agenturatortura

Na slávne pltnícke tradície nadväzujú nielen na Orave, Váhu či Dunajci, ale aj na Hrone. Prvé pltnícke združenie zo Zvolena ponúka plavbu z Majera pri Banskej Bystrici po Revištské Podzámčie.

Historické pltníctvo na Hrone stojí trošku v tieni Váhu a aj to súčasné, turistické zatiaľ nedosahuje takú atraktivitu ako na Váhu, Dunajci či Orave. Ale kto sa rozhodol prijať ponuku 1. pltníckeho združenia na Hrone, môže potvrdiť, že ide takisto o príjemný a niekedy i adrenalínový zážitok.

Z histórie pltníctva na Hrone

Práve o hronských pltníkoch sa zachovala prvá písomná zmienka. Nájdeme ju v zakladajúcej listine kláštora v Hronskom Beňadiku, ktorú vydal Gejza I. v roku 1075. Podľa nej tamojšie opátstvo malo právo vyberať od pltníkov mýto. Keďže v tom čase bolo ešte v Podunajsku dosť stavebného dreva, môžeme predpokladať, že plte slúžili predovšetkým na prepravu najrôznejšieho tovaru, ktorý produkovali obyvatelia stredného Pohronia.

Pltníctvo na Hrone prežilo doby rozkvetu i útlmu. Horehronskí drevorubači museli zásobovať drevom predovšetkým blízke prosperujúce banské a hutnícke podniky, ktoré sa snažili obmedziť vývoz dreva. Situácia sa zlepšila po vyhnaní Turkov z dolného Uhorska. Vtedy sa zvýšil dopyt po stavebnom dreve v Budíne a Pešti, ale aj na Dolnej zemi, takže hronské plte neraz leteli nielen po svojej materskej rieke, ale aj po Dunaji až ďaleko na Balkán. Od roku 1765 dohliadali na transport dreva po Hrone tzv. transportoficieri v Jalnej a Žarnovici, ktorí kontrolovali aj to, či sú plte riadne označené, ociachované. V 19. storočí pltníctvo na Hrone prekvitalo, a to najmä po roku 1871, keď lesné hospodárstvo odčlenili od baníctva. V historických záznamoch sa spomína, že pltníci dokázali prepraviť aj ťažké zvony a kanóny z Banskej Bystrice alebo mlynské kamene z Hliníka nad Hronom. Údaje z roku 1872 hovoria, že dolu Hronom sa v tom roku od jari do jesene splavilo okolo 200 000 m³ palivového dreva, zhruba rovnaké množstvo šindľov, dosák, lát, asi 50 000 centov medi a medených výrobkov, 200 000 centov papiera, najrôznejšie remeselnícke výrobky (košíky, kuchynský hlinený i drevený riad, kožuchy, modrotlače, čipky…), ale i plátno, truhlice a iný nábytok, bryndzu, syry, lesné plody, proste všetko, čo ponúkli výrobcovia na hornom a strednom Hrone na predaj. Nechýbala ani pálenka, ktorú sa pltníci neraz snažili skryť pred prísnymi mýtnikmi, a ktorou sa radi potúžili počas plavby a najmä večer, keď „pribili“ plte. Na nich sa radi zviezli aj „stopári“, no vraj sa stali i také prípady, keď sa z nich vykľuli zbojníci.

Dolu Hronom zleteli plte za 4 – 5 dní, no boli aj takí frajeri, ktorí zariskovali, využili rýchle vlny a plavbu zvládli za dva a pol dňa. Keď dopravili tovar do cieľa, rýchlo sa vracali domov. V dávnejších časoch pešo či na príležitostných povozoch, koncom 19. storočia, keď sa aj pri Hrone zaleskli koľajnice železnice, sa vracali vlakom. Za veľmi úspešnú sezónu považovali, keď sa im podarilo splaviť Hron osemkrát.

Železnica znamenala zásah do pltníctva, keďže vlakom sa dal tovar prepraviť nielen po prúde rieky, ale aj proti jej toku. Napriek tomu si pltníci udržali svoje postavenie až do medzivojnového obdobia. Najmä na Váhu sa viac ako železnica pod zánik pltníctva pričinila výstavba priehrad. Posledný splav dreva na Hrone zo Slovenskej Ľupče do Banskej Bystrice je známy z roku 1942.

Tvrdá a nebezpečná robota

Na najhornejšom toku Hron nemal dostatočnú šírku a výšku vodnej hladiny, aby sa po nej mohli plaviť veľké plte. Napriek tomu sa sila rieky a jej prítokov využívala na plavenie dreva do blízkych banských, hutníckych a drevárskych podnikov. Po príchode skúsených lesných majstrov z rakúskych Álp v polovici 16. stor. sa začali budovať tajchy, z ktorých sa vypúšťala voda pre potreby plavenia. Prvou významnou pltníckou stanicou na hornom Hrone bol Bacúch, kde sa zbíjali plte z dvanástich až šestnástich klátov a za tri – štyri hodiny zleteli do Banskej Bystrice naložené guľatinou, latkami, doskami, ale i železiarskymi výrobkami.

