického a Evy Kristínovej.

V roku 1968 sa nakrátko vrátil na scénu SND. V hektickej dobe dramaturgia dala do plánu inscenáciu Čechovovej hry Višňový sad. Mladí herci sa postavili na zadné a odmietli hrať „Rusa“. Akosi im unikol rozdiel medzi umením a politikou. Vtedy si SND zavolalo na pomoc Jamnického – a uvedenie hry bola tá najprirodzenejšia odpoveď na okupáciu Československa v auguste 1968. V roku 1970 ocenili Jamnického celoživotné dielo titulom národný umelec, čo však vnímal ako danajský dar, ba za ocenenie „kolaborácie“, s čím sa nedokázal zmieriť do konca života. V roku 1991 mu udelili Rad T. G. Masaryka III. triedy, pravda už len in memoriam.

Jána Jamnického vnímajú pamätníci i kunsthistorici ako extravagantného a kontroverzného umelca. Miloval hory a predovšetkým Vysoké Tatry, ktorých štíty obdivoval počas pobytov u deda vo Vyšnej Boci, do ktorých sa rád vracal a ktoré sa mu stali osudné. V lete 1972 sa liečil v Tatrách zo silného zápalu pľúc. K fyzickej chorobe sa pridali depresie. „Možno bolo tou poslednou kvapkou sklamanie nad kuchármi v liečebni, ktorí mu nedokázali pripraviť vegetariánsku stravu podľa jeho prísnych noriem,“ vyjadrila sa so štipkou irónie jeho bývalá manželka. Pravdou je, že v tom čase sa o vegetariánskej strave u nás len šuškalo a kuchár Jankulík nebol nadšený z toho, že štyrikrát denne musel pre jediného celebritného hosťa vymýšľať a pripravovať špenáty, lečá, kapusty, pirohy… Napriek tomu sa mu snažil ulahodiť.

V jeden augustový deň roku 1972 sa vybral na túru a nevrátil sa z nej. „Išiel som na Kriváň. Ak nevyjdem, som na Sedielku,“ našla upratovačka odkaz v jeho izbe. Zalarmovala lekárku a tá horskú službu. Našli ho a zniesli na Jamské pleso, kde si ho prevzala sanitka a odviezla do popradskej nemocnice. Jeden zo záchranárov Pavel Rajtár sa vyjadril, že „na Sedielku si pán profesor ustlal, vetrovku pod hlavu, palicu zapichol vedľa seba, tak ho v polosede našli, pod ním nádherná panoráma Liptova, okolo tatranské končiare. Pri ňom škatuľka od tabletiek. A od džúsu. Páchla po hubách… Zistilo sa, že si do džúsu nadrobil hrsť muchotrávok zelených. Vegetarián do ostatku.“ Napriek snahe lekárov Ján Jamnický 4. augusta 1972 zomrel. Tajomstvom zostane, či sa tak stalo podchladením, alebo sa pod smrť podpísali hlboké depresie a pod ich vplyvom dobrovoľný odchod zo života.