Medzi dôležité pltnícke stanice patrila Radvaň, kde skúsení pltníci obyčajne spojili dve plte s celkovou dĺžkou okolo 35 m. Na nich dokázali uviezť 30 až 40 m³ nákladu. Na plti stála kolibka, v ktorej si pltníci schovávali oblečenie, nástroje a poživeň: chlieb, masť, slaninu, baraninu, zemiaky, bryndzu…

Pltníctvo bola tvrdá, naozaj chlapská robota, keďže aj táto na prvý pohľad nevinná rieka má nebezpečné úseky so zradnými piesčinami, plytčinami, skalnatými brehmi, vírmi či balvanmi. Pri všetkej opatrnosti a skúsenostiach sa neobišla bez obetí na životoch. V kronike Hronseku, ktorý má plť v obecnom erbe, sa spomína tragédia z roku 1873, keď náhly príval hnal plte k Ostrihomu, pričom zahynulo osem pltníkov. Ak telá voda vyplavila, pochovali ich na najbližšom cintoríne. Neboli technické ani finančné možnosti, aby ich dopravili do rodného mesta či dediny.

Napriek únave pltníci večer, keď plte „pribili“, si po večeri pri ohníku posedeli, potúžili sa domácou pálenkou a dlho do noci si zašpásovali, zanôtili, i rozprávali príbehy, skutočné – na poučenie svojim nasledovníkom – i vymyslené, v ktorých sa to hmýrilo krásnymi vílami či zákernými vodníkmi.

Pltnícke rozprávky, povesti i piesne patria do klenotnice našej ľudovej slovesnosti. S napätím si ich vypočuli z úst pltníkov aj deti, ktoré prišli z blízkych domov k pltníckym ohňom a ak sa vrátili so zväzkom dreva, ktoré im pltníci darovali, pomohli rodine pri vykurovaní skromného obydlia. Najmä pre deti však bol krásnym divadlom samotný let plťami po dravých vlnách. Zakývali pltníkom na pozdrav, ale občas na nich aj zakričali nejaký posmešok. Najznámejším z nich je veta „Kde skala, tam skala, bodaj sa vám tá plť roztrieskala!“ Nečudo, že po takomto pokriku musel drobizg vziať nohy na plecia, ak plť prirazila k brehu. Píše o tom vo svojich spomienkach aj spisovateľ Jozef Cíger Hronský, ktorý sa narodil a detské letá prežil na brehu Hrona vo Zvolene.

Po vodách Hrona plte „tancujú“

S myšlienkou obnovenia plavby pltí na Hrone prišiel v roku 2005 zvolenský podnikateľ a aj v dôchodcovskom veku aktívny športovec Vladimír Ivanko. Oporu našiel v športovom klube Stres, ktorého členovia sa cez zimu venujú krňačkám a pltníctvo sa im stalo akoby doplnkovým letným športom. Skúsenosti išli zbierať do Červeného Kláštora a goralskí pltníci osobne pomohli pri prvých jazdách na vodách Hrona, ktoré síce nie sú také dravé ako tie, ktoré si prehrýzajú cestu Pieninami, ale aj ony majú svoje vrtochy, ktoré musí pltník poznať a prekonať.

Začiatky neboli ľahké, záujem o plavbu nestúpal, ale klesal, a prišli letá, keď sa to zvolenským pltníkom už nevyplatilo. Veľké náklady si vyžadovala najmä preprava pltí na miesto štartu a ich prenášanie cez hate. Vlado Ivanko sa však nevzdal, hľadal a našiel nových spolupracovníkov a pod hlavičkou 1. pltníckeho združenia na Hrone plavbu obnovil. Žartom hovorí, že jeho plte sa po vodách neplavia, ale tancujú.

Oficiálny štart tohtoročnej pltníckej sezóny na Hrone bude 5. mája, ale v prípade záujmu sú hronskí pltníci pripravení spustiť sa dolu Hronom aj skôr. Najväčší záujem je o plavbu zo Sliača do Zvolena, ktorá trvá asi 40 minút. Celá trasa, ktorú môžu splavovať, teda od Majera pri Banskej Bystrici po Revištské Podzámčie, sa dá zvládnuť za dva dni. Podobne ako ich kolegovia z riek severného Slovenska sú aj hronskí pltníci veselí chlapíci a o Hrone a jeho okolí dokážu zaujímavo a vtipne rozprávať, aj zanôtiť pesničku a tak oživiť plavbu